Najprv som si myslela, že ale ja to poznám inak… Kam sa vrtnem, tam ľudia rozprávajú o spiritualite, zdravej výžive, alternatívnej medicíne, joge a duchovnom rozvoji… Takže sa mi nevidelo, že by sme zrovna odrádzali ľudí od zaoberania sa sebou samými.

Ale potom mi to dokliklo. Rozprávame o tom všetkom. Stretávame sa na spoločných akciách, robíme si rôzne svetlodže (indiánsky termín pre “dejchánek”), chodíme na semináre, spoločne cvičíme, spoločne meditujeme… Spoločne. Potrebujeme iných ľudí na to, aby sme si vymieňali informácie o spiritualite a cítili sa dobre, keď navzájom porovnávame, čo kto vie a čo kto robí a čo kto dokáže.

Odučili sme ľudí byť sami so sebou a necítiť sa pritom osamelo. Odučili sme ľudí mať vo vlastných očiach hodnotu aj vtedy, keď nám ju nepotvrdzuje zástup náhodných známych, ktorí sa zaujímajú o tú istú vec, čo ja.

🙂

Naozaj sme extrovertovaná spoločnosť. Všetko potrebujeme prežúvať s inými. A keď sa v nás čokoľvek pohne, potrebujeme to zavesiť na sociálnu sieť (alebo na blog ako tento 😉 ).

Asi sme naozaj stratili spojenie so svojím stredom – pretože na to potrebujeme čas osamote, so sebou samými. A som zvedavá, koľko ľudí si takýto čas dnes robí…