Na fejsbúku som našla citát Karen Salmansohnovej, ktorý ma donútil k zamysleniu:
“Nezávisle od toho, nakoľko otvorený, mierny a láskavý si, ľudia sa k tebe dostanú len do tej hĺbky, do ktorej sami seba spracovali.”
Je to presne ako s mojím poznaním o channelingu, len tentokrát na medziľudskej úrovni. Nie sme schopní vidieť to, čo:
- nehľadáme
- nepoznáme
- nepokladáme za možné/pravdepodobné.
Pri channelingu si tiež len sťahujeme informácie vzhľadom na to, čo mienime nájsť. A keď si ich stiahneme, pretlmočia sa nám do obrazov pre nás známych – lebo neznámym by sme neporozumeli (alebo by sme si ich vôbec nevšimli).
Za tých deväť rokov blogovania sa do mňa ponavážalo mnoho ľudí. Rozčuľovalo ma, že mi podsúvajú úmysly, ktoré som nikdy nemala, prekrúcajú moje slová a myšlienky a snažia sa robiť zo mňa blba. Každý takýto útok som brala osobne – a to ešte aj v čase, kedy som už ruizovala a omieľala “neber osobne”. To preto, že ja som o sebe vedela, že som otvorená a ochotná poradiť a podať pomocnú ruku – ale oni to vo mne nevideli.
Veci sa zlepšili paradoxne vtedy, keď som prestala byť “dobrý človek” a prestala som “podávať pomocnú ruku”. Už som neočakávala, že to niekto vo mne uvidí, a preto ma nezaskočilo, keď mi zasa podsunuli nekalé motívy. Vtedy som sa už dokázala odosobniť a povedať si “výpoveď o tebe, nie o mne”.
Dnes už ma ambícia meniť svet prešla. Už len chcem dožiť svoj životík čo najďalej od ľudí, ktorí by mne alebo iným spôsobovali, že sa nebudeme cítiť dobre. V tom bode som sa rozhodla niektorých ľudí odstrániť z môjho príbehu – a to aj za cenu “vyhostenia” z komentovania na tejto stránke. Najprv som nevedela, či robím dobre – ale čas prešiel a nič strašné sa nestalo, takže možno aj áno. 🙂
A o tom celom to je. Nečakajme, že niekto pochopí, čím sme prešli a kde sme, ak si tým sám neprešiel a nepozná priestor, v ktorom sa dnes pohybujeme. Nie je to naša chyba. Nie je to jeho chyba. Nie je to vlastne nijaká chyba – je to fakt.
Len čo naše očakávanie na istú reakciu zmizne, prestane nás reakcia rozčuľovať – a to aj vtedy, keby bola veľmi nepriaznivá.
A platí to oboma smermi – aj my môžeme byť uzavretejší a menej rozhľadení ako niekto, komu nerozumieme a koho by sme s radosťou ponosili v zúbkoch… aspoň sem a tam. 🙂 Ak sme neboli tam, kde bol on, nevieme nič o jeho motívoch a vnútornom prežívaní. Máme právo povedať svoj názor – ale ak by sme boli nútení opakovať ho, už to neurobme. Je vysoko pravdepodobné, že sa stretli dva príbehy, ktoré spolu nekomunikujú. Môžeme si trénovať schopnosť dostať sa k tomu druhému, ale potom to urobme skutočne len ako tréning, a nie aby sme vyhoveli svojej potrebe “osvietiť” niekoho. Ak ju totiž cítime, je to signál, že niekde v sebe potrebujeme ešte niečo spracovať. Ten druhý predsa nepotrebuje žiť tak, aby sme sa z toho my cítili dobre; potrebuje žiť len tak, aby sa z toho cítil dobre on sám. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
…myslím, že z veľkej časti máš pravdu, ale je tu zopár momentov, ktoré ja vidím menej jednoznačne a trochu zložitejšie.
