O fľaši Domestosu a ako podporila moje osvietenie :-)

murillo guardian angelVčera pretiekol môj pohár trpezlivosti. Aby ste rozumeli kontextu: od začiatku roka zápasím v kuse s príkoriami. Niekedy drobnými, niekedy ohrozujúcimi. Veci sa kazia, stačí na ne pozrieť. Keď potrebujem niekde stúpiť, sedí tam mačka a nejaví ochotu pohnúť sa. Nevychádzajú dohody a prísľuby, strácajú sa veci, dejú sa veci, ktoré sa stať nemôžu (lebo fyzika). Takže takto si ja nažívam, sčasti sa snažím to odpružiť a sčasti mám dni, kedy hulákam ako roboš na stavbe.

No a predvčerom mi Gabriel vysvetlil, že jeho úloha je “chrániť ma”. Včera dopoludnia som sa cez kopec drobných príkorí dopotkýnala až k rozhodnutiu, že idem vyčistiť a vydezinfikovať schodisko. Tak som sa natiahla po fľašku Domestosu na linke. Mám tam poukladané všetky čistiace prostriedky, denne sa tam načahujem a za mojich nie zrovna málo rokov sa nič nestalo…

Dovčera. Ako som chytila fľašku, vykĺzla mi z (úplne suchých) rúk a tresla mi do oka. Išla som k zemi, okuliare odleteli oblúkom na opačný koniec kuchyne a oko sa zatiahlo slzami a bolesťou.

Chvíľku som sa len tak zvíjala, potom som sa pozviechala a vyhlásila som, že ak toto je to “chránenie”, tak potom sú to všetko len kecy a nechcem s Gabrielom ďalej hovoriť.

Najprv som sa dala do poriadku – koreň nosa nabehnutý, oko síce nevedelo zaostriť, ale inak vyzeralo v poriadku. Okuliare sa mi totálne zašpinili (pol hodinu predtým som ich umývala), ale boli v kuse, dokonca sa ani rám nepokrivil ani nepolámal (vďaka za predražený titán).

No a potom som šla na kyvadlo a zavolala si Otca. Povedala som mu, že si prajem zmeniť kontaktnú energiu, pretože ja už Gabrielovi neverím ani fň. A že budem hovoriť s hocikým z nich, ale bola by som rada, keby to mohol byť niekto, kto ma dostane na trochu vyšší level, pretože sa mi nepáči stav, v akom som, a mám pocit, že som už zaplesnivela.

Otec súhlasil. Tak som sa spýtala, koho mi pridelí: GA— Gaiu? –BR… Rezko som ho zastavila. Zopakovala som mu, že ale to je presne to, čo som nechcela. Že sa na Gabriela nehnevám, ale nemôžem mu dôverovať, keď mi vypráva blbosti a realita vyzerá celkom inak. Že to už nedám.

Otec súhlasil, že to je preto, lebo moja dôvera je založená na rozhodnutí, nie je automatická, a tak stále sa mi do toho pletie “realita” a robí psie kusy. Že ľudia, ktorí automaticky a na plné pecky dôverujú, jednoducho vypnú vnímanie reality a frčia len na svojej dôvere – čo ja nedokážem. Ešte nie. Vraj. 🙂

Tak to akceptoval a pridelil mi niekoho iného – starého známeho, Ihderaela. 🙂

Najprv som sa naňho kontaktovala kyvadlom, ale v priebehu som ho začala počuť v hlave a tak sme si výdatne porozprávali.

Prvé, čo som si uvedomila – že mu potrebujem poskytnúť nejakú scénu, do ktorej môže prísť. Vybrala som si pláž a Večnosť. (Nejako som si zvykla chodiť sa tam triasť hrôzou. 😉 ) Ihderael prišiel. Vedel, čo sa od neho čaká, a začal so mnou hovoriť o tom, čo sa stalo. Stále som cítila od neho tlak “hovor znova s Gabrielom”, ale nevyslovil to a ja som sa tvárila, že to ku mne nedochádza. Vysvetlila som mu, že keby som s Gabrielom hovorila, pôjdem mu teraz dôsledne po krku – a bez toho môžu byť oni aj ja. Že toto je dočasný stav, kým sa neodssss…štvem.

