Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manZasa bude dnešná Vďačnosť “mickrig” – po záhorácky “nebyuo o čem”… Včera som od únavy zaspala pri telke a zobudila som sa pred jednou. Presťahovala som sa do postele – a bola som hore do nejakej štvrtej… Neviem, čo sa dialo, obvykle nemám problém zaspať.

Ráno ma bolela hlava a bolo mi zle. Myslela som, že sa hlási migréna. No neskôr mi celkom odišla šija a pravé rameno a už som poznala vinníka – včera som zasa v čakárni u lekárky chytila prievan. Keď som tam bola naposledy, kurírovala som sa z toho mesiac a antibiotikami. Tak uvidíme, čo bude tentokrát. Dala som si Veral, ale ten na prievan moc nezaberá. Aspoň zisťujem, čo na čo platí.

Mačičky ma dnes tiež jedovali. Tým, že som ráno spala takmer do 10:00, rozhádzala som im rutinu a vtedy bývajú zlostné. Navyše som sa ráno nevládala zapodievať porcovaním do misiek, tak som nasypala granule spoločne do jednej misky – a to si každý žral, ako ho napadlo… Včera mi doniesli strašne dobré žrádielko, ktoré oni zbožňujú a mňa stojí posledné gate, tak som im ho na obed naservírovala. Čo si myslíte, že bola reakcia? “To si zožer sama. My také nejeme.” Plná chodba žrádla a oni si teraz rozmyslia, že chcú niečo celkom iné. Našťastie som nemala veľa energie na rozčuľovanie sa, len som poumývala a odpratala sa do samoty.

Prvýkrát som bola schopná jesť okolo pol tretej. Aspoň schudnem. (Alebo aj nie, pretože večer ma nevoľnosť prejde a dobehnem všetko zameškané.)

Medzičasom mi liek začína zaberať a už ma rameno bolí, len keď ním hýbem. Lenže celý deň som toho veľa neurobila. 😦

Vďačná, že je to aspoň tak a nezvíjam sa niekde v bolestiach. (Alebo len vtedy, keď dýcham. 😉 )

Vďačná za kožúšky, pretože poobede sme sa chvíľku česali a to oni môžu a sú vtedy extra prítulné. Vďačná za to, že mi po-mačiakovsky dávajú najavo svoju lásku – olepením chlpmi, olízaním všetkých nechránených častí tela, odriapaním a okúsaním všetkého na mne, k čomu sa dostanú, pletením sa popod nohy hlavne vtedy, keď idem dole schodmi, a chrápaním na mojich krížoch v okamihu, keď sa v posteli nutne potrebujem obrátiť na druhý bok. Vďačná za to, že dokážem vziať Ňusíka na ruky, dať mu pusu na chrbátik a postaviť ho na zem bez toho, aby tiekla krv (moja). Menej vďačná za ten prievan, mám z následkov trochu strach. Navyše viem ťukať do klávesnice len jedným prstom, čo tiež nie je veľká výhra. Vďačná za to, že aspoň ten jeden prst funguje. Aspoň zatiaľ. 🙂

Takto spätne si myslím, že som dnes ani raz nekritizovala (veď aj nebolo pred kým), ale ani som nijako extra neprispela. Musím vylepšiť bilanciu tým, že poplatím účty. 😛

Ľudia, ale jedného dňa sa zobudím a nebude ma už nič bolieť. Na ten deň sa už odteraz teším. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s