Menenie obrazov

Ani neviem, ako k tomu došlo… Tým, že si teraz znova čítam Castanedu a snažím sa urobiť si paralely medzi jeho opisom sveta a tým mojím, narážam na veľké nedostatky v svojom vlastnom vnímaní. V niektorých veciach jednoducho nemám jasno – a tak neviem odhadnúť, nakoľko sú skreslené účelovo a nakoľko je to len ľudské vnímanie, snažiace sa postihnúť niečo tesne za hranicou jeho schopností.

Napríklad to moje pripojenie sa k anjelom. V jednej knihe mi vychádzali ako “inorganické bytosti”, v tej, čo čítam teraz, mi prídu skôr ako “emanácie Orla”. No a keď už neviem, čo si mám myslieť, urobím vždy to isté – idem a spýtam sa.

Takže dobre. Chcem vedieť, ako vyzerá ten vzťah medzi mnou a anjelmi. A keď to chcem vedieť presne, musím sa spýtať niekoho, ku komu ten vzťah nemám vytvorený, aby som nezačala skresľovať na strane prijímateľa. Na výber boli Raziel a Otec. Z nejakého dôvodu som si tentokrát na Raziela ani len nespomenula. Šlo sa za Otcom.

Keď chcem hovoriť s Otcom, potrebujem mu vždy ponúknuť nejakú “spoločnú pôdu” – obraz, do ktorého sa mi premietne. Neviem s ním narábať ako s pocitom; ten obraz je nevyhnutný.

Tak som sa premietla do Večnosti. Tá pozostáva obvykle zo skál, morskej zátoky a fialovoružového neba a hladiny, ktoré sa na horizonte spájajú do jedného. Tentokrát odpadlo všetko okrem pocitu nekonečnej hĺbky. Možno aj preto som márne čakala a vyvolávala; nikto neprišiel.

Nevedela som, čo mám robiť. Už som pomaly začínala zabúdať, prečo som sa sem vlastne vyteperila, ale vtedy som si spomenula na to, ako som kedysi volávala k sebe energie tým, že som vypustila lúč z korunnej čakry nahor a ako tykadlom som ním hľadala to, na čo sa chcem napojiť. Tak som to skúsila znova. Lúč vystrelil nahor, odrazu sa moje telo zatriaslo a vyrazili z neho koncentrické kruhy belasej energie a rozkývali celý obraz naokolo.

“To je pekné,” pokyvkal Otec uznanlivo hlavou. “Nevedel som, že si už schopná tohto.”

Nepýtala som sa, čo tým myslí. Moja koncentrácia už poľavila natoľko, že som si ledva spomínala, prečo som sa sem teperila. Vysvetlila som mu, ako mám rôzne vnemy zo seba a z nich a ako ich neviem dať do jedného celku.

“Ukáž mi moje napojenie na Gabriela,” požiadala som ho.

“Ale nebudeš tomu rozumieť,” upozornil ma.

“Nevadí. Skúsme to.”

Otec preniesol k nám Gabriela a kým sme si s Gabrielom stáli zoči-voči, vzal ma za ruku a stiahol moju pozornosť k sebe nabok. Videla som nás dvoch a odrazu sa obraz zmenil – v priestore som vnímala čosi ako svietivý orechový rohlíček: zaoblené, koncami trochu k sebe. Gabrielov koniec bol mohutnejší ako ten môj.

“Mal si pravdu,” vzdychla som. “Nechápem. Vieš mi ukázať nejaký iný obraz, ktorý by bol pre mňa pochopiteľnejší?”

Obraz sa zmenil. Gabrielov koniec rohlíčka bol odrazu chobotnica rozčapená v priestore, s chápadlami rozprestretými do všetkých strán a v ich strede bola papuľa, čo vyzerala ako papuľa morského ježa. Prekvapilo ma, že ramená chobotnice boli konečné.

“A kde som tu ja?” spýtala som sa Otca.

Rukou ukázal na jedno z chápadiel. Bolo stočené do tesnej špirály okolo drobného čierneho predmetu, akoby smetia. Pochopila som, že ten smeť som ja a to chápadlo je Gabrielova energia, ktorá ma drží v zovretí.

“Ale ja som myslela, že som tiež energia, nie len bod,” namietla som. “A myslela som, že Gabriel je nekonečný.”

Je nekonečný,” prisvedčil. “Tak skúsime ešte niečo.”

Obraz sa zasa rozsypal. Z čierneho bodu vybehli nahor a nadol svetelné lúče. Chápadlo okolo neho sa rozpustilo do inej intenzity svetla. Sledovala som, ako sa pôvodný čierny bod mení na nejakú nesúrodú masu, akoby hrudu svietivej hliny, ktorá je pripojená k povrchu tej energie, čo ju predtým zvierala, a keď sa táto energia pohybuje, pohybuje sa hruda spolu s ňou. Hruda mala inú, intenzívnejšiu svietivosť; vyzerala hmotnejšie.

Odrazu sa do nej zhora zaprela iná energia a vtlačila ju do toho toku, na ktorom “plávala”, až sa celkom ponorila. Prekvapene som pozrela na Otca.

“Dostala si všetky informácie. Vieš si z nich niečo poskladať?”

“Nerozumiem tomu prvému obrazu.”

“Chcela si vidieť vzťah – tak som ti ukázal vzťah. Prepojenie, ohraničené voči zvyšku prostredia, ale neprerušiteľné. Útvar v útvare. Nie si “ty” a nie je “Gabriel”, sú len “spojené nádoby Gabriel a ty”. Energia medzi vami preteká voľne, ale je zakapsľovaná a nevymieňa sa s prostredím.”