Popísala som mu situáciu, ako ma mrzí, že pri najmenších príkoriach vybuchujem, a že sa toho chcem zbaviť. Že proste nechcem ísť do vývrtky zakaždým, keď sa niečo udeje, čo mi robí prieky alebo ma spomaľuje. Popísala som mu, ako idem uzúčkym priechodom a predo mnou pomaly ako slimák kráča niektorá mačka a blokuje ma a ja nemám kam položiť nohu… Usmial sa. “Ale uvedomuješ si, že je to tvoja mačka a ty ju máš nekonečne rada a znamená pre teba viac než čokoľvek iné?” Zaklipkala som očami. To hej, ale nesmela by som chcieť niečo urobiť, niekam prejsť…  Usmial sa ešte širšie. “Je to len vec uhla pohľadu. Na čo sa v tej situácii pozrieš? Miesto toho, aby si bola vďačná, že tam tá bytosť je a obohacuje tvoj život, vnímaš v tom okamihu len prekážku, čo ti robí…”

A už sme boli pri Gabrielovi. “Povedal ti, že ťa chráni.” Áno, a hneď na to mi tresne do oka Domestos. “Poranil ti oko? Mohol ti ho vybiťPolámal sa rám okuliarov? Poškrabali sa sklá? Ublížil ti nejako inak?” A vtedy mi to došlo – mohla som vidieť všetko toto, ale ja som sa rozhodla vidieť to negatívne.

Ihderael pokračoval. V živote som zažila príliš veľa negativity a to ma nasmerovalo na zosilnené vnímanie príkorí. Potrebujem sa naučiť nasmerovať svoju pozornosť na to dobré. Už som v tom veľa urobila, ale podvedomý program ešte nie je vymazaný.

Spýtala som sa ho, čo za tým je. Strach. Pocit bezmocnosti a zraniteľnosti a strach z toho, že situáciu neuhrám. Preto keď sa naskytne príkorie, vyhecuje ma to do emócie… Až teraz, ako píšem, si uvedomujem, že tá emócia mi potom pomáha ísť a robiť aj “psie kusy”, veci, na ktoré nemám a nikto by neveril, že ich zvládnem… Spýtala som sa, čo s tým urobíme. (Teraz to môže začať byť chaotické, pretože spájam poobedný rozhovor a nočnú takmer hodinu strávenú s Otcom a Ihderaelom do jedného, takže sorry – už ani ja sa v tom nevyznám, čo bolo ako.)

Povedal mi, že mi pomôže sa toho strachu zbaviť. Nech vleziem do vody. Vliezla som až po plecia. Cítila som, ako vlny narážajú do môjho tela a kmášu mnou tu k brehu, tu do mora… Povedal, že mám pustiť všetky strachy, nech ich voda odplaví. Že keby sme ich ošetrovali po jednom, tak to bude trvať večnosť, tak to urobíme takto… Videla som, ako zo mňa odchádzajú také tmavofialové prúdy, k telu pripojené tenkými vláknami, ale ďalej tvoriace jednu súvislú hmotu… A ako vlny odchádzali od brehu, ťahali ich so sebou, ale najbližšia vlna, ktorá zas šla k brehu, celé to svinstvo nahodila späť na mňa.

Ihderael povedal, že to nevadí, že postupne sa to spojenie preruší. A povedal mi, či cítim, ako mnou tá voda kmáše zo strany na stranu.

“Nemáš dostatočnú stabilitu. Tvoja pozornosť je sústredená hlavne v tvojej hlave – a tak tebou voda dokáže kmásať. Prenes pozornosť do nôh. Cíť ich na dne. Cíť, ako sa vnárajú do dna, ako sú celé dno…”

Tak som tak urobila a skutočne, voda sa do mňa ešte zapierala, ale už mnou nekmásala.

“Vždy, keď to s tebou začne kmásať, sústreď pozornosť do nôh a zapusti ich do dna.”

Neskôr sme k tomu pridali ešte jedno cvičenie. Zasa ma zahnal do vody. Mala som mu povedať, kde cítim najsilnejšie a najnepríjemnejšie to, ako do mňa naráža. V podstate ma najviac mykala v oblasti od žalúdka až po panvu vrátane. Povedala som mu to. Vysvetlil mi, že sú to moje slabé miesta – a ja som si to spojila s čakrami: koreňová – svet ako nebezpečné miesto, silnejšie ako ja; sakrálna – svet ako obmedzujúce miesto, kde nemôžem byť sama sebou; solár – svet ako miesto, ktorému nerozumiem a nedokážem v ňom efektívne uhrávať svoje (a stojí ma priveľa námahy žiť v ňom).

