Bolesť je súčasťou ľudskej existencie. Nech robíme, čo robíme, vo všetkom je prítomná aj myšlienka na bolesť a strach z bolesti. Snažíme sa jej za každú cenu vyhýbať. A najčastejšie opatrenie v tomto ohľade je vytvorenie idealizovaného sebaobrazu, masky, ktorá nám vyzerá ako bariéra pred realitou, nešťastím, bolesťou a dokonca aj smrťou.

Idealizovaný sebaobraz používame na to, aby sme sa vyhli nešťastiu. Pretože nešťastie oberá dieťa o pocit bezpečia, čím vyššie je jeho nešťastie, tým sa znižuje jeho sebadôvera.

Ale pozor: nešťastie je individuálny pocit a preto ho nemožno merať “objektívne”. To, čo jeden vníma ako drobnú rozmrzelosť, je pre iného dráma nebotyčných rozmerov a otázka života a smrti.

Nech už je to hocijako, nešťastie a nedostatok sebadôvery sú vzájomne prepojené. Tým, že sa začneme tváriť ako niečo, čo nie sme – teda vytvoríme si idealizovaný sebaobraz – dúfame, že si v živote obnovíme šťastie, bezpečnosť a sebadôveru.

V skutočnosti je naozajstná sebadôvera rovnocenná s vnútorným pokojom. Je to bezpečnosť a zdravá závislosť na prostredí a iných ľuďoch. Ale tá sebadôvera, ktorú nám poskytuje idealizovaný sebaobraz, je umelá. Je to maska, ktorú si nasadzujeme, aby sa svet k nám správal spôsobom, ktorý podľa svojho vnútorného pocitu dokážeme ustáť, alebo o ktorý sme boli podľa svojho vnútorného pocitu ochudobnení v detstve. Táto maska zastiera to, čo skutočne sme.

Strach z bolesti a trestu

Keď sme boli deti, vtĺkali (a vtĺkli) nám do hlavy, aké dôležité je byť dobrý, svätý, dokonalý. Keď sme takí neboli, tak nás tým alebo oným spôsobom za to vytrestali. Rodičia sa na nás možno nahnevali, možno nám dali najavo, že “nedokonalých” nás nemajú radi – jednoducho sme dostali pocit, že nás odrazu nemilujú. Preto je “zlo” u nás spojené s “potrestaním” a nešťastím, kým “dobro” je spojené s odmenou a šťastím. Tak sa pre nás stalo “dobrý” a “dokonalý” absolútnou nutnosťou; stalo sa otázkou života a smrti. Ale pritom sme po celý čas veľmi dobre vedeli, že nie sme takí dobrí a dokonalí, ako to svet od nás očakáva. A toto bolo treba pred svetom utajiť – stalo sa to previnilým tajomstvom a my sme na jeho ukrytie začali budovať falošné “ja”. Toto falošné ja bolo prostriedok na to, aby sme dosiahli to, po čom sme túžili: sebadôveru, istotu, život, šťastie.

Po čase sme si prestali uvedomovať, že naša maska je len falošná identita, ale pocit viny a hanby z toho, že sa potrebujeme pretvarovať, pretrval. Aby sme sa ho zbavili, viac sme sa snažili stať sa naším falošným ja. Niekde v podvedomí máme ešte stále ukotvené presvedčenie, že stačí sa len viac snažiť a jedného dňa sa tým idealizovaným sebaobrazom skutočne aj staneme. Ale cez umelé natláčanie sa do niečoho, čo aj tak nie sme, nedosiahneme skutočný rast a zlepšenie. To preto, že sme svoj idealizovaný sebaobraz začali budovať na nesprávnych základoch a vynechali sme z neho svoje skutočné ja… vlastne ho pod tou maskou zúfalo ukrývame.

Morálna maska

Idealizovaný sebaobraz môže mať rôzne podoby. Jedna z nich diktuje štandardy uznávanej dokonalosti. Oháňa sa vysokými morálnymi štandardmi – a preto je veľmi ťažké na nej niečo spochybniť. “Ale nie je snáď správne chcieť byť rozumný, milujúci, chápajúci ľudský tvor, ktorý sa nikdy nenechá nahnevať, ktorý sa sústavne zlepšuje a nerobí chyby?” Ťažko poviete, že “nie, nie je”… Ale za touto argumentáciou sa len skrýva pokus zastrieť súčasnú nedokonalosť, pýchu a nedostatok pokory, ktoré vám bránia akceptovať sa ako to, čo práve teraz ste – a predovšetkým, naplniť vás vinou a hanbou za to, že nedosahujete to, čo sami sebe stanovujete ako latku. Vedie k to k strachu z odhalenia. k napätiu, tajnostkárstvu, nervozite a nepriateľskosti voči tým, čo by mohli dokázať nazrieť pod váš pláštik.