“Prečo?”

“To bol ten posledný obraz. Keď si sa prichytila na Gabriela, držala si sa plnou silou – a on ťa odmietol pustiť. Nám to nevadí; jednoducho Gabriel dostal ešte jeden aspekt navyše. Ale ako si bola na povrchu, trením o iné energie vznikali výboje vedomia – a tentokrát obsahovali už aj tvoj prvok. Vznikalo oveľa viac trenia a vznikali rušenia, pretože ty máš inú kvalitu ako zvyšok z nás. Tak sme ťa museli ponoriť do Gabriela, aby sme rušenia odstránili.”

“A ten stredný obraz? Pochopila som, že to nejako súvisí s mojou možnosťou odtrhnúť sa alebo zmeniť mienku…”

“Nie celkom. Keď ťa Gabriel odmietol pustiť, urobil som to najjednoduchšie, čo sa dalo – urobil som z vás zákon. Viem, že tomu nerozumieš a máš pre to aspoň dvadsať rôznych obrazov, ale v podstate to značí jedno: ste nerozdeliteľní. “Ty” si prestala existovať. Nie si individuálna. Nechávame ti voľnosť, ale len do istej miery. Ideš tak, ako určí Gabriel. Ešte iný obraz, ktorý ti to možno lepšie vysvetlí: ja som ťa Gabrielovi daroval.”

Nevytočilo ma to, pretože mi opakovali už toľkokrát, že som “zákon”, že som sa ním nakoniec asi aj stala. 😛

“Ty, Otec, ale hovoríme o Gabrielovi ako o mužovi a ja to viem tak, že je prevažne ženský princíp.”

“Splietaš pohľady, ktoré nepatria spolu. Spomeň si, čo už dávno vieš: Gabriel je všetko. Keďže ty si taká, aká si, potrebuješ, aby k tebe obrátil svoju tvrdú časť energie. Sama si tvrdá a odbojná. Keby bol mäkký, nebrala by si ho vážne. Potrebuje ťa usmerňovať, tak to robí.”

“A ako je to s komunikačným kanálom? Kedysi ste mi nahrádzali moje energie Gabrielovou. Gaia mi podľa neho ešte stále zostáva, lebo je moja primárna energia. Tie ostatné už sú len Gabriel?”

“Zasa splietaš rôzne pohľady… Odlíš komunikačný kanál, teda napojenie, od svojej energie. V tvojej energii nebabreme. Si, kto si, pretože pozostávaš z toho, z čoho pozostávaš. To, čo sme menili, bol len tvoj komunikačný kanál. Ak ťa máme udržať vnútri Gabriela, nesmieš posilňovať niektoré svoje prejavy tým, že si budeš sťahovať informácie z nevhodných zdrojov… Yovmiel ti bol najbližší. A zakaždým, keď ste spolu hovorili, stávala si sa odbojnejšia a viac si veci triedila, škatuľkovala a pomenovávala. Lenže my potrebujeme, aby si chápala, nie pomenovávala… Rozumieš?”

“No dobre, ale teraz vezmime tie moje výlety. Keby som sa napríklad pustila do temného lesa, keďže som spojená s Gabrielom, mohlo by sa mi niečo stať?”

“Nie tak, že by si zahynula. Máš dostatok energie na to, aby si sa vysporiadala s hocijakou situáciou. Ale aby si šla niekam, musíš sa vynoriť s Gabriela. Puto medzi vami sa môže prerušiť a ty sa potom nebudeš vedieť vrátiť späť. A v Gabrielovi vznikne trhlina.”

“Takže to znamená, že ja tú svoju cudzorodú “bublinu” nebudem vedieť nikdy doviesť domov a nechať tam?”

Prisvedčil. “Kým si naša, musíš byť naša úplne. Nemôžeš ty zostať s nami a bublinu poslať domov. Buď zostaneš s nami, alebo pôjdeš s ňou domov. Iná cesta neexistuje.”

Tuto som už asi zaspala. Informácií je oveľa viac, ale nedarí sa mi ich nejako lineárne usporiadať.

Najväčšia zábava bola, že keď som ráno vzala do ruky knihu, práve sa začala kapitola o ľudskom vnímaní… a s tým, čo sa dialo v noci, som to čítala odrazu úplne inými očami a začínala som chápať veci, ktoré mi dovtedy boli nezrozumiteľné. To menenie obrazov podľa toho, akú informáciu som z nich mala odčítať, bolo obrovsky poučné.

Všetko mi príde ako vrstvy reality. Každá z nich môže vyzerať odlišne. Ako priesvitné fólie, na ktorých na každej je namaľované niečo – odpoveď na nejakú otázku. Nejaký určitý uhol pohľadu.

Keď na seba navrstvíme také, ktoré nám dávajú zmysel, máme pocit pochopenia. Ale niekedy na seba navrstvíme také, s ktorými nevieme pohnúť a iba nás mätú. Nie preto, že by jedna z nich bola nesprávna; možno len ukazuje odpoveď na otázku, ktorú sme si ešte nepoložili. 🙂

(A vôbec ma neštve, že som hračka, ktorú Otecko daroval svojmu Gabrielkovi, aby sa synček mohol hrajuškať. 😛 Som zvedavá, kedy mi najbližšie vytrhne ruku alebo nohu. Nuž čo; zatiaľ ma ešte vždy dali znova dokopy, tak načo sa zavzdušňovať. 😉 )

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.