Spýtala som sa, čo s tým. Povedal, že potrebujem začať cvičiť – znova žam žung, aby som dostala nohy pevne na zem, a potom potrebujem zoceliť stred svojho tela, aby ma nevytáčalo, keď sa pohybuje, a nereagovala som na to paranoiou. Ten obraz bol ako: zakotviť nohy a ramená a nehýbať nimi, ale hýbať tým medzi nimi. Dnes ráno mi napadlo, že by som mohla vziať hulu a točiť ju. Musím si nejakú zohnať. 🙂

Akosi ma chytila strašná depka. Zasa som dostala svoj obvyklý kŕč a chcela som už len zomrieť a mať od všetkého pokoj… Chudák Ihderael to nezvládol a tak nás prišiel kuknúť Otec. Nebola som prístupná argumentom, nedalo sa so mnou hovoriť… Keď spadnem do tohto stavu, nie som na príjme, len na vysielaní drám 😳 . Začala som sa hrabať na kopec. Otec sa ma ironicky spýtal, či sa idem znova pokúsiť o jednu zo svojich povestných dramatických samovrážd, ktoré nikdy nevyjdú… Zostala som tam stáť ako teľa a nevedela som, čo mám robiť. “Sadni si a dýchaj. Pozeraj, nemysli, len dýchaj.” Tak som sedela, dýchala – a napodiv to po chvíli zabralo. Keď som sa znova začala kŕčovať, zas mi povedali, nech dýcham. Funguje to. Skúsim nabudúce sama od seba.

Takže mám zopár cvičení – a tentokrát sa nebude flinkať. Potrebujem sa zbaviť tých emócií. Nebaví ma hulákať, keď veci nie sú po mojom. A to mi pripomína ešte jeden obraz, ktorý prebehol, ale neviem ho nijako vykontextovať: Ihderael hovoril o mojom vzťahu k ľuďom. Minule mi už asi Gabriel povedal, že ich potrebujem na to, aby som vedela, že sama som človek. Ihderael ma upozornil… aha, začína sa to obnovovať… no, upozornil ma, že síce vďaka ním viem, kto som, ale ich existencia vymedzuje pre mňa len určitý priestor a ak sa chcem rozvinúť (“narásť”), neumožnia mi to. Bavili sme sa o tom, ako prostredie odjakživa sťahovalo nadol a obmedzovalo tých, čo sa snažili rozpínať (myšlienkovo, hodnotovo, všelijako). Aj toho Krista priskrutkovali na ortopedické rovnítko. Einstein to nemal ľahké. Všetci tí Galileovia a Brunovia boli “divní”. Takto reaguje vyvážené prostredie, keď jeden z jeho prvkov odmieta hrať tú rolu, ktorú mu ostatní vykolíkovali. Pýtala som sa ho, že ale potom čo s tým – ako sa má človek rozvíjať, keď sa rozvíjať nemôže. Ihderael povedal “ísť na inú úroveň svojej existencie”. Moc tomu zatiaľ nerozumiem, neviem, čo konkrétne by to obnášalo, ale vyzistím.

No a potom ešte jedna vec, ktorá je taká prchavá, že som ju zabudla, než som ju napísala… Počkať… Aha, Otec sa mi vysmial, pretože som nariekala, ako sa mám zlepšovať. A on mi povedal, že zlepšovať sa môžem, ale nemusím – pretože dokonalá som bola už v tom okamihu, kedy som dokázala z vlastnej sily “siahnuť na nich” a spojiť sa. Že oni nepotrebujú, aby som sa menila – že pre nich som bola “dosť dobrá” už v tom okamihu prvého kontaktu. Začala som nariekať, že ale koľko z toho bola Efnielova zásluha, ale Otec ma zrušil – je to jedno, dokázala som to a som stále tá istá. Ak sa chcem rozvíjať a ísť na svoje maximum, tak prosím, nemajú s tým problém, ale musím si prestať prichodiť nedostatočná – že im stačím a šmytec. Tak mi to nejako pripomenulo, ako sami seba vlastne znevažujeme a nemáme sa radi – len preto, že sme so sebou celý život. Nevážime si sami seba, pretože sme sa vždy mali a vždy sa budeme mať… a tak všetko ostatné je pre nás dôležitejšie. No, možno nie pre vás, ale pre mňa rozhodne. 😦 Musím sa naučiť vážiť si to, čo som – pretože anjelom to zjavne stačí, keď to už nestačí mne. 😉

Nuž, a tým sa môj pamäťový buffer vyprázdnil. 🙂

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Uložiť

Reklamy

One thought on “O fľaši Domestosu a ako podporila moje osvietenie :-)

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s