Ako vzniká naše skreslené vnímanie: predstavy

Každý si v priebehu života – a obvykle najčastejšie v ranom detstve – vytvára isté predstavy. Podpisuje sa na nich prostredie, v ktorom vyrastá, ale aj náhle, nečakané zážitky (napr. traumy). Tieto zážitky sa najčastejšie opierajú o závery našej osobnosti – a väčšinou sú tieto závery dosť nesprávne. Človek navníma niečo nešťastné, nejaký zlý zážitok v živote, a potom tento zážitok generalizuje a urobí z neho svoje presvedčenie. Závery, ktoré takto robíme, nie sú premyslené. Skôr ide o emocionálnu reakciu na udalosti života, o postoje, ktoré si k svetu takto vytvárame. Isté poznanie sa v nich skrýva, to nemožno odškriepiť, ale toto poznanie je tak skreslené a ochudobnené, zredukované len na jednu stránku (bolesť alebo nadšenie), že jeho logika neobstojí v každej situácii. A ako roky napredujú, tieto postoje a závery klesajú do podvedomia a skresľujú obraz, ktorý o svete okolo nás nadobúdame – bez toho, aby sme to čo len tušili.

Takýmto záverom tu hovorím predstavy (v origináli sa používa images, teda “obrazy”, ale to už je priveľa termínov pre to isté – takže my tu budeme naďalej “predstavovať” 😉 a ako si to nazvete vy, to už prenechávam na vás).

Predstavy sú dvojakého druhu – pozitívne a negatívne. Rozdiel medzi nimi je ten, že kým pozitívne predstavy sú dynamické, uvoľnené a umožňujú voľný prietok energie (v tom aj situácií) cez náš život, negatívne sú uzavreté, fixované, statické a predstavujú bariéru vo voľnom toku energie – buď ako “úzke hrdlo” (miesto, kde vzniká napätie a trenie), alebo ako blok (úplné zastavenie a presmerovanie energie). Teda negatívne predstavy vytvárajú nesúlad. Skrat. Tento nesúlad cítime ako nespokojnosť, napätie, hnev, strach, nezorientovanosť a pocit bezmocnosti voči všetkým tým zdanlivo náhodným a nevysvetliteľným situáciám v našom živote. Napríklad sa rozhodneme niečo (napríklad seba) v našom živote zmeniť, ale bez zjavnej príčiny sa nám večne dejú situácie, ktoré túto zmenu znemožňujú.

Nesprávne závery, na základe ktorých sa predstava vytvorila, vznikajú väčšinou z nevedomosti alebo neporozumenia a preto nemôžu zostať vo vedomej mysli. Ako dospievame, nové poznanie im totiž protirečí, ale pretože staré poznanie je naviazané na nespracovanú emóciu, nemôže sa rozpustiť – tak sa ponára hlbšie a hlbšie do podvedomia. A čím viac je ukryté pred vedomým vnímaním, tým mocnejším sa stáva.

Tak si predstavte, že ste v detstve zažili nejaký šok. Obvykle za “šok” považujeme veľmi silnú, nečakanú udalosť ako nehoda.  Ale v detskej mysli s jej nedostatkom schopnosti rozlišovať podstatné od nepodstatného dokáže šok vyvolať už len zistenie, že vaše najtajnejšie, najzamilovanejšie túžby nie sú naplnené… Napríklad pre dieťa sú jeho rodičia dokonalí a všemocní. Keď však vzniknú situácie, z ktorých rodičia nevyjdú v detských očiach až tak dokonale a všemocne, dieťa sa dostane do stavu šoku, ktorý na ňom zanechá hlboký odtlačok. Zistenie, že rodičia nie sú dokonalí a všemocní,  vedie k strate pocitu bezpečia. Dieťa sa vydesí. To, čo zistilo, sa mi nijako nepáči, a preto toto nepríjemné zistenie začne vytesňovať do podvedomia. Na jednej strane sa dostaví pocit viny z rozdielu medzi očakávaním a realitou, na druhej strane si začne dieťa budovať obrany proti tomuto “ohrozeniu”.

