Prepis z prednášky Natalie Leadwellovej:

Ako vieme odlíšiť, kedy ide o intuíciu a kedy z nás hovorí strach? Oboje cítime vnútri (“v bruchu”). A ak ich nevieme odlíšiť, nevieme povedať, čo nás práve kontroluje – či niečo dobré alebo niečo, čo nám privodí trápenie.

Potrebujeme istotu, čo z nás hovorí, vždy, keď máme urobiť rozhodnutie, ale aj keď sa snažíme zistiť, čo je pre nás “to pravé orechové”. Zakaždým, keď zvažujeme, že vystúpime zo svojej zóny komfortu a skúsime niečo nové, neobvyklé, cítime v bruchu akúsi nervozitu – a nevieme presne odhadnúť, či je to len hlas ega, ktoré nechce prísť do situácií, kde by nemuselo vyzerať najslávnejšie, alebo je to intuícia a mali by sme si skutočne na niečo dať pozor…

Začnime strachom. Keď sme urobili rozhodnutie a vošli do nejakej neobvyklej situácie, pocítime niečo ako stiahnutie žalúdka. Je to teraz strach? Alebo intuícia? Rozdiel medzi oboma spočíva v pocitoch, ktoré súčasne cítime. Strach so sebou nesie nervozitu; vnímame ho ako pocit vnútorného “sťahovania sa”, kontrakcie. Vždy, keď si premieľame v hlave myšlienky plné strachu, máme pocit, že nám srdce “klesá do gatí” – tá “padajúca” kvalita, to ťahanie nadol je pre strach charakteristické. Navyše strach je repetitívny – teda posadne nás nejaká myšlienka a neodbytne sa vracia vo vysoko podobných obrazoch.

To neznačí, že strach je nanič. V skutočnosti nám správny typ strachu pomáha. Napríklad keď idete v noci mestom a cítite strach z prepadnutia, ste ostražitejší – a to je dobré. Ale je tu aj typ strachu, ktorý nám vlastne bráni niečo robiť. Dáte prísľub niekomu, že sa pustíte do nového projektu, a vzápätí sa dostaví panika, že na to nie ste kvalifikovaní, že to nezvládnete, že sa strápnite… Cítite ten rozdiel? Prvý strach bol o prežití. Druhý je o tom, čo povedia iní alebo ako sa budete cítiť, ak sa niečo nepodarí. Výsledok – ani sa do toho nepustíte.

V tomto druhom prípade potrebujeme strach zastaviť. Spýtajme sa: Je tento strach reálny? Čoho presne sa bojím? Zastavme sa, vedome dýchajme a skúsme sa určiť, čo presne cítime, Kde je to umiestnené? Odkiaľ to prichádza? Čo to vo mne vyvoláva? Prečo si toto myslím?

Ak to urobíme, ak aspoň na okamih získame emocionálny odstup od situácie, vieme určiť, či je strach reálny, alebo len vyfantazírovaný. A keď si ho zadefinujeme, poďme ešte hlbšie. Čo by bol najhorší možný vývoj? Zlyháme? No tak sa budeme musieť pokúšať znova. Nikto na to nezomrie, nikto tým nezbankrotuje. Takže čo sa deje?

🙂 Nič.

Ak si strach takto rozanalyzujeme, možno sa nám ukážu hneď aj cestičky, ako sa vyhnúť tomu, čo sa bojíme. Nemáme potrebné skúsenosti? No tak sa s niekým skúseným porozprávame. Nevieme, či bude rozhodnutie správne? No tak sa poradíme. Nemáme potrebné vedomosti? No tak sa dovzdelávame. 🙂

A aby sme znížili strach, vložíme tieto riešenia potom do nášho premýšľania. Pomôžu nám predstaviť si, ako sa zachováme, čo urobíme v kritických chvíľach. Čím viac si bahníme v predstave toho, že tie kritické chvíle vieme ošetriť, tým menší strach budeme cítiť.

A teraz intuícia. Tiež sa prejavuje v oblasti žalúdka – ale nie ako sťah, len ako chvenie. Pocity sú obvykle ľahšie a neťahajú nás nadol. Skôr sme vzrušení; naše vnútro sa otvára. Expanduje.

Problém je, že ak sa takto zacítime, mali by sme tomu pocitu dôverovať. Koniec-koncov, nech už je naše poslanie na tomto svete hocijaké, presne tie veci, ktoré nás k nemu povedú a pomôžu nám s ním, budú v nás vyvolávať pocit vzrušeného nadšenia a zvedavosti – otvorený stav.

Ale viete, že tieto dva pocity môžu aj spolupracovať? Stačí, keď v prípade, že cítime strach, otvoríme si vnútorný priestor aj pre intuitívne vnemy. To dosahujeme tým, že strach znížime, ako som už popísala. Využijeme to, že sa myšlienky strachu opakujú, a vystriehneme si priestor medzi nimi a ukľudníme svoju myseľ (napríklad vedomým dýchaním). S pokojnou mysľou vzniká priestor pre to, aby sa prejavila intuícia.