V minulom týždni nastalo nejaké precitnutie alebo porozumenie, niečo, čo nám zmenilo pohľad na svet. Možno sme zahliadli svet v trochu inom svete, možno sme sa dozvedeli niečo o sebe. Bolo to zaťažkávajúce obdobie, ale práve končí – a teraz sa treba naučiť s novým poznaním pokračovať a neprestať si veriť.

Náhle precitnutia bývajú problematické, pretože od základov otriasajú tým, čo nám dáva pocit bezpečia a predvídateľnosti – naším doterajším svetonázorom. Preto ich málokto dobre znáša. Na druhej strane, otvárajú možnosti zmeniť to, čo sa nám predtým videlo nemenné – a teda sa pred nami otvárajú nové dvere…  Už sa len spoľahnúť, že všetko má nejaký zmysel. Že všetko sa na dobré obráti, aj keď nás to práve skôr desí ako teší. Pravda je totiž taká, že na konci tohto prelomu bude to, čo sa tam rozhodneme uvidieť. Ak sa rozhodneme pre príkorie, budeme sa trápiť; ak sa rozhodneme vidieť príležitosť, otvoria sa nám celkom nové perspektívy. Odrazu si možno trúfneme na viac než doteraz… alebo na niečo iné, čo nás odjakživa priťahovalo, ale naše “staré ja” nám hovorilo, že to tu je len pre lepších ľudí ako my…

Momentálne je tu všetko pre nás. Momentálne jediné, čo rozhoduje, je naše vnútorné nastavenie – pocit, čo si trúfneme nárokovať a čo už nie. Máme potrebnú silu na to, aby sme prelomili doterajšie obmedzenia. Jediné, čoho sa musíme obávať, je nedostatok fantázie. Zhmotňujeme… a na čo si trúfneme, to máme silu zhmotniť. Treba si len trúfnuť a veriť.