Ak sme ako deti dostali správy (v tom aj správanie), ktoré nám ublížili alebo otriasli našou dôverou vo vlastnú láskyhodnosť, je pravdepodobné, že ich so sebou nosíme ešte dnes ako vnútorné programovanie – a nie vždy si to uvedomujeme! Niekedy sú tie pocity, čo v nás správa vyvolala,  také silné, že s nimi nevieme narábať a premaľujeme ich na niečo iné. O tom je aj tento úryvok z Čiernej mágie:

Z náhleho popudu som ho objala.

Zasmial sa. “Aj ja ťa mám rád, dievča,” povedal ľahtikársky. “Ty si taký môj bojovník z granitu.”

Celou cestou do penziónu som špekulovala, či to bol kompliment alebo posmech. Nakoniec som to vzdala a opýtala som sa.

Milo dostal záchvat smiechu. “To teda trvalo! Videl som, ako sa za tým hladkým čelíčkom otáčajú ozubené kolieska… Bola to pochvala, Janička. Pozorujem ťa, ako reaguješ na príkoria života. Úmyselne si volíš tú ťažšiu cestu. Ešte som neprišiel na to, prečo to robíš, ale veď ja to raz vybádam. V každom prípade si ako skala, o ktorú sa rozbije každé hromobitie. Smutné je len to, že to tú skalu ešte stále bolí.”

“Nebolí.”

“No dobre. Keď si si to prekrstila na ‘nebolí’, tak to bude ‘nebolí’ – ale to z toho nerobí o nič menšiu bolesť… a jedného dňa budeš aj tak nútená korigovať svoj slovník.”

“Milo, a vieš ty, že si strašne múdry muž?” opáčila som.

“Viem,” usmial sa. “A tebe to reže.”

Ak vás úryvok zaujal, nezabudnite, že Čiernu mágiu možno čítať dnes už online 🙂 …