Postreh dňa: intuícia sama nestačí

Dnes som našla pekný citát od Castanedu:

“Každá ľudská bytosť má dve mysle. Jedna je celkom naša vlastná a podobá sa na slabučký hlások, ktorý nám vždy prináša štruktúru, priamosť a význam; druhá je cudzia inštalácia. Prináša nám konflikty, “natriasanie peria”, pochybnosti a beznádej – to sme my ako stredobod vesmíru kričiaci v kuse ja-ja-ja!”

Z tohto pohľadu je “cudzia inštalácia” výsledok našej domestikácie, pokusu prispôsobiť nás pravidlám, potrebám a očakávaniam prostredia (“Sna planéty”). Sú to od rodičov nekriticky prevzaté vzorce myslenia (správne i nesprávne rovnako), kultúrne a náboženské princípy, etnický sebaobraz a pocit zraniteľnosti až paranoie, ak sa pohybujeme na hranici alebo celkom mimo nášho zaužívaného kontextu.

Najprv som myslela, že ten prvý hlások drzo označím ako “intuíciu”, ale keď si pozriete jeho opis, skrýva sa v ňom niečo celkom iné – hlas studenej racionality, kauzality a logiky spojený s intuitívnym vnímaním prostredia.

V mojom vlastnom folklóre tento druhý hlások označujem ako “kanál”, teda hlas(y) toho zvyšku z našej energie, ako ktorý sa momentálne necítime.

Z toho pre mňa plynie, že intuícia samotná je dobrá pri bezprostrednom ohrození a kreatívnom vyjadrení, ale pre život ju treba spojiť s racionálnym, neskresľujúcim pohľadom na vec a vnímaním vecí v širších súvislostiach. Inak budeme intuitívni v rámci našich falošných predstáv o sebe a svete. Celkom ako súčasný americký prezident. Vysoko intuitívny a výrazne mimo (týmito očami 😉 ).

Je to haluz, ale ja už medzičasom mám obe mysle rovnako hlasné. 😀 To je chaos, keď si to tie dve začnú vyštrngávať medzi sebou! Stačí počúvať a baviť sa… 😛