Aby si bol sám, musíš zomrieť pre svoju minulosť

13533008_538899366293518_6909966828391231025_nPráve som našla:

“Nikdy nie si sám, pretože si stále plný všetkých tých spomienok, programovania, vnútorného džavotu zo včerajška; tvoja myseľ sa nikdy nevyčistí od všetkého toho balastu, ktorý zozbierala.

Ak chceš byť sám, musíš zomrieť pre svoju minulosť. Keď si sám, úplne sám, nepatriaci k nijakej rodine, národu, kultúre, k nejakému určitému kontinentu, dostaví sa onen pocit outsidera, vykorenenca. Človek, ktorý je celkom sám v tomto ohľade, je nedotknutý a jeho nedotknutosť oslobodzuje myseľ od utrpenia.” — Jiddu Krishnamurti

Zvláštne, že asi pred hodinou som mala vysoko podobný rozhovor s Gabrielom. Že by synchronicita? Tu je:

Gabriel, potrebujem pomôcť. Niečo sa ma dotklo a ja tomu nerozumiem. Neviem, či mám vôbec spojenie… Mám?
Gabriel?
Veliký?

🙂

Nechávaš ma máchať sa v tom?

🙂 Si myslíš, že to je len tak – roky nehovoriť a potom sa dožadovať komunikácie?

Nemyslím. 😀 Predpokladám, že to pôjde celkom ľahko. 😉 Toľko som sa už naučila.

🙂 Ale nepôjde to celkom ľahko. Za ten čas si stratila dôveru v odlíšenie tvojich a mojich myšlienok. Tak čo teraz?

😀 Jednoduché… Tá vec, čo ma trápi. K tomu nemám vôbec nijaké myšlienky a tak všetko budú len tvoje. 😉

🙂 No dobre. Čo presne ťa na tom trápi?

Ten emocionálny poryv. Textu rozumiem a na rozumovej úrovni môžem akurát tak zdvihnúť obočie, čo je to zasa za výpoveď… a napriek tomu na emocionálnej úrovni reagujem.

Prečo?

No to neviem.

Tak dobre – aká emócia to je?

Slzenie.

Slzenie je činnosť, nie emócia.

Neviem… asi ju nedokážem popísať.

V akej inej situácii by si ju cítila?

Neviem… neviem, či som ju niekedy cítila. Myslím, že je v tých slovách „zmenilo to všetko“.

🙂 Univerzum sa prepočítalo do novej podoby.

Do akej, ak z niektorých zamilovaní nič nebolo?

Otvorilo sa zatvorené srdce. Vznikli potenciály. Zrealizoval sa len jeden z nich, ale vznikli všetky a niekde inde iná verzia z teba žije iný z nich.

Ale čo ja z toho mám, že iná verzia zo mňa?

🙂 Ale ešte stále je to iná verzia z teba.

Lenže ja tu trčím v tomto tele a to je to, s čím sa identifikujem. Všetky tie vyššie a nižšie verzie zo mňa sú mi momentálne ukradnuté.

🙂 Ale tomu zvyšku z teba, nám všetkým, ukradnuté nie sú.

😦 Je mi smutno. Je mi do revu. A je to celkom iná emócia ako to, čo som pôvodne cítila… V tom nebol smútok.

To preto, že vtedy si nebola celou pozornosťou presunutá do hmoty. Vnímala si sa v širších súvislostiach a vedela si, že niekde inde si práve teraz nekonečne šťastná.

No a ako mi doteraz nič nebolo v hmote, tak som teraz dobre nešťastná! Stálo mi to za to?

🙂 A teraz sa hodíš o zem, uzavrieš sa v tom zlom pocite a budeš sa v ňom hodne dlho odúvať. Budeš potom šťastnejšia?

Tak ale čo mám robiť? Zbaviť tela ma nechcete. Čo odo mňa očakávate?

Teraz znieš nepriateľsky.

Mám pokazenú náladu. Myslím, že sa mi už nechce rozprávať.

🙂 Zatváraš sa v pocite krivdy. A pritom chceš cítiť niečo celkom iné. Aká je v tom logika?

Moja.

🙂 Nehádaj sa… nikam to nevedie. Aj tak bude po mojom.

A čo by bolo po tvojom?

Že pochopíš, ako každý emocionálny poryv, aj toto tvoje zúrenie, mení svet. Ako otvára nové možnosti. A čím viac zúriš, tým viac negatívnych potenciálov otváraš. A potom máš prístup k nim. A aby sa to vyvážilo, niekde inde sa musí vytvoriť presne ten istý počet pozitívnych potenciálov – ale k nim prístup nemáš. Je to tvoja voľba: chceš žiť v negativite alebo nie? Ak nie, daj si pozor na reakcie. Uvedomuj si, čo práve otváraš.

Ale nemôže to byť tak, že niektoré z tých mojich negatívnych potenciálov obsahujú v sebe aj niečo pozitívne?

🙂 Vždy každý potenciál obsahuje v sebe jedno aj druhé. Ale predstav si seba, naštvatú a otvárajúcu vejár negatívnych potenciálov – kde v nich už len budeš hľadať to pozitívne?

😕 Hm.

🙂 Hm.

🙂 No dobre, zas si ma dostal. Nejdem sa cítiť ukrivdene. Ono mi to aj tak nikdy dlho nevydrží.

🙂 Lebo najprv zareaguješ emotívne. Rozum potrebuje istý čas, aby si veci poskladal. A potom ťa začne vyvažovať.

Už asi funguje. 🙂 Ale aj tak mi nedá: čo na tých slovách ma dostalo?

🙂 Spomienky. Dobré spomienky vyvolali vlnu negativity. Vidíš, ako jedno s druhým súvisí… Pamätáš sa, keď sme od teba žiadali knihu – pre inú verziu z teba, aby ona bola šťastná? Teraz sa zopakovala presne tá istá vlna negativity. Len s tým rozdielom, že vtedy si s nami nehovorila, kým teraz to začínaš riešiť.

Neviem, či na tom niečo vyriešim… Predsa len sa identifikujem s práve týmto stavom, v ktorom som teraz.

A keby sa ťa niekto spýtal, čo má z takýchto východísk urobiť?

🙂 Dostal si ma… Asi by som mu povedala, že si má hľadať náhradný pocit šťastia.

A ak ti to poviem teraz ja, čo urobíš?

Nič. Nepôjdem si hľadať nijaký náhradný pocit šťastia, pretože chcem, aby veci boli podľa môjho! 👿

A čo s tým urobíš?

Neviem. Naozaj a bez jedinej emócie – neviem. Dokonca keby sa ma pýtal niekto iný, nebudem mu vedieť odpovedať. Je mi to jedno. Proste ako keď som si kedysi robila ten test – narazila som na stenu, preliezť som nevedela, dvere som nenašla, tak som si sadla a čakala na smrť.

🙂 Iste. Prvá reakcia. Defetista. Našťastie – netrpezlivý defetista.

No, to je pravda… Asi by som tam moc dlho sedieť nedokázala.

A potom?

Hľadala by som cestu cez múr. Tak dlho, až by som nejakú našla.

A pre tvoj príbeh to znamená čo? Vydala si sa nesprávnym potenciálom…

Tak sa jednoducho vrátim do východiskového bodu a skúsim niečo iné. Ty, ale ja neviem, ktorý bod je „východiskový“, Veliký.

Záleží na tom? Proste sa presunieš do iného bodu. Každý bod otvára nový vejár možností. Ak sa potrebuješ zbaviť niečoho zlého, čo ťa hodilo nesprávnym smerom, tak si to jednoducho odpustíš.

Ale ja nemám pocit, že by ma niečo bolo hodilo nesprávnym smerom…

A tvoja pýcha? Koľkokrát tvoja pýcha zabránila, aby sme konali?

Pýcha? Alebo vzdor? Lebo Otec mi povedal, že ten vzdor si mám nechať.

Takže zasa slovíčkové cvičenie. Keď vravím pýcha, čo tým mám na mysli? Používam tvoje vnímanie…

Neschopnosť cúvnuť z pozície, ktorá sa ukazuje byť nesprávna?