Kto poznáte šok, viete, že spôsobuje otupenie. Vaše telo, vaše nervy i vaša myseľ zostanú ako “mechom praštené” – niekedy dokonca do tej miery, že dočasne strácate pamäť alebo máte iné symptómy. A tak aj dieťa zažije šok z toho, že svet, rodičia či život nie sú také, ako predpokladalo/očakávalo. A pretože deti majú tendenciu generalizovať, vezmú túto jednu skúsenosť a premietnu ju (projekcia) na všetky ostatné možnosti. Koniec-koncov, rodičia pre svoje dieťa celý svet, takže čo sa deje im, platí aj pre zvyšok sveta a pre život ako taký. Toto zovšeobecnenie vytvorí nesprávny záver, ktorý sa potom pretaví do predstáv o tom, ako celý zvyšok sveta bude fungovať.

Problémom obranných mechanizmov, ktoré si takto dieťa vytvorí, je ich neprístupnosť. Keď si budete spomínať, nerozpamätáte sa na všetky tie emócie, reakcie, vnútorné úmysly a závery. Celá táto reťaz bola taká nelogická a tak ste sa vtedy hanbili za to, že ste videli rodičov v “nesprávnom” svetle, nedokonalých a nevšemocných, že spomienky na tento moment potrebujete pred sebou ukryť a vytesníte ich.

Navyše v svojej detskej naivite ste predpokladali, že váš prípad je jedinečný, že nikomu inému sa nestalo to, čo vám, že nikto iný nemal falošné predstavy o rodičoch tak ako vy… Všetci ostatní mali dokonalých rodičov, dokonalé podmienky v rodine a len vy ste zažili tento šokujúci a ojedinelý prípad, ktorý treba ukryť pred každým vrátane vás samotných, vašich rodičov a ostatných blízkych ľudí. Zahanbenie je produktom mylnej predstavy, že podobné zlyhanie sa prihodilo len vám a teraz ho treba pred svetom ukryť, lebo zvyšok sveta je dokonalý.

Lenže… nemôžete zmeniť niečo, o čom ani netušíte, že to máte. Ak niečo ukryjete, táto časť vašej osobnosti prestane rásť, pretože vaše dospievajúce rácio sa neposnaží s ňou vysporiadať. Ako aj inak, keď o nej nevie?

Deti poznajú len veľmi základné (“primitívne”) emócie. Poznajú lásku a potešenie, keď je všetko podľa ich vôle.  Poznajú nenávisť, nevraživosť a bolesť, keď niečo nie je podľa ich vôle. Je to len také jednoduché. Až neskôr v živote sa deti učia objektívne vyhodnocovať miesto toho, aby sa hádzali o zem alebo lietali do oblakov podľa toho, či práve cítia bolesť alebo potešenie. Kým vaše predstavy prežívajú, budete reagovať detinsky, pretože v danej oblasti vaša mentalita zostala na úrovni dieťaťa. Bytosť navonok vyzerá dospelá, ale časť z nej sa správa úplne nedospelo. Podvedome a emocionálne robí presne tie isté úsudky, ktoré robila ako malé dieťa.

Poďme na príklad. Predstavte si dievčatko, ktoré plače, keď chce, aby sa mu mama venovala. Ale matka je presvedčená, že ak nabehne zakaždým, keď dieťa zaplače, iba čo ho tým “pokazí”. Tak sa dieťa neučí, že mama nepribehne, keď zaplače, ale príde v nepredvídaných okamihoch, ktoré zdanlivo nemajú nič do činenia s plačom. Naopak, keď sa plače, mamy nikde. Dieťa si tak urobí záver “ak chcem, aby mi naplnili potreby, nesmiem prejaviť, že nejakú potrebu mám”. 😦

Potom dievčatko vyrastie, ale táto časť v ňom reaguje ešte stále ako dieťa. Neuvedomuje si, že skrývanie potreby navodí pravý opak toho, čo potrebuje… Pretože nikto netuší, že žena má nejakú potrebu, nikto jej nepomôže naplniť ju. Ako dospelá žena bude kráčať životom s pocitom nenaplnenia.

