Ráno som dostala podnet na rozmýšľanie. Vlastne to začalo už včera tým, ako som napísala článok Rozbitý hrnček; na fejsbúku jedna kočka zareagovala slovami:
Ten “pravy” breh za vela nestoji a co tak ist stredom ……..
Nakrklo ma to, pretože “ísť stredom” som vzala z uhlu pohľadu alibizmu: Som čierna, ale kedy-tedy, keď sa mi to zrovna hodí, budem aj biela. Neverím v Boha, ale kedy-tedy, keď sa mi to hodí, budem v Boha veriť.
Tak som jej to patrične vysvetlila. 😉
Ale dôležitejšie bolo, že komunikácia vôbec prebehla, pretože na mne zanechala odtlačok. Uvedomila som si, že mám pre isté prípady stopercentnú pravdu, ale v iných prípadoch ju mať nemusím. Ako ja viem, kedy je “binárny” systém (teda 0 alebo 1) a kedy nie?
No a pred chvíľkou, ako som pozerala castanedovské skupiny na fejsbúku, jedna kočka, sama autorka a pokračovateľka toltéckeho učenia, zverejnila svoj postreh:
Obyčajní muži a ženy žijú v ilúzii.
Bojovníci žijú mimo rámca ilúzie.
V tom istom svete.
Za ním leží nagual.
Dvojník je ten, čo sa pohybuje medzi všetkými týmito svetmi.
No dobre, s “nagual” mám teraz absolútny problém, a tak som to vzala ako sumu všetkého, o čom neviem a nedokážem si to overiť a podobne a tak ďalej 😉 . Ale v princípe ako som to čítala, vnútorne som súhlasila. Obyčajní ľudia sa pozerajú na svet znútra príbehu, ktorý im niekto o tom svete porozprával, a preto vidia len ten svet. Bojovníci sa pozerajú na svet zvonka príbehu, ktorý im niekto porozprával, a preto vidia svet i príbeh súčasne. Ale pretože okrem poznaného a nášho príbehu o poznanom je tu ešte aj nepoznané, tak to existuje mimo zorného uhla obyčajných ľudí i bojovníkov a je tu náš energetický dvojník/snové telo (ak nejaké existuje, o čom silne pochybujem), ktorý do nepoznaného robí výlety a spája to s poznaným a príbehom o poznanom.
Vnútorne som si povedala, že podpisujem takto pekne zachlievikované. Ale pozerala som si aj komentáre iných a naďabila som na jeden, ktorý ma donútil všetko prehodnotiť:
Pokiaľ ešte nestratil bojovník gule, nikdy nepredpokladá, kde je alebo nie je. Bojovník je obyčajný človek, ktorý si trúfol na mimoriadne. Len čo získa pocit, že dosiahol, stratí sa v svojej ilúzii majstrovstva. Byť bojovníkom nie je o dosahovaní. Je to istý prístup, je to isté vnútorné nastavenie (úmysel). Bojovník vie, že jeho cesta možno nikam nepovedie, ale akceptuje to a vnorí sa do radosti z tejto príležitosti konať.
🙂
Dosahovanie vedie k tomu, že človek potrebuje nový a nový cieľ na dosiahnutie (a nevidí napravo-naľavo od toho, za čím ide). Pripomenulo mi to typológiu, v ktorej učievame rozdiel medzi Judgerom a Perceiverom, teda po slovensky asi medzi riadiacim a prispôsobujúcim sa človekom. Prispôsobujúci večne skúma, večne ide, ale málokedy vie, kam (alebo len veľmi hmlisto). No a u tých riadiacich vždy varujeme, že majú tendenciu vidieť svet čierno-bielo; buď niečo vyhovuje ich cieľu, alebo mu to nevyhovuje. Menia svet na binárnu sústavu.
Myslím, že za tým stojí potreba istoty, bezpečia, potreba mať niečo, o čo sa možno spoľahlivo “oprieť”. Potreba popísať si svet, aby som vedela, kde som. (Aj toto slovné spojenie som včera použila. 😉 )
Ak sa chcem dostať niekam inam, než kde práve som, potrebujem zmeniť svoje východiská. Potrebujem sa zbaviť potreby opierať sa o čokoľvek. Potrebujem si dať pozor, aby som nezačala redukovať svet na binárnu sústavu. Nesmiem stratiť zmysel pre kontext. Nesmiem v snahe zmeniť svoje vnímanie začať potierať to, čo bolo doteraz… Nie je to “buď – alebo”, ale “možno jedno, možno druhé, možno oboje a možno niečo celkom iné”.
No, nikto netvrdil, že to bude ľahké. (Ale rovnako nikto netvrdil ani, že to ľahké nebude. 😛 )
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor