Vnútorný dospelý, ktorý v sebe nemá lásku

Niekedy má naše vnútorné dieťa smolu a vyrastie v tandeme s vnútorným dospelým, ktorý preň nemá ani najmenšie pochopenie alebo toleranciu. Táto časť z Gabriele Rudolphovej z Das innere Kind und die Stille rozoberá, prečo k tomu dochádza a aké dopady to potom na nás a naše prejavy má.

Keď som spracovávala túto časť, náhle mi prišlo ľúto mojich rodičov. Podľa toho, aká dnes som ja, viem si predstaviť, ako sa cítili oni vnútorne – a teda ako sa s nimi zaobchádzalo, keď boli ešte deti… 😦 Keby som im to vedela vynahradiť, tak to urobím – ale porozumenie niekedy prichádza prineskoro.

Achich. 😦 Lepšie prineskoro ako vôbec nie. So mnou aj tak všetko skončí.

No a tu je výcuc z článku:

Rodičia, ktorí milujú len s výhradami, boli sami opustené, nemilované deti. Traumatizovalo ich to. Nenaučili sa s tým zaobchádzať, nereflektovali to, majú tendenciu sa obhajovať a všetko zdôvodňovať, analyzovať a manipulovať a väčšinou nie sú v prítomnom okamihu, pretože sa zapodievajú ochranou falošného sebaobrazu či výkladnej skrine.

Sú večne pod tlakom a majú strach, že to nezvládnu. Sú presvedčení, že nie sú dosť dobrí. Cítia sa bezmocní a bezradní, ale nikdy by si to nepripustili. Nesmú cítiť seba samých, nesmú byť malí, krehkí a bezmocní – a preto nie sú otvorení pre pocity diťaťa. V podstate sa oddelili od svojho tela a stratili s ním spojenie. Miesto toho sa snažia byť perfektnými, dobrými rodičmi a preto aj bývajú podivne strnulí, tvrdí, prísni, kontrolujúci a často reagujú extrémne.

Dôležitejšie ako pocity ich dieťaťa je im to, či ako rodičia pôsobia dobre. V popredí stojí vlastná hodnota a sebapotvrdenie. Keď dieťa prejaví intenzívne, “zakázané” pocity, odmietnu ho; dávajú mu najavo, že nie je v poriadku. Že nie je v poriadku takto cítiť a ešte to aj dávať najavo. Keď dieťa začne byť zlostné a vyvádzať, hrozia mu trestom, vynadajú mu alebo ho vybijú.

Možno povedať, že so svojimi deťmi zaobchádzajú tak, ako sa kedysi zaobchádzalo s nimi.

Ale sú aj rodičia, ktorí nikdy nekričia. Vôbec neprejavujú city a veľmi si striehnu svoju fasádu. Navonok sú priateľskí a ochotní, ale tým, čo hovoria a ako to hovoria, vyjadrujú odmietanie, odpor alebo nesúhlas. Správy, čo vysielajú, sú nepriame, nejednoznačné, ale o to nepriateľskejšie.

S výhradami milujúci dospelí vysielajú priamo alebo nepriamo dieťaťu tieto správy:

  1. Potláčaj svoje pocity – a hlavne o nich nehovor.
  2. Nemysli samostatne, nehľadaj vlastné riešenia a nerob rozhodnutia z tvojej hlavy – ja viem lepšie ako ty, čo je pre teba dobré.
  3. Nie je dobré mať problémy, tak sa tvár, že nijaké problémy nie sú.
  4. Nie je želateľné byť autentický, nefalšovaný. Želateľné je pôsobiť vždy dokonale, dobre, spôsobne, úctivo a silne, a je úplne jedno, ako sa pritom vnútri cítiš.
  5. Nikdy neukazuj, kto skutočne si, pretože to, kto si, nie je dosť dobré.
  6. Je sebecké stavať seba a svoje potreby a túžby na prvé miesto. Uprednostni radšej iných a mysli na ich potreby a priania.
  7. Nehovor nahlas, čo potrebuješ, chceš alebo cítiš.
  8. Nehovor často otvorene “nie”. Nestanovuj si hranice voči iným, ale sa o nich staraj a kašli na svoje potreby.
  9. Nikdy nikoho nenahnevaj ani nikomu neublíž.
  10. Nebuď hlasný, veselý a nešaškuj. Nenaháňaj sa za zábavou. Zábava je nedôležitá a len ňou rušíš iných.
  11. Tvár sa večne veselo, aj keby ti bolo sebahoršie.
  12. Neruš rovnováhu v svojom okolí. Hlavne sa nemeň, neuč a nerozvíjaj.
  13. Neukazuj sa v svojej skutočnej podobe. Nebuď prístupný, nikoho si nepusti na kožu a nesnaž sa dostať na kožu iným – len nás tým zahanbíš, staneš sa zraniteľný a vyvoláš chaos.
  14. Vyhýbaj sa priamemu pomenovávaniu – hovor v náznakoch, čítaj medzi riadkami, manipuluj a používaj iných na to, aby hájili tvoje záujmy.

Ruku na srdce – ktoré z toho nachádzate aj u seba? Alebo… ktoré nemáte? Lebo ja som vlastníkom plného zoznamu. 😳 Psycho.

Reklamy

3 thoughts on “Vnútorný dospelý, ktorý v sebe nemá lásku

    • Potrebuješ sa odosobniť. Ja to robím tak, že sa postavím do topánok toho druhého: ako by som sa musela vnútorne cítiť a čo by som si musela myslieť, aby som povedala/urobila niečo podobné? A potom skúmam svoje pocity… Príliš často je za nimi nešťastie, bezradnosť, zúfalstvo, pocit neuznania a pocit vlastnej “pomíjivosti” (ako sa to vlastne povie po slovensky?)… To potom človeka nejako prestanú jedovať. 🙂 A tu sa dostávame k druhému problému, ktorý už postrehol niekto na fejsbúku: To, že ste empat, zistíte, keď vám začne byť tých hnusných ksichtov ľúto. 🙂 (Len on miesto “hnusný ksicht” použil “ritný otvor” 😛 )

      Liked by 1 person

  1. Velmi Vám děkuji, zrovna aktuálně řeším následky bodu 7. Dětské křivdičky, kdy ani ve svém zralém věku nedokáži okamžitě rozpoznat, co se ve mně vlastně děje a následky jsou pak o to bolestnější, když mi vše “doteče”. Protože je to směšné i zbytečné. Jediná cesta jak se z toho mohu dostat, je být pravdivá a autentická se sebou v každé chvíli…přestat se bát odmítnutí, toho že snad obtěžuji…hodně štěstí na cestu nám všem!

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s