Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manV niektoré dni je veľmi ťažké písať nejaké vďačnosti… a to nenarážam na Paríž. Čo sa týka Paríža, cítim sa tak, ako kedysi pri Dvojičkách – akceptujem, že svet už nebude taký, ako doteraz, je mi z toho mierne nanič a snažím sa udržať v čo najväčšej ľahostajnosti. Keď vibrácia veľkej časti sveta ide do pivnice, nemusí sa moja pridať – pokúšam sa zdvihnúť priemer. (Myslím, že nie veľmi úspešne.)

Dopoludnia  sa deň správal tak, ako každý iný. Poobede som sa vybrala do obchodu. Už keď som šla k domovým dverám, videla som, že Tuxedo stepuje pred dverami. Vzala som granulky a nasypala som jej/jemu a potom som vnútri čakala, až sa nažerká, nech ju/ho neruším.

Tuxedo dožerky a ja som vyšla von. Mala som problém zatvoriť dvere. Kľúč sa mi nedarilo otočiť ani po otvorení a novom zatvorení. Zamkla som tak asi na siedmykrát. Obávala som sa, ako si odomknem, až sa budem vracať, a v hlave som si prehrala scenár, komu zavolám, aby mi prišiel odomknúť… ak mám nabitý mobil… Aj mi napadlo, že niekto zjavne nechce, aby som šla z domu – ale ja nepočúvam. 😕

Šla som do obchodu. Nejako nepozorne, takže na prechode ma takmer dostalo auto. V obchode neboli košíky, ale to je v pohode, viem, kde ich mám hľadať. Dotiaľ všetko v poriadku.

Potom som si chcela kúpiť krabí šalát. Stála som pri pulte vyše 10 minút a obsluhy nikde. Obsluha behala po obchode s krabicami a potom sa pristavila na kus reči s nejakým známym. Pani od druhého pultu vybehla, že ju zastúpi, keď vtom k nej prišli dvaja zákazníci a každý kupoval za kartón zákuskov… Bezradne pokrčila plecami a stáli sme a čakali sme, až obslúži ich, než sa mohla venovať nám. A tá druhá dáma stála pri jej pulte, pozerala na nás a bavila sa so zákazníkom.

Vedľa mňa stepovala nejaká nervózna dáma. Keď náhradná obsluha prišla, začala na ňu syčať. Povedala som si, že sa nenechám stiahnuť do negativity a obsluha sa obetuje, tak na ňu budem tak milá, ako dokážem. Od pultu som odišla s pocitom, že som to ustála.

A začali mi padať veci z rúk. Nevedela som vložiť kartón s pizzou do košíka. Košík mi tresol na zem. A tak ďalej. Došuchtala som sa k pokladni. Predo mnou sa tam pobrala nejaká pani, zaparkovala vozík tak, že zablokovala prechod k pokladni, a potom tam postávala a obzerala si nejaké tovary. Tak som sa jej spýtala, či ide alebo nie, a ona ma pustila dopredu, pretože videla, že mi ide utrhnúť ruku.

A potom sa do mňa pustila pokladníčka. Poznám ju, obvykle spolu vychádzame, ale mala megaprotivnú náladu a všetko bolo zle a za všetko som mohla ja. Neporiadne som vyložila. Karta z obchodu sa jej zasekla do pohyblivého pása a odskočila a “takmer jej pokazila pokladňu”. Zahryzla som si do jazyka a nepovedala som jej, že tak prečo ju nevzala skôr, než sa zavrzla pod kovovú lištu… Platila som stravenkami. Takto nepekne vytrhnuté stravenky mi ona nevezme. Tak som jej hodila celý blok, že nech si vytrhne sama tak, aby jej to bolo dobré. Na to navrčala, že ako je to pozošívané, keď sa to nedá vytrhnúť, a čo som si celý blok nerozobrala predtým doma, než som šla do obchodu… Stála som tam a vedela som, že keď sa naštvem, prehrám sama so sebou. Tak som sa železne ovládala, nekomunikovala som okrem “pípnem”, keď bolo treba doplatiť, na čo som sa dozvedela, že veď už môžem, tak prečo zdržujem.

Nič. Ticho. My sa nenaštveme.

Dotiahla som sa domov. Vybalila som nákup, zjedla som krabí šalát. Ešte stále som bola naštvatá. Tak som chvíľku stála žam žung a spracovala som rozhodenú energiu. Zabralo to. Urobila som si kávu. Cítila som, že na mňa ide migréna. Tak som si preventívne kopla prášok, nech ju zachytím v začiatkoch. Potom som šla k počítaču.

Odrazu mi začala tuhnúť šija. Medzičasom som aj zabudla, že som si dala prášok proti migréne, a došla som na to až vtedy, keď som sa pokúsila zjesť kúsok čokolády a nedokázala som hrýzť (vždy mi z neho odíde čeľusť).

Išla som si nahrať krimi. Lenže vďaka atentátu zmenili program a krimi sa nekonala. Bez informácie, bez oznámenia, musela som na to prísť sama. 😦

Potom sa všetko na chvíľu ukľudnilo. Pár hodín to vyzeralo, že už je pokoj, že už som si svoj drsný deň ustála – a potom mi z toho prášku proti migréne odišlo totálne trávenie. 😕 Bingo.

Takže v súhrne: Vďačná, že deň je za mnou a že som nevypenila, ani sa emotívne neangažovala do náreku nad atentátom. Celkom sa mi podarilo udržať akúsi silenú ľahostajnosť. Borec. 🙂

Vďačná za Gabriela. Bola som dnes na dvoch webinároch k zhmotňovaniu a už ma takmer nalomili, že zas niečo kúpim, ale ako bežal druhý, začala som mať nápad, ako sa to, čo popisujú, dá urobiť aj bez ich produktu… Vzala som kyvadlo a spýtala sa Gabriela, či do toho ide so mnou. Súhlasil. Takže dnes sa začína snívať hojnosť. To sa na to pozrieme, či sa mi nepodarí prelomiť moje nedostatkové a nezaslúženovské programovanie! 😛

Vďačná za to, že sa zdravie dáva do poriadku, hoci na inom konci sa zasa kazí, ale aj to nejako zvládneme.

Vďačná za úrodu rajčín a paprík, čo mám v zimnej záhrade. Prežili nepolievanie pár dní a dnes bola udatná oberačka.

Vďačná za seba. Predsa len som sa pohla ďalej z toho, aká som bola predtým.

Vďačná za tie webináre. Zasa mám hlavu plnú nápadov. Realizácia znova bude pokrivkávať – alebo aj nie, ak to tentokrát vezmem za správny koniec. 🙂

A vďačná za to, že deň je za mnou. Snáď bude zajtrajšok menej náročný.

Reklamy

2 thoughts on “Vďačnosť každý deň

  1. Vďaka za to ,že píšeš. rada to čítam, a som z toho poučená, pobavená , porovnám..no stávajú sa mi podobné situácie . prajem mnoho zdaru vo všetkom. A spolu dáme to prízemie , ten akt beriem podobne-hlavne nevdychovať , nedať sa stiahnuť.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s