Poznáte to, keď stojíte každou nohou v inom svete? Jednou nohou v tom starom, kde ste bojovali proti niečomu a za niečo, a druhou v svete, ktorý si chcete zhmotniť… No a je tu potom obdobie “medzi”, kedy všetky naše boje a šarvátky boli vybojované, ale to nové ešte nenastalo. Sme akoby zavesení vo vzduchoprázdne a venujeme sa najnepríjemnejšej ľudskej činnosti – čakaniu… Kocky sú už hodené a nám treba len vynaložiť istú trpezlivosť.

Lenže… vtedy sa zvyknú dostavovať pochybnosti. Naše sny sa stávajú zraniteľnými – a ak si nedáme pozor, vzdáme sa niečoho, za čo sme úporne bojovali, len preto, že sa to nedostavilo okamžite!

Momentálne mnohí máme presne toto obdobie a potrebujeme si dať pozor, aby sme nevycúvali z našich snov len preto, že nevidíme, ako sa zhmotňujú. Zhmotňujú sa totiž pod hladinou a než sa vynoria, ešte chvíľku to potrvá! Ale ak sme skutočne popracovali na sebe a tom, aby sme dosiahli uhol pohľadu, kde naše šťastie nebude na úkor nikoho iného, ale bude len dopĺňať ich vlastnú spokojnosť, tak sme urobili všetko správne. A ak sa nám ťažko čaká, obklopme sa ľuďmi, ktorí to čakanie už majú čerstvo za sebou a preto majú na jednej strane porozumenie pre našu vnútornú neistotu, ale súčasne majú širšiu perspektívu a nedovolia nám vzdať to skôr, než sa nám prianie zhmotní… Tentokrát ich potrebujeme, aby sme s nimi mohli hovoriť o radosti, čo nás čaká, nie o obave, že tá radosť nepríde! Kým čakáme, potrebujeme cítiť to dychtivé očakávanie, ktoré cítievajú deti vo vidine novej hračky. Vytvorme si prostredie, ktoré nás v ňom udrží!

Snívajme s otvorenými očami. Tešme sa. Gratulujme si. Koniec-koncov, urobili sme najlepšie, ako sme dokázali – a to tiež nie je maličkosť… 🙂