Napodiv vôbec nie som vďačný

Na fejsbúku som našla pekný citát:

“Naučil som sa tichu od zhovorčivých, tolerantnosti od netolerantných a láskavosti od neláskavých; napodiv však nie som týmto učiteľom vďačný.” — Kahlil Gibran

Pridal ho jeden z múdrych ľudí k diskusii, kde sa jeden z castanedovcov pýtal:

Odkedy som sa naučil, že všetko, čo robíme, je kontrolovaný úlet a nič nie je dôležitejšie ako niečo iné, začal som sa čoraz častejšie vyhýbať kontaktu s ľuďmi. Doslova nemám čo povedať väčšine ľudí, s ktorými sa stretnem, a väčšinou svoje kontakty považujem za takmer neúnosné – nie kvôli tým ľuďom, ale pretože vidím ich aj svoj úlet a vyvoláva to vo mne pocit “týmto sa nemôžem zaťažovať”. Prichádza mi na um citát “Moje činy sú úprimné, ale sú to činy herca.” Keby boli úprimné, tak by som však len mlčal a to je pre ľudí ešte mätúcejšie a začnú sa správať ešte hlúpejšie ako obvykle.”

Samozrejme, ako aj inak, niektorí opravili jeho terminológiu, iní ho upozornili, že by sa nemal vyvyšovať, ďalší mu ochotne poradili, že by nemal byť taký sebadôležitý… Chlapec odpovedal pekne, racionálne a pokorne (čo u obvyklých fejsbúkových castanedovcov nie som navyknutá 😉 ).

Ale skutočne vo mne zarezonovala až odpoveď, ktorá obsahovala horný citát.

Sme ako muchy v sieti obrovského pavúka. (Brrrr. 😕 ) Je nás tam mnoho a každá sa meceme, ako nás napadne. A tým, ako sa meceme, poťahujeme za vlákna a hýbeme aj inými prilepenými muchami. Nie že by sme sa dokázali oslobodiť – na to je sieť príliš lepkavá a silná. Ale meceme sa – pretože nevieme inak.

Výsledok tohto obrazu je, že iní ľudia svojimi skutkami (a názormi a hodnotami a čokoládovou tortou) ovplyvňujú našu momentálnu realitu. Ak si uvedomíme vlastný kontrolovaný úlet, začneme vnímať aj neschopnosť urobiť čokoľvek – a automaticky sa začneme sťahovať od iných a riešiť si len seba.

Nie je to márne, hoci možno teraz niekomu zatrnie pri toľkej individualizácii. Ale ak ošetríme seba – ak sa prestaneme v tej sieti zbytočne metať – prestaneme hýbať tými druhými a dávame im väčšiu šancu začať si riešiť to svoje miesto toho, aby reagovali na naše zbytočné pohyby.

To neznačí, že nám to bude príjemné. Alebo im. Alebo zvyšku siete. Niekedy sa ľudia radi metajú a keď nič nedosahujú, obvinia iného metajúceho sa z toho, že im “kazí ich kruhy”. Sme rozdielni a rozdielnosť niekedy nadchýna, no oveľa častejšie pôsobí nepohodu.

Mám tiež svoju osobnú históriu “sebadôležitosti” za sebou: Ako píšem články, veľmi rýchlo som si musela uvedomiť, že nech už sa snažím písať hocijako jednoznačne a presne, interpretácia spočíva v rukách čítajúceho. Často sa mi stávalo, že ľudia v komentároch reagovali na úplne niečo iné, než som ja v článku písala… Ich vnútorní démoni zbadali príležitosť, kedy na seba upozorniť – a tak to využili.

Najprv ma to rozlaďovalo. Chcela som sa baviť o svojich myšlienkach, nie o reakciách nejakého vnútorného démona niekoho iného… Ale časom som začala rozumieť, že asi to potrebujú dať zo seba von, keď z toho robia tému.

Kedysi som mala taký flagrantný príklad: Nejako sme si s jednou kočkou nedokázali porozumieť. Vtedy som napísala, že mi to príde, akoby som bola iný živočíšny druh.

A obratom došla odpoveď: “Prečo si myslíš, že si lepšia?”

Čo chceme vidieť, to uvidíme. A málokedy to býva pekné – preto nebývame našim “učiteľom” až takí vďační…

Ale ani oni nám. 😛

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.