Ako vystúpiť z duality?

14046057_1173787909351177_589345089328574024_n

“Ľudská myseľ je dualistická. “Ja” poznám len vtedy, ak je aj nejaké “ty” – a “my”, ak je aj “oni”. Seba poznám len vo vzťahu k iným. Urobím toho druhého pomýleným, aby som mohol mať ja pravdu. Posudzujem iných, aby som vedel, kto som “ja”. Keď poviem “ona je hlúpa”, nejakým spôsobom porovnávam seba s ňou – buď ako chytrejšieho, alebo ako hlúpejšieho.Moje filozofické poznanie existuje len vo vzťahu k iným filozofickým poznaniam. Nemám názor, kým neexistuje opačný názor. Niet politickej strany bez opozície. Niet kresťana bez ne-kresťana (moslima, žida). Niet osvietenia bez ne-osvietenia.

Nedualita nie je o posilnení duálnej mysle alebo presnejšom definovaní “ja” voči “ty”. Je o prehliadnutí, že oboje je len falošné delenie a posudzovanie.

Väčšinou moje myšlienky o iných nemajú nič do činenia s nimi. Sú väčšinou o mne. Sú to “moje” myšlienky, interpretácie a postoje. “Ja” sa udržiava na živote porovnávaním toho, čo “ja” som, robím a viem, s tým, čo sú, robia a vedia iní.

Keď odhalíme toto zrkadlo vzťahu, oddelené “ja” sa ukáže ako fantóm. Všetko od vojny až po najbežnejšiu debatu s partnerom o tom, kto vynesie smeti, sa ukáže byť sen o separácii, ktorý je plne postavený na dualistickom myslení.” — Scott Kiloby

Priznám sa, pre mňa je to čiastočne hlboká pravda a čiastočne hinudisticko-budhistický osvietenecký blábol, pretože kým vnímam sama seba, tak sa vnímam “oddelene”, hoci už mám dlhé obdobia pocitu, že som jedno so všetkým… ale kto je “jedno so všetkým”? Kto má ten pocit? Všetko by nemohlo mať pocit, že je jedno so všetkým… lebo by nebolo s kým byť jedno.

Takto to vyzerá, keď dotiahnete dobrú myšlienku nekompromisne do konca – neumožní vám vystúpiť z duality.

A ono je to úplne v poriadku. Keby sme nevedeli, kto sme “my” (či už je “ja” fiktívna alebo nefiktívna existencia), nevedeli by sme ani, čo je čokoľvek iné… pretože by nám chýbali hranice, ktoré to umožňujú rozpoznávať.

Niekedy sa mi anjeli pokúšajú vysvetliť, ako to vnímajú oni. Na úrovni pocitu to aj chápem, ale keď sa to pokúsim dať do slov (a teda preniesť na niekoho iného), dopadne to biedne a spadnem späť do dualitného slovníka – pretože to je jediný nástroj, ktorý mám.

Kým som človek, budem deliť, chlievikovať, zisťovať, ako nesprávne to je zachlievikované, a presúvať do iných chlievikov a chlieviky navzájom. To je môj osud. To je moje poslanie. Snažiť sa robiť čokoľvek iné by bolo, ako keď si jedno koliesko v súkolí povie, že ale ono dnes nebude koliesko, ale kocka. To súkolie sa asi bohovsky zaraduje. 😕

Čoho sa však snažím zbavovať, je to hlúpe posudzovanie. Nemôžem brať svoju hodnotu z toho, akí sú alebo nie sú iní – pretože to, kto sú oni, je ich poslanie a nemá nič spoločného so mnou a mojím poslaním (je k nemu doplnkové, teda neporovnateľné). Snažím sa žiť v svete, kde každý a všetko je “kategória sama o sebe”. Snažím sa neopisovať si svet (v zmysle, aký kto je a aké čo je), ale len pomenovávať svet a na všetko reagovať tak, ako to ku mne prichádza – ak si priateľské, tak hepi, ak si nepriateľské, tak kukaj, aká nepriateľská dokážem byť ja.

Je to osvietené? Nuž… ako pre koho. Pre mňa rozhodne. A vy si robte, ako je vám treba, a nepýtajte sa ma, čo si o tom myslím. Veď čím aj. 😛

Advertisements

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s