Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manŤažko sa mi píše Vďačnosť, keď jeden deň vyzerá ako druhý a zakaždým to má byť iných päť vecí… No ale skúsime.

Vďačná za to, že som prežila noc; chvíľku to už tak nevyzeralo. Vlastne som sa v noci pokúsila napojiť – najprv na Gabriela, potom na Otca a nakoniec už na hocikoho, kto bol ochotný so mnou hovoriť… Tentokrát sa nikto nenašiel. Ešte večer som sa pýtala Gabriela, či je schopný urobiť niečo s tou mojou bolesťou, a keď povedal, že áno, tak som ho požiadala, aby ju zrušil. Nestalo sa vôbec nič. Nikto so mnou nebol ochotný hovoriť. A tak ako som tam ležala, začala som sa postupne odpájať. Od svojej predstavy o sebe ako o kočke spred 30 rokov, od Gabriela a anjelov, od ezoteriky, od ochoty ráno sa zobudiť… Nebola som ani nahnevaná, ani nič, len to, ako sa s mojou bolesťou nestalo vôbec nič a nikto so mnou nehovoril, prečo to tak je, ma rozhodlo pre verziu “všetko som si to len vymyslela”. Doteraz som šľapala podľa scenára “aj keby sa to protivilo môjmu mysleniu, poznaniu a chápaniu, je tak, ako povie Gabriel (alebo hocikto z nich)”. Včera som vzala opačnú možnosť a zrušila som ich a všetky moje zážitky. Ešte dobre, že ľudské vnímanie sa dá tak ľahko manipulovať a stačí len vyhlásiť, že som si niečo povymýšľala.

Ráno som sa zobudila a zistila som, že bolesť takmer prešla… A to ma znova zviklalo. Už som tak naučená na nich veriť, že som sa normálne šla pozerať, či ešte stále vidím auru na mojich rukách (hoci, samozrejme, si môžem len vymýšľať, že ju vidím). Celý deň som bola bez šťavy, ale ešte som sa nezlomila. Ešte sa budem chvíľku odúvať a najmenej ešte 5 minút sa nebudem pokúšať obnoviť kontakt. 😉

Poznámka pre Matrioshku: Toto je to “fake it till you make it”. Keď si tak dlho hovoríš, že anjeli sú tvoja realita, jedného dňa sa ňou stanú. A keď si potom vymyslíš, že už ňou nie sú, zasa si v nesúlade – vnímanie je nastavené na “anjeli”, naučila si sa ich vidieť všade a vo všetkom, a odrazu tvrdíš, že si ich len vymýšľaš…

Vďačná za tento deanjelizovaný deň, kedy som sa mohla spoliehať len sama na seba. A ustála som to – susedia zasa začali kynožiť porast na mojej záhrade, všimla som si to, vzala som kameru a natočila som to. A povedala som im, že majú prestať. Na čo sused začal vykrikovať, že ma udá, že ho fotím na jeho záhrade, vzal mobil a vyfotil on mňa. 🙂 Presne v tom okamihu, ako na mňa zameral, som otočila foťak tak, aby naňho nesmeroval. Takže sused má dôkaz, že on fotil mňa, kým môj foťak bol odvrátený od neho. 🙂 S čem i pozdravľáju. Vďačná za ten rozum, ktorý pracoval v danej chvíli na plné obrátky, aj keď menej vďačná za to, že sa mi ruky od adrenalínu triasli… Ale to sa poddá, nabudúce sa už možno nepotrasú.

A potom sa sused začal vyhrážať, že na mňa zavolá políciu. Tak som čakala, čo urobí. Vzal mobil, niečo vyťukával, ale akosi mal problém hovoriť predo mnou, takže zaliezal a zaliezal, až zaliezol celkom za skleník. 🙂 A ja som si povedala, že na tú políciu počkám a uvidím, ako zareagujú na to, že ma on fotil na mojom balkóne. 😉 Už je takmer polnoc a polície ešte stále nikde. Ja som vedela, že má hubu väčšiu ako rozum. 🙂

Ale keby ma zajtra našli s podrezaným krkom, tak to bol on.  🙂

Vďačná za to, ako sa kožúšky statočne boria s prítomnosťou nového rušivého elementu. Niekedy robia psie kusy, ale rozumiem ich a je mi ich aj trochu ľúto, čo som to na ne vymyslela, takže sa im snažím pomáhať, ako to len ide. Najmä Ňusík chytí vždy strašné nervy, keď zavriem dvere na izbe, a zalezie pod periňák a zúfalo mraučí. Ale už včera i dnes som našla spôsob, ako mu pomôcť – vezmem Misty na ruky, aby nevybehla, potom otvorím dvere na izbe a niekoľkokrát cez ne prejdem hore dole a volám Ňusa, aby si to všimol. Potom sa mu obrátim chrbtom (“nepozerám sa”) a už len vidím, ako sa plíži von a hore schodmi… Ale na chuti mu to neubralo. Len tie zatvorené dvere ho ešte stále vytáčajú. To bude chcieť viac ako len štyri roky.

Najviac sa smejem, keď dám Misty do klietky kuracinku a moje kožúšky sa snažia prepasírovať pomedzi špajle klietky a hrabkajú tučnučkými, dobre živenučkými labuškami… 😀 Dnes som aj nahrávala, ako Čertisko lieta po izbe, len potom bola senzácia so susedom a nestihla som to spracovať. 🙂

Vďačná za foťakokameru, ktorú môžem používať. Budem mať spomienku. Aj keď… ja na spomienky nejako moc nie som. 🙂

No a teraz idem zistiť, či sú Krídlatí v stave “nakopať ju do zadku, že sa odpojila” alebo “hanbiť sa, že sme s ňou nechceli hovoriť, keď nás potrebovala”. 🙂

Lebo ja sa dokážem naučiť aj nikoho nepotrebovať. 😛

 

Advertisements

2 thoughts on “Vďačnosť každý deň

  1. Tá bolesť,to ticho,to mlčanie to je sused..to je temnota….to je myslenie na ,,Ferka…lucí…a aj sposob ako ženušku dostrkať k pánom v bielych plašťoch ..či?……tak pekny dnik želám 😉

    Like

  2. Zažila som čosi podobné. My “nežné” pohlavie sa asi pri takých situáciach vždy rozklepeme. Ja som mu v duchu vysielala , že
    ho milujem a odpúšťam mu. A ajhľa ! Po nejakom čase sa mi pekne zdraví a dokonca mi ponúkol pomoc pri oprave plotu. 😈 Dúfam, že to nie je len nejaká jeho “nová stratégia”. Som vďačná, že mi to tak funguje!☺💖

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s