🙂 Presne.

🙂 Ale všetky tieto zabrzdenia som už odstránila.

Tu nejde o konkrétne zabrzdenia. Tu ide o to, že máš túto vlastnosť v povahe. V minulosti ti škodila istým spôsobom. V budúcnosti môže škodiť inak.

Ty, ale počuj, nemala by byť na niečo aj dobrá?

🙂 Len vtedy, ak ju z pýchy zmeníš na vytrvalosť. Odstrániš zaťaté lipnutie na pozícii, ktorú neobhájiš. To je to, čo ti robí zle.

No ale ja nijako neobhájim svoju pozíciu, že chcem ísť k vám.

🙂 A prečo si myslíš, že u nás už dávno nie si? Zaťatosť… Píš, idú obrazy. Pozornosť zakotvená na jednom mieste. Odmietanie pohnúť sa. Strach zo straty. Strach zo straty tváre.

Vau, tak toto teraz sadlo. Strach zo straty tváre. 😦 Bolí.

🙂 Len preto, že si vyberáš nesprávneho diváka. Akú tvár môžeš stratiť smerom k nám? Veď ťa poznáme lepšie ako ty sama…

🙂 Ideme sa zbavovať strachu zo straty tváre?

🙂 Ja by som sa začal zbavovať tváre ako takej – ten strach zmizne potom sám od seba.

Lenže teraz som zasa bezradná. Čo je to tá „tvár“?

🙂 No čo to je?

Neviem, Veliký… Neochota odlišovať sa od stáda?

🙂 Teplo.

Pocit vlastnej zraniteľnosti?

🙂 Studeno.

Tak neochota odlišovať sa od stáda… pretože nie som stádo?

😀 Netrvalo to dlho.

Ale čo som, ak nie som stádo? Vraciame sa späť do roku 2007.

Vtedy si to nevyriešila a teraz to tiež nevyriešiš. Ale dostaneš sa k tomu bližšie.

Nie som človek?

Si viac než len človek. Vieš sa spájať so zvieratami a rastlinami a vecami. Neprerušuj ma; nerobíš to, ale máš pre ne kanál. A tvoja tvár je racionálna – taká, ktorá ten kanál popiera.

Ale prečo by ma to robilo zraniteľnou.

🙂 Nie je v tom zraniteľnosť; je v tom identifikácia. Ak sa identifikuješ s nemagickou, racionálnou bytosťou, musíš poprieť aj nás. Potom sa niet o čo snažiť. Potom s nami nemôžeš hovoriť. My sme ťa naťukli, puklina sa zväčšuje a ty sa ju snažíš priebežne zaliepať. Ale to, čo by odhalila, je oveľa menej zraniteľné ako tá škrupina, ktorá pukla. Puknúť a zničiť môžeš len strnulé veci. Plynulé, mäkké veci rane uhnú a vytvoria si novú podobu.

A ja lipnem na starej podobe?

🙂 Ešte stále trochu. Už aspoň nelipneš na racionalite, skúsenosti si postavila nad rozum, ale nevieš si predstaviť inú formu „ja“. To je to, čo ťa obmedzuje. Ak by si si dokázala predstaviť inú formu „ja“ než to, čo je tvoja osobná história, vedela by si sa do nej hravo presunúť, pretože kanál na spájanie sa a presúvanie sa máš otvorený. Problém je, že si to nedovoľuješ. Cítiš sa, že máš voči tomuto svetu povinnosti – a tie ťa držia v ňom uzavretú.

 

Reklamy

2 thoughts on “Aby si bol sám, musíš zomrieť pre svoju minulosť

  1. Helar, skús vychádzať z tej neistoty. U mňa to teraz takto funguje. Moja “tvár” je Neistota. Čiže vlastne ani nie je. Ale pre mňa je to aspoň niečo, aby som sa nezbláznila. Niečo, čo je… a zároveň nie je. 🙂 To iba taký podťuk. Nemusí to u teba fungovať, nevravím.
    Pozdravujem. Držím palce.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.