Mám nejaké predstavy?

Ako vieme zistiť, aké predstavy v sebe nosíme, keď sú všetky zabarikádované v podvedomí? Jeden z indikátorov je, že nedokážeme prekonať nejakú svoju chybu, nech sa aj sebaviac snažíme. To preto, že naša predstava potrebuje danú chybu na to, aby sama seba i nás chránila pred bolesťou. Niekto je napríklad lenivý. Nemusí mať však ani potuchy, že jeho neochota vyteperiť sa ráno z postele a ísť medzi ľudí je len nesprávne nastavená ochrana pred tým, aby ho nikto nezranil. Stojí za ňou istá predstava.

Iným príznakom, že máme neuvedomelé predstavy, je to, že sa nám v živote opakuje istý typ situácií. V mojom živote to bolo obdobie “úžasných mladých mužov”, kedy som od začiatku cítila, že mám do činenia s tým, čo označujem ako “ksicht”, ale moja predstava osvieteneckého správania mi neumožnila ustrihnúť mu slovo hneď v začiatku, ale sa mu snažiť vysvetľovať môj svet a vnímanie, keď on bol zjavne nastavený na neochotu prijímať čokoľvek okrem toho svojho… Keď na prahu môjho príbehu zastepoval ďalší úžasný mladý muž, urobila som vždy to isté – vytvorila som mu priestor pre komunikovanie a snažila som sa ho doviesť k načúvaniu – čo ovšem úžasní mladí muži (a ženy, aby sme nediskriminovali 😉 ) nemajú v génoch… Takže moja nesprávna reakcia vyvolávala hriechy a navyše pre iných znamenala príležitosť tiež zo seba urobiť “úžasného mladého muža”, pretože u mňa na to zjavne dostanú priestor… Priťahovala som ich ako med muchy. 😕 Moje nervy. 😦

Navonok to vyzeralo, že v mojom živote bez môjho vlastného pričinenia nastávajú vysoko podobné situácie. Vedome som si zúfalo priala, aby z môjho života vypadli, ale keď sa dostane do konfliktu vedomá túžba a podvedomá túžba, tak tá podvedomá vždy vyhráva. Vedome som si priala pokoj a harmóniu, ale moje podvedomie možno ani len netušilo, že sa práve stará o to, aby sa moja vedomá túžba nedala naplniť – a čím ďalej, tým frustrovanejšia som z toho bola. A to všetko len preto, že niekde v sebe som nosila predstavu, že iní sa v mojom živote smú cítiť lepšie ako ja sama.

Spočiatku si opakovanie istých situácií v našom živote ani nemusíme všimnúť. Jednoducho sme presvedčení, že isté okolnosti sú mimo nášho záberu, že vznikajú náhodne a že nás život “testuje” (oj, o tom by som tiež mohla skladať básne 😉 ) a zodpovednosť za vzniknuté situácie vidíme najčastejšie u tých druhých a u života, ale nikdy nie u seba. Preto je veľmi dôležité registrovať vysoko podobné situácie, nie ľudí, cez ktorých k nám prichádzajú.

Niektoré predstavy sú ešte zložitejšie:  začali ešte pred začiatkom nášho života. (Reinkarnisti by povedali “priniesli sme si ich z minulých životov”. Ja hovorím “prevzali sme ich z okolia, ktorému sme boli vystavení v útlom detstve”.) Aby sa u nás začali prejavovať, potrebuje prostredie vytvárať “provokácie” – inak sa týmito predstavami vôbec nepotrebujeme zapodievať, pretože pre nás nie sú dôležité. Niekedy stačí jednoduchá zmena prostredia, aby sme k veciam dostali racionálnejší prístup (jedna z téz neurolingvistického programovania).

Ako svoje predstavy identifikujem?

Rozhodne nie tým, že budem ošetrovať symptómy. Potrebujeme vziať tieto symptómy (prejavy, indikátory) a začať s nimi cielene pracovať. K symptómom môže patriť napríklad zjavná neschopnosť prekonať nejakú svoju chybu, nedostatočná kontrola nad tým, čo sa v našom príbehu pravidelne opakuje, strachy a odpor voči istým veciam a podobne. Symptómy sú len cena, ktorú platíme za to, že nepoznáme mylnéú predstavu, na základe ktorej vznikajú.

Takže začneme skúmať náš život a hľadať v ňom problémy, ktoré sú podobné a akoby sa opakovali. Všímame si každý druh problémov. Zapíšeme si ich. Potrebujeme všetko zapisovať, pretože ak by sme o nich len premýšľali, nebudeme mať potrebný nadhľad na to, aby sme boli schopní ich navzájom porovnať. Nemusíme to mať hotové za 5 minút. Niekedy to potrvá celé mesiace, než si vyrobíme zoznam opakujúcich sa problémových situácií.

Všetky naše nepríjemné zážitky sú pravdepodobne dôsledok našich predstáv, alebo sú s nimi aspoň vzdialene spojené.

A keď už jedného dňa máme pocit, že sme viac-menej všetko zapísali, začneme hľadať spoločného menovateľa. Niekedy bude jeden, inokedy ich bude viac. Niekedy zistíte, že zdanlivo veľmi odlišné situácie majú tiež nejakého spoločného menovateľa.

Pri tejto činnosti treba rátať s tým, že sa ozvú naše vnútorné odpory. To sa len prejavuje tá istá sila, ktorá danú predstavu vytvorila a udržiava pri živote. Podvedomie si myslí, že nás chráni, keď nám vlastne robí zle – ale jeho interpretácia je, že si sami ideme urobiť zle a tak ešte pritvrdí, aby nás lepšie ochránilo! Keď sa v nás teda zdvihne odpor, nepodľahnime mu. Rátajme s tým, že k tomu dôjde, vezmime ho na vedomie a berme ako ako dôkaz, že napredujeme. 🙂

Predstavy sú práve ten jeden faktor v našom živote, ktorý zodpovedá za všetko vnútorné napätie, nešťastie a nepohodu. Nikto iný za to nezodpovedá, len my. Iste, kedysi sme nedokázali urobiť nič iné, ale dnes už sme iní ľudia a dokážeme veci meniť. A netvárte sa, že nezodpovedáte za to, že sa ľudia k vám správajú istým spôsobom! Už sme si povedali,  že to naše predstavy priťahujú do nášho života situácie, ktoré sa nám dejú – bez výnimky.

Tu mám ja istú kognitívnu disonanciu, pretože si neviem predstaviť, ako si priťahujem do života povodeň alebo výbuch sopky, ale možno je to len kvôli mojej malej predstavivosti. 😉 V mojom vnímaní si niektoré situácie priťahujeme a iní ľudia sú v nich štatisti, kým v iných situáciách sme štatistami a pritiahli si ich iní ľudia a my sme sa do nich dostali tak, že sme náhodou šli okolo. Kedysi ma mobovala nová kolegyňa. Ja som jej miesto neponúkla, ani som ju na to miesto nevybrala, ani som sa nijako nezaslúžila o to, že dostala stôl v kancelárii, kde som sedela aj ja. Inokedy ma mobovala iná kolegyňa. Ja som sa zaslúžila o to, že sme ju vybrali, že dostala pocit úžasnosti a že sedela na stoličke, z ktorej ma mohla podrážať – ale len do času, kedy sa dopustila viditeľnej zákernosti a letela. Tá istá situácia: niekto ma moboval. V jednej z nich som bola “křoví”, v druhej som sa aktívne zúčastnila na jej vzniku. Ale nepýtajte sa ma, ako odlíšim jednu od druhej – to sa asi dá až ex-post, keď stojíte nad hromadou črepov a rozoberáte, ako k nim mohlo dôjsť. 😦

Je to ako magnet, ako chemická reakcia, ako zákon príťažlivosti. Súčasti vašich reakcií, ktoré tvoria predstavu, ovplyvňujú univerzálne toky energie vchádzajúce do vášho osobného okruhu života takým spôsobom, že k istým dopadom musí dôjsť následkom na príčinu, ktorú ste spustili.

Odhalenie, pochopenie a rozpustenie predstavy je dlhý proces. Aj keď už poznáte korene, ešte stále vo vás fungujú staré, zabehané emocionálne automatizmy, ktoré ste si budovali a posilňovali po dlhé roky až desaťročia.Na to, aby ste si vytvorili nové reakcie, budete potrebovať čas, snahu a trpezlivosť. Možno sa spočiatku búrite proti nešťastiu, ale keď si uvedomíte, že zaň nezodpovedá nejaký pánbožko na obláčiku, ale vy sami, môže sa vaša vzbura obrátiť voči vám a môžete začať byť netrpezliví sami so sebou. Ak tomu podľahnete, nepodarí sa vám nikdy nájsť koreň predstavy, nieto ho ešte rozpustiť… Na to, aby ste to dokázali, potrebujete byť uvoľnení, prístupní; potrebujete akceptovať všetko, čo vypláva na povrch, bez toho, aby ste k tomu zaujímali nejaké emocionálne stanovisko. Jednoducho je to tak – je to fakt. Mne veľmi pomohlo opakovať si “aj to som ja”. Keď sa na to pozerám spätne, je to asi najdôležitejšia veta, ktorú som kedy použila.

Hlavne sa vzdajte moralizovania. Už som povedala, že to, čo vypláva na povrch, je fakt. S faktmi nemá zmysel sa hádať, nemá zmysel ich popierať ani vykrikovať, že sú nesprávne. Keď raz niečo v sebe máte, tak to tam máte. Nezaujímajte k tomu stanovisko; dostaňte to pod kontrolu.

Keď raz niečomu porozumiete, keď odhalíte príčiny, neuspokojte sa s tým, že to už viete. Tým sa na veci nič nezmení – alebo ak sa zmení, tak rýchlosťou chromtavého slimáka. Bez “dostaňte to pod kontrolu” sa nepohnete ďalej. Potrebujete objaviť staré zvyklosti v reagovaní, naučiť sa ich predvídať, a potrebujete si nastaviť nové spôsoby reagovania a začať ich uplatňovať. Ešte stále to bude slimák, ale aspoň už nebude o barlách. Najlepší signál, že zasa idete spadnúť do starého spôsobu reagovania, budú vaše pocity. Naučte sa pri istom type pocitov najprv zhlboka dýchať, aby ste medzi situáciu a seba dostali odstup, a potom reagovať po novom. Tie nové spôsoby reagovania môžete vymýšľať za chodu; jeden z nich bude pre vás najpríjemnejší a ten môžete používať potom ako náhradu pôvodného nevhodného reagovania.

A pripravte sa na to, že sa budete sami pred sebou hanbiť ako psi. Len čo začnete babrať svoje predstavy a zistíte, na akých nedomyslených záveroch sa zakladajú, budete sa hanbiť. Len čo nájdete nejakú menej vyhovujúcu časť svojej osobnosti, budete sa hanbiť. Hanba je spôsob, akým vás vaše predstavy kontrolujú; hanba a strach. Rátajte s tým, že len čo sa dostaví pocit vnútornej hanby, práve ste sa dotkli nejakej predstavy.

Reklamy

One thought on “Ako vzniká naše skreslené vnímanie: predstavy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.