‘Yeah I do my dirt, but that’s for the flowers to grow in.’ (Lil Wayne)

Nedávno mi kamoška napísala, že uvedomenie je prvý krok k zjednaniu nápravy. Plne s ňou súhlasím. Prvý a ten najdôležitejší, až na…krok druhý. Konanie. Začlenenie uvedomeného, takzvane žitie. Mrzuté, ale vedieť v hlave nestačí.

Keď som nazbierala dosť osobnej sily na to, aby som intelektuálne porozumela mojej materinskej rane, jej pôvodu a jej dopadom, bolo to ako odomknúť nový level Warcraftu. Cítila som sa na koni. Okrídlenom. A sprievodným efektom bol môj nadradený dojem, že mám všetko zmáknuté. No takhle se splést. 😉

Holly to trefne prirovnala k hovienku, na ktoré napatláte kopce jahodovej zmrzliny a posypete ich cukrovými trblietkami. Chvíľu je to žúžo, no časom sa aj tak prepracujete k tomu hovienku. Menej žúžo.

Na mojej životnej sínusoide toto jasavé Som vyliečená obdobie vystriedalo Ja sa nikdy nevyliečim obdobie rozčarovania a depresie. Uvedomovala som si, koľko slepých miest ešte mám. A necítila som sa zrovna mocná ich spojazdniť. V pozadí som si uvedomovala, že sa jedná o to šúpanie cibule. Akurát som bola práve na vrstve, z ktorej nonstop slzili oči.

Momentálne som v období, kedy žijem možnosť znovunastoliť to, čo sa javilo byť naveky stratené – moju celistvosť. Prinavrátiť kúsky duše odštiepené traumou. Nie tak, ako by rana nikdy neexistovala. Tak, aby sa z rany stala jazva osobnej sily.

Práca s materinskou ranou je prácou s vnútorným dieťaťom. Je to práca s traumou uloženou v tele. Veľa z techník z týchto oblastí považujem za prínosné a funkčné. Ja som si pre začiatok vytvorila akýsi trojprincíp: uznať, vyjadriť, zaopatriť.

Uznávame

Uznajte, že vaša matku je taká, aká je – a nie ako by ste si želali, aby bola. 

Akceptovať veci také, aké sú, môže byť bolestivé. Môže to znamenať vzdať sa nádeje, že sa to zmení. A chápem Nezaopatrených, ktorí hovoria, že je to ako by už stratili matku, hoci je stále nažive.

Nádej sa mi blbo pochováva. Pripúšťam možnosť, že sa situácia jedného dňa inak vyskladá. Je to v poriadku, aké je to teraz. A je v poriadku aj to, ak sa to nikdy zásadne nezmení. (..a tiež trvalo roky, kým som mohla napísať posledné tri vety.)

Terapeuti radi pridávajú ‘Uznajte, že citová neprítomnosť vašej matky nie je vašou ani jej vinou, a že si zaslúžite lásku.’  Znie to parádne. Až na jeden háčik. Bavíme sa na úrovni presvedčení vytvorených v ranom veku. Na to, aby to fungovalo, potrebuje tomu veriť vaše Vnútorné dieťa, a to nerozpráva rečou intelektu Dospelého. Hopala. Preto súhlasím, ale vidím toto uvedomenie si ako výsledok procesu – práce na tom presvedčení.

Uznajte svoju bolesť.

Keď to práve bolí, pomáha mi chytiť to miesto (hovorieva sa mu aj ‘srdce’) a povedať nahlas Toto ma práve veľmi bolí.  Dá sa pridať aj A je mi to veľmi ľúto. Napočudovanie to nevyvoláva sebaľútosť, naopak – ako by ju to rozpustilo.

Uznajte si právo na smútok, hnev, nenávisť a podružné emócie, ak vami prechádzajú alebo sa hlásia o vypočutie. Všetky sú prípustné. Nie sú vy – zažívate ich. Dajú sa uznať, pocítiť, a nechať ísť. Ak sa žiada, dovoľte si plakať. Dovoľte si cítiť bolesť nemilovaného dieťaťa. A z vlastnej skúsenosti dodávam – vyjadrite ju.

 

Vyjadrujeme

Ak je bolesť akútna – reaktivovaná trauma a silno emocionálna odozva – mne pomáha takmer výlučne vyjadrenie telom, najmä vokálne a pohybom. Sem rátam plač. Nárek. Zvuky, často zvieracie. (Mám teóriu, že sa pri nich aktivuje iná časť mozgu ako pri reči. Ešte som v procese potvrdzovania.) Dupať pätami alebo vytriasať telo. Viac na tému si môžete načítať v článku tu.

Zatiaľ mi najlepšie funguje vyjadrenie pohybom tela. A to nejako takto: podľa rozpoloženia viem, akú hudbu pustiť. Zvykávam potrebovať energickú, rytmickú, so silnými bubnami. (Tuto mi Deva Premal fakt že nefunguje.) Zatiahnem závesy, rozpustím si vlasy, zavriem oči a presuniem pozornosť do tela. Nikto sa nepozerá, ani len ja. Nemám predstavu, ako sa budem hýbať. Ale mám slobodu. Moje telo (a predpokladám, že aj tie vaše) vie, ako zosobňovať a uvoľňovať čo treba. (Chystám k tomu samostatný článok. Kraken práve vyjednáva za pridanie inštruktážneho videa v červenom trikote.)

Ak je bolesť chronická a práve nie akútna, dá sa s ňou pracovať po vrstvách. Hojne odporúčané sú všetky druhy tvorivého necenzurovaného vyjadrenia.

Ja píšem. Veľa súvislostí sa mi objaví až vtedy, a veľa veci tým prejde z tmy na svetlo. A spozorovala som, že hanba na svetle prchá. Ak vám tento kanál ide, odporúčam spísať príbeh vašej rany. Tento príbeh môžete časom dopisovať, alebo prepisovať. Ja som si pri tom uvedomila, že je to presne to – príbeh, ktorý píšem, ako dokážem a ako potrebujem. Tiež občas používam farbičky a papier. Arteterapia sám so sebou, alebo choďte na kurz k niekomu, kto vás tým prevedie.

Čo je výhodou vyjadrenia bolesti, keď sa pýta byť vypočutá? Okrem osobnostného rastu to, že nájde bezpečný ‘outlet’. Bezpečný preto, lebo v tomto procese vyjadrenia nepríde k otlčeniu iných ľudí. Moja skúsenosť je, že bolesť sa vyjadrí tak či tak. Ak jej na to nevytvorím bezpečný priestor, vyšplechne mi nekontrolovane na iných, a ‘krvácam na ľudí, ktorí ma neporezali’.

Ak môžete, napíšte o vašich bezpečných outletoch. Čo funguje vám. Ako dokážete pracovať so svojou ranou bez toho, aby ste ju potláčali alebo prenášali na iných.

Zaopatrujeme

Spoznajte sa. Necenzurovane.

Marion Woodman napísala: ‘Deti, ktoré neboli bezpodmienečne milované len preto, že sú, sa nenaučia zažívať túto lásku sami k sebe. Ich dozrievanie je tak snahou po uspokojení druhých miesto skúmania vlastných potrieb rozvoja a rastu.’

Keď je uspokojovanie emočných potrieb druhých, v tomto prípade matky, v ranom veku dieťaťa zakódované ako mechanizmus prežitia, obťažne sa to preprogramováva. Zistiť, čo potrebujem pre svoju pohodu, vyjadriť to a zabezpečiť si to je pre mňa sčasti stále fuška.

Nedávno som čítala, že optimálne fungujúci človek pozná a napĺňa svoje emocionálne, telesné, rozvojové, duchovné a sociálne potreby. Vedieť, čo mi robí dobre ako celku, a naučiť sa dávať si to už zaváňa presvedčením, že som toho hodna.

Vytvorte si spôsoby, ako podržať sám seba. Self-soothing toolbox. (Alebo tzv. ‘sebaláskacia škatuľka nástrojov’. Že sa oplatilo tento jeden prekladať. 😉 )

Učte sa rozpoznávať a narábať so svojimi potrebami, pocitmi a emóciami. Šance sú, že vás to ako dieťa nenaučili. Zistite, čo vám funguje. Potom sa vykašlite na to, čo by si o tom ktokoľvek pomyslel, a doprajte si to. (Jedine teda že viete o svojom mode operandi závisláka ako ja – to si radšej ešte skontrolujte, či je zvolený spôsob alebo substancia pre vás ako celok dlhodobo optimálna. Keď nie, hľadajte ďalej.)

Les. Zvieratká. Vonné olejčeky. Babranie sa v zemi. (Nedávno vraj vedci dokázali, že sa v nej nachádzajú doslova ‘antidepresívne’ mikróby.) Dobrá káva. Dobrá kniha. Dobre jesť. Dobre spať. Dobre dýchať a dobre sa hýbať. Vedieť, kedy potrebujem byť sama, a kedy mi je dobre siahnuť po ľudskej spoločnosti. Rásť. Svojho ducha kvalitne zamestnávať. Učiť svoj vnútorný monológ láskavosti. To všetko. Zaváži viac ako všetky masáže sveta.

Nájdite si svoj kmeň – svojich ľudí. 

Ak majú podobné zranenie, výhodou je ich pochopenie a účastnosť – ktoré vám človek nezranený týmto spôsobom podľa mňa nie je schopný poskytnúť. Chápem, že väčšina materinsky zaopatrených ľudí nevie, aké je to byť materinsky nezaopatrený, a nevedia si predstaviť vnútorný svet s tým spojený.

Najčastejšou reakciou, ktorú stretávam, je utešovanie alebo popieranie. ‘Bože to je strašné. Ale mama je mama. Také niečo sa predsa nemohlo diať. Určite to nebolo také hrozné. Veď je to taká milá pani.’ Druhou najčastejšou je ich želanie, aby som sa cez ‘to’ preniesla. Dodnes ma to fascinuje, ale už som dosiahla stav, kedy nemám chuť ich vtedy silno niečím vytrieskať. Nie že by v zásade nemali pravdu s tým koncovým cieľom – akurát zásadne nepochopili fungovanie mechanizmu, akým sa tam dá dopracovať. Ľudia, verte mi, žiaden Nezaopatrený si neželá nič viac, než sa cez ‘to’ dostať.

Ak ste ako dieťa boli vystavení gasligtingu (viac tu), je dosť možné, že nájdenie pochopenia a účasti niekoho, kto vašu ranu nespochybňuje, pomôže posunu ďalej. Nevýhodou môže byt zacyklenie sa – milovanie svojej rany či bolesti natoľko, že sa jej nechceme vzdať. Nepohneme sa ďalej. Na toto si vždy poviem neprišla som takto ďaleko, aby som prišla iba takto ďaleko. Slovami psychológa Ivana Štúra, ‘kto chce žiť, nech sa kýve’.

Máte hlas. Je vás počuť. Vyjadrite tie príbehy. Zavážia. Sú potrebné. Svedčte vašim ranám. V tom priestore sa skrýva vyhojenie. Cesta dovnútra je cestou von.