Iné idealizované sebaobrazy, v závislosti od osobnosti a jej podmienok, sa vôbec neoháňajú dobrotou, etikou a morálkou. Glorifikujú a idealizujú agresívne, hostilné,  pyšné, prehnane ambiciózne správania. Je pravda, že tieto negatívne tendencie možno nájsť pod každým idealizovaným sebaobrazom, ale bývajú ukryté a pretože tak výrazne narúšajú uznávané štandardy dobroty, vzbudzujú v nás  dodatočný strach, že ich niekto odhalí a znemožní nás pred ostatnými. Osoba, ktorá glorifikuje tieto negatívne tendencie, a verí, že sú dôkazom sily, nezávislosti, nadradenosti a nedotknuteľnosti, sa bude hlboko hanbiť za idealizovaný sebaobraz niekoho iného, kto používa masku dobroty, a bude považovať tohto človeka za ľahko zraniteľného slabocha, ktorého treba zadupať. Takýto človek ovšem úplne prehliada skutočnosť, že nič nás nerobí natoľko zraniteľnými ako pýcha; nič nepôsobí viac strachu.

Väčšina ľudí v sebe spája oba prístupy: hlása morálne štandardy, ktoré sú nedosiahnuteľné, a pýši sa tým, že oni sami sú (pretože hlásajú štandardy pre iných) nezraniteľní, nadradení a nedotknuteľní. A to, že obe tendencie sa u nich spájajú, predstavuje pre ich psychiku extra problém, pretože navyše podvedome cítia, ako hlboko podliezajú svoju vlastnú latku.

Dopady idealizovaného sebaobrazu

Pretože štandardy a diktát idealizovaného sebaobrazu sú nedosiahnuteľné a napriek tomu ich aj naďalej pred sebou tlačíme ako svoju deklaráciu úžasnosti, pestujeme si vnútri tyraniu najhoršieho razenia. Neuvedomujeme si nemožnosť dosiahnuť tú dokonalosť, ktorú od nás náš idealizovaný sebaobraz požaduje, a tak sa večne trestáme, znevažujeme a cítime ako najväčší babrák pod slnkom zakaždým, keď nedosiahneme ó-tak-vysokú latku. Zakaždým sa nás zmocní pocit absolútnej menejcennosti až bezcennosti a uvrhne nás do vnútornej biedy. Keď sa snažíme skryť  svoje reakcie na naše “zlyhanie”, používame na to špeciálnu taktiku – premietneme svoje zlyhanie mimo seba a viníme z neho vonkajší svet, iných ľudí a život ako taký. Ale z času na čas nás život vmanévruje do situácií, kde táto taktika zlyhá – a dôsledkom sú hlboké osobné krízy, pod ktoré sa nepodpísali nijaké zjavné vonkajšie okolnosti.

Samotné ťažkosti pre nás slúžia len ako potvrdenie toho, že naozaj sme menejcenní a nie sme náš idealizovaný sebaobraz, a to nám zas uberá tú sebaistotu, kvôli ktorej sme si ten sebaobraz vlastne vybudovali.

Niektorí ľudia žijú s vedomím, že nijakovsky nedosiahnu svoj idealizovaný sebaobraz. Lenže na toto poznanie zareagujú nezdravo – prepadnú beznádeji. Ich celý život je scéna obrovského pocitu zlyhania, kým iní ľudia, ktorí zúfalstvu neprepadli, zažívajú krízy len vtedy, keď sa nakopia nepriaznivé okolnosti.

Sebaakceptovanie

Ak sa chceme skutočne pohnúť dopredu a zlepšiť sa, potrebujeme začať tým, že sa akceptujeme takí, akí sme práve teraz. Ak potom zistíme, že niekde nevyhovujeme tomu, čo by sme od seba očakávali, nespôsobí nám to vnútornú krízu a pocity viny a zlyhania, ale nás to posilní. Dostaneme na seba objektívnejší pohľad, dokážeme prebrať zodpovednosť za náš nesprávny postoj a dokážeme ten postoj upraviť.

Idealizovaný sebaobraz potrebujeme zrušiť

Najsilnejšie indikátory toho, že vás ovláda váš idealizovaný sebaobraz, sú pocity zlyhania, nutkavosti, frustrácie, viny a hanby. Toto sú pocity, ktoré registrujeme aj vedome zo všetkých tých, čo sa skrývajú o úroveň nižšie, z dosahu nášho vedomia.

Idealizovaný sebaobraz sme vytvorili na to, aby sme nadobudli sebaistotu a v konečnom dôsledku šťastie a pôžitok. Čím silnejší náš idealizovaný sebaobraz je, tým viac slabne naša skutočná sebaistota. Pretože zjavne nedosahujeme jeho vysoké štandardy, máme o sebe ešte horšiu mienku než pôvodne.Keby sme dokázali jeho požiadavky naplniť, rozhodne by nám to zvýšilo sebaistotu. Ale hlboko vnútri vieme, že ani zďaleka nie sme to, čo by sme od seba očakávali – a to nás dodatočne zneisťuje. Takto naša pôvodná neistota zo dňa na deň rastie. A čím neistejšie sa cítime, tým prísnejšie hlása náš idealizovaný sebaobraz svoje prísne požiadavky (aby nás upokojil) a tým menej sa stávame schopní ich naplniť – a tak sa cítime ešte neistejšie. Je to začarovaný kruh.

Takže zjavne pôvodnú sebaistotu dokážeme posilniť len tak, že tohto nadstavbového tyrana s jeho prehnanými požiadavkami a zásadami celkom odstránime. Začneme tým, že preskúmame, v ktorých oblastiach života sa začarovaný kruh vnútornej tyranie prejavuje. Kde máme pocit zlyhania, menejcennosti? Kde sa hanbíme sami za seba, kde niečo skrývame pred svetom a tvárime sa ako niečo lepšie? Kde nám záleží, čo si ostatní o nás myslia? Kde sa riadime odozvou z prostredia?

Kto skutočne som?

Idealizovaný sebaobraz má ešte jeden nechutný dopad – vzďaľuje nás od našej podstaty. Je to umelá fasáda: tvrdá, nepružná, úporne vykonštruovaná imitácia živej ľudskej bytosti. Môžete ju obohatiť o mnoho svojich vlastností, ale ešte vždy to bude umelá náhražka. A čím viac energie a snahy do tejto fasády vložíte, tým menej sa jej dostane tej skutočnej bytosti, ktorú mala pôvodne chrániť.

Lenže tá skutočná bytosť je jediná vaša časť, čo stojí za to. Dokáže sa vyvíjať, dokáže sa prispôsobovať, dokáže vás viesť, má svoju múdrosť. Jedine jej pocity sú platné a dokonale odrážajú to, kto práve teraz ste, čiže vo vás nevytvárajú nijaké napätie či nespokojnosť. Ukazujú vám, kde môžete dosiahnuť viac uspokojenia, ak niečo v svojom prístupe upravíte. Nehodnotia vás – len ukazujú nasmerovanie.

A z rozdielov a boja skutočného ja s idealizovaným sebaobrazom vyplýva nové napätie, ktoré sa prejavuje ako kríza identity: Kto som?

Toto si potrebujeme uvedomiť. Potrebujeme sami pre seba odpovedať na túto otázku. Žiadne poučky, presvedčenia, teórie, múdre slová alebo rady múdrejších z vás nesnímu vašu falošnú fasádu. Musíte to urobiť sami tým, že sa na ňu pozriete, zistíte, ako vám škodí, a rozhodnete sa riskovať byť radšej sai sebou, než nechať sa terorizovať vlastnou predstavou o ideálnom “ja”.

Keď vás prepadne depresia alebo rôzne akútne strachy, pozrite sa na to, či sa idealizovaný sebaobraz práve necíti ohrozený alebo spochybnený buď vašimi obmedzeniami,  inými ľuďmi alebo životom. Rozpoznajte sebapohŕdanie, ktoré sa skrýva za depresiou a strachmi. Keď vás niekto vytočí dobiela, pouvažujte, či to nie je externalizácia vášho vlastného hnevu na seba za to, že nenapĺňate vysoké štandardy svojho falošného ja. Nedovoľte mu, aby použilo výhovorku na vonkajšie problémy či iných ľudí ako zdôvodnenie pre vašu depresiu a strach. Pozrite sa na to ako na to, čo to v skutočnosti je.

Uvedomte si, ako nesmierne sami sebe ubližujete a trestáte sa. Zakaždým, keď podleziete latku (lebo nič iné ani nemožno urobiť), cítite takú netrpezlivosť, také podráždenie a frustráciu, že sa vaše pocity môžu nabaliť do zúrivosti a nenávisti voči sebe samému. Túto zúrivosť a nenávisť často premietame na iných, pretože je neúnosné žiť s pocitom sebanenávisti. Ale aj keď si tú nenávisť vybijeme na niekom inom, jej korene v nás zostávajú aj naďalej a môžu zapríčiniť nemoc, nehody, straty a pochybenia rôzneho druhu.