Tak ako sa vekmi , sťaby živočíchy vyvíjame, tak ako narastá náš rozhľad a hĺbka do ktorej vnímame a riešime okolitý svet, tak narastá potreba odovzdávania si kolektívnej skúsenosti, nakoľko tá naša – individuálna prestáva byť pre život dostačujúca. Pokiaľ nám stačilo iba otvárať papuľu a filtrovať planktón, alebo uždibovať trávu, bolo všetko o.k., ale už na pozícii šeliem sme potrebovali niekoho, kto nás učil taktike lovu, lebo aj jeho to niekto naučil a iba z času na čas sa narodila “hlavička” čo danú metodiku zdokonalila alebo inak obohatila kolektívne poznanie. Tam, kde bol tento proces zanedbaný nastáva vážny problém – vidieť to na rôznych veľkých “mačkách” , či iných šelmách odchovaných v zajatí, ktoré sa potom snažíme vrátiť do ich prirodzeného teritória, kde prvotným kritériom úspechu je práve schopnosť loviť – a akurát to im nejde.
U ľudí je to ešte zložitejšie, lebo okrem plnenia žalúdkov a sexovania si už ( aspoň poniektorí 🙂 ) dávajú aj otázky o povahe a zmysle sveta, o dôvode nášho účinkovania v ňom atd. No a niekde v tomto bode nastáva problém, lebo okrem tých jednoduchých, pragmatických, ľahko overiteľných, aplikovateľných skúseností si začíname odovzdávať celé názorové, náboženské, kultúrne systémy, kde je ťažko odlíšiť perly od hnoja a hlavne motív konania – či nás má daná vec “osvietiť” , alebo “zotročiť”. To je myslím to, čo Ruiz nazýva procesom domestifikácie. Ale ani tú domestifikáciu podľa mňa nemôžme zavrhnúť ako celok, lebo sa zákonite pripravíme aj o tie “perly”, ktoré tam rozhodne sú. No a keďže na to, aby sme sa tým marasom prehádzali, jedny vidle a jeden život nestačia, nezostáva nám nič iné, než viesť nekonečné dialógy s nádejou, že raz sa možno dostaneme do polohy, kde sa vzájomne pochopíme.
No a v tomto bode sa dostávam k tomu, že nie dialóg ako taký ( aj keď v danom bode zdanlivo, neplodný a nezmyselný ), ale umenie a kultúra s akou ho vedieme je to o čo ide. A hlavne osobná motivácia, lebo je rozdiel, či sa desať ľudí snaží jedenástemu niečo vysvetliť, objasniť -“osvietiť ho”, keď vidia , že opakovane padá na papuľu, keďže on sám v danom momente z akýchsi dôvodov nie je schopný príčinu rozpoznať a pochopiť, alebo či sa niekto iba snaží obhájiť to , čomu sa hovorí mentálna pozícia, či už z ješitnosti, nadmernej sebadôležitosti, dajakých zištných dôvodov, alebo len zo strachu, že sa mu zrúti jeho “osobná koncepcia vesmíru ” v ktorej sa on cíti istý a bojí sa, že potom zostane dezorientovaný a stratený.
Lenže aj tomuto umeniu vedenia dialógu a komunikácie vôbec by nás niekto mal od malička učiť, ( len málo ľudí dostalo tento dar prirodzene do vienka) lebo to je koniec koncov to, čo s veľkou pravdepodobnosťou rozhodne, či vôbec ako druh prežijeme. No a tak sa to väčšinou učíme za pochodu a prirodzene aj chybujeme – všetci bez výnimky – preto aj tá palica by sa mala lámať naozaj len zriedkavo, najlepšie vôbec nie, lebo však :” Hoď kameňom, kto si bez viny ”
…Pekný deň, a veľa , veľa trpezlivosti a vzájomnej empatie všetkým diskutérom ( seba nevinímajúc ) prajem 🙂 🙂 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
Jožko,
ak niekto opakovane padá na papuľu, tak preto, že niečo robí nesprávne. Naučiť ho robiť to “správne” mu nepomôže odhaliť, čo robí nesprávne. Čiže sa adaptuje a nevytŕča a neuráža viac naše schopnejšie oko, ale nezmúdrel. Ak mu takto “pomôžeš” 2-3 razy, naučí sa, že treba len počúvať tých ostatných a hlavne nemyslieť.
A, ako hovoríš, u “pomáhania” je to vždy otázka motivácie. To, že niekomu “pomáhaš”, ti niečo dáva. Raz som čítala nejaký článok o tom, ako niekto vytiahol včelu z bazéna a ako dobre si potom prichodil… Zdvihla som obočie: “no a?” Vždy, keď idem okolo bazéna a vidím v ňom niečo topiť sa, tak to vytiahnem, aj keby to bola osa alebo ovad. Nie preto, že si potom prichodím ako lepší človek, ale preto, že ten hmyz inak nemá šancu. V jeho svete bazény neexistujú a ja som im tam jeden nasilu postavila. Evolúcia nie je rýchla a tak potrvá, než sa naučia… tak ich vyťahujem. Nie preto, že som potom “dobrá”, ale preto, že obnovujem rovnováhu, ktorú som porušila.
Páči sa miPáči sa mi
Sun,
prosím, ako to vnímaš: je také obnovenie rovnováhy vytiahnutím z bazéna alebo prenesením slimáka cez cestu Castanedom v súlade s rovnováhou – neprenesením slimáka cez cestu donom Juanom ?
Páči sa miPáči sa mi
Platí to, čo som napísala Moonice. Ľudia,prestaňte sa konečne orientovať podľa toho, čo si (ne)myslí niekto iný! Je to VÁŠ život. Spokojní s ním musíte byť vy, nie niekto iný. (Dokonca ani don Juan. Don Juan je podporná energia, ktorá nerobí a nerozhoduje miesto vás. Alebo sa dokonale mýlim, čo by tiež nebolo až také jedinečné. 😉 )
Páči sa miPáči sa mi
🙂 zaujímalo by ma, čo by na to vyťahovanie živočíchov z umelej vodnej plochy povedal Don Juan. 🙂 ktovie, či by mal aj v tomto úplne rovnaký postoj ako ku Castanedovej prekládke slimáka z cesty do prírody vedľa cesty.
Páči sa miPáči sa mi
Obávam sa, že v tomto prípade by bolo celkom bezpredmetné, čo si myslí don Juan. Nemusím žiť s donom Juanom; musím žiť sama so sebou. 😛
Páči sa miPáči sa mi
…áno, máš pravdu (čiastočne 🙂 ). Pomoc by myslím mala byť poskytnutá hlavne formou učenia – ukazovanie iných uhlov pohľadu, poukazovanie na súvislosti tam , kde ich dotyčný momentálne nie je schopný vidieť, niekedy stačí už len tichá spoluúčasť, aby dotyčný vedel, že nie je ” v prúšvihu ” sám a pod. Naopak, ak mu dáš podrobný návod, môže to dopadnúť tak, ako hovoríš. A vôbec najhoršie je keď stratíš trpezlivosť sa na jeho potácanie sa pozerať a urobíš to za neho.
Ale hlavne o tú obhajobu dialógu mi išlo. Ten by naozaj podľa mňa nemal končiť nikdy, “aj keď to momentálne nejde” Debata predsa nie je športový zápas s vymedzeným časom, v ktorom sa rozhoduje o víťazovi. Dá sa kedykoľvek v klude prerušiť a keď čas dozreje a prídu nové skúsenosti na obidvoch stranách, dá sa k nej kedykoľvek vrátiť, ak si jej účastníci ctia jeden druhého. A ten dialóg vlastne ani nikdy nekončí. Dokonca aj keď ťa niekto nahnevá tak, že s ním prerušíš kontakt, z času na čas si na neho spomenieš a “dialóg” pokračuje, aj keď len v tvojom vnútri, v tvojich myšlienkách. Dokonca je možné , že v daný moment ( ak sú patričné emócie stále dostatočne silné ) si tvoje myšlienky nájdu adresáta sami od seba , až mu zrazu vypadne lyžica( alebo hocičo iné ) z ruky 🙂 .
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Bod, kedy dialóg prestáva mať zmysel, sa rodí u toho, kto sa ho zúčastňuje. Voľne podľa Sáncheza (nie preto, že “guru”, ale preto, že to povedal oveľa lepšie, ako to ja kedy budem vedieť povedať 🙂 ): koľko energie ti to prináša a koľko energie ťa to stojí? Ak ťa to stojí viac energie, ako ti to prináša, tak prečo pokračuješ? Jedine preto, že niekde v sebe nosíš komplex trpiteľa. Kopni komplex do zadku a prestaň dialógovať. (Toto posledné je už moja nadstavba nad Sánchezom.) Za to, ako narábame