Otázky na zamyslenie:
- Nechávate sa vtiahnuť do drám iných? Ak áno, ako vás do nich vťahujú? Čím obvykle začínajú, aby “ulovili” vašu pozornosť a ochotu ponoriť sa do drámy?
- V ktorej oblasti života máte takýchto “dramatikov” najviac? Aké drámy rozohrávajú? Dráma, ktorá vás “uloví”, svedčí o tom, že sa tam skrýva nejaký váš nevyvážený pocit/presvedčenie, nejaká stará krivda. Ako vyzerá?
- Kde vo vašom živote vznikajú drámy aj bez vášho pričinenia?
- Koľko z tých drám je len vaša interpretácia a koľko je reálne ohrozenie života/zdravia?
Reklamy
…áááno, stáva sa to aj mne. Vďaka tomu, že už niekoľko rokov sa snažím prežívať život vedome, si takýto pokus stihnem niekedy uvedomiť už v samom zárodku, inokedy tie kontrolky bliknú v poslednej chvíli, ale občas sa do toho bohužial ešte stále nechám vtiahnuť naplno. U mňa to najčastejšie býva, keď sa ocitnem zoči voči hrubej arogancii. Ale ani vtedy, keď nás to “zomelie” , nie je myslím na uvedomenie neskoro a vtedy sa snažím zobrať to športovo – sice som dostal gól, ale hra ešte zďaleka nekončí :), nabudúce musím byť opatrnejší. Podľa mňa najhoršie , čo sa môže ľuďom v takejto situácii prihodiť je, keď sa prepadnú do nenávisti a zacyklia sa v nekonečnom kruhu pomsty.
…ešte jedna vec mi napadla ako som čítal tento článok, a síce, že okrem týchto donorov drám a negativity existuje u ľudí aj naopak akási zvrátená túžba, nechať sa do tohto procesu vtiahnuť a podľa mňa jej výskyt v populácii nie je vôbec ojedninelý – a keď to nejde inak , tak aspoň tak dajako polopasivne a na tajňáša. Ako inak si mám vysvetliť, že toľko ľudí ( povedal by som, že asi viac žien ), keď už “sa nič nedeje”, tak aspoň vysedáva pri telke pri nekonečných latinoamerickotureckoindických seriáloch a slzia a slzia a slzia 😀 .
LikeLike
🙂 Ako žena odpoviem protiotázkou: ako to, že toľko ľudí (asi väčšinou mužov) sedí pri telke, pozerá futbal a huláka o dušu spasenú- aj keď na dianie majú nulový vplyv?
Oboje má asi rovnakú odpoveď: pocit nezáživnosti vlastného života a z toho prameniaci pocit, že nie sme dosť dobrí, lebo keby sme boli, tak aj nám sa budú diať tie “dramatické” veci. 🙂
Ale má to aj pozitívum: mozog totiž nerozlišuje medzi priamym a navnímaným zážitkom. Tá dráma v telke (seriál alebo ihrisko) a ten pocit, čo pri nej vzniká, je pre mozog, ako keby sme to zažívali v reáli. Tie dámy tú romancu, tí páni to víťazstvo. 🙂
(P.S.: Ale sledujem, že o romantických seriáloch v telke máš väčší prehľad ako ja 😛 .)
LikeLiked by 5 people
…s tými hulákajúcimi chlapmi a futbalom mi to napadlo tiež, ale spočiatku mi to prišlo ako iná “energia” , alebo aspoň iný náboj. Ale potom som si uvedomil, že tí “drsný chlapi” po prehratých tzv. kľúčových zápasoch na štadiónoch tiež často reálne plačú – a čím viac na juh ideš ( Taliansko, Španielsko ), tak je to horšie a horšie. Lenže potom mi zas prišlo, že tí chlapi sa na ten zápas nešli primárne vyplakať, a ich plač je skôr nezvládnutou detinskou reakciou na prehru – celé je to o súťaživosti a navyše výsledok zápasu nie je dopredu jasný. Kdežto u tých seriálov mi to príde tak, že už prvoplánovo sú napísané tak, aby sa rumádzgalo a tie ženy to “vedia” a už dopredu usadajú k telke s gučou papierových vreckoviek po ruke.
Čo sa mňa týka, neholdujem ani jednému, ani druhému. Občas si v telke pozriem nejaký športový zápas, som schopný oceniť krásu hry, majstrovstvo a výkon, ale akosi nezaujato na obidvoch stranách. Absolútne mi chýba tá potreba identifikovať sa s davom, vešať z okna vlajku a kričať Slovenskóóó. Čo sa týka inkriminovaných seriálov :))), tak tie nesledujem, na to jednoducho nemám receptory. Ale aj keď sa o nich vyjadrujem možno trošku rýpavo, nie je to tak, že by som ich bral ako zbytočnosť. Naopak už len podľa pravidla : Kde je “poptávka”, tam je “nabídka” musí byť dopyt enormný ( inak by to nikto netočil – ekonomika nepustí ). A keďže rád skúmam ako veci fungujú, zaujímalo by ma ako to vlastne je.
Tvoje vysvetlenie sa mi páči ( nedostatok vlastných drám a z toho plynúci pocit nevyhovovania, nedostatočnosti, neschopnosti pochváliť sa pred publikom dajakou vlastnou drámičkou , vyvoláva pocit frustrácie a následne pokus na nejakej sa zúčastniť, buď ako donor, alebo recipient ). Mohlo by to vysvetľovať aj moje cítenie, postoj – keďže sa od detstva plavím vo veľmi dramatických vodách, tak po tomto netúžim, to sa radšej budem pozerať do bielej steny :))).
Ale aj to mi príde zjednodušené, lebo u niekoho to možno môže fungovať presne opačne a táto pasívna účasť na cudzích drámach mu dáva zabudnúť na vlastné. A tí aktívnejší nešťastníci naopak ” vytĺkajú klin klinom ” a vyrábajú jednu drámu aby ňou zakryli inú.
LikeLiked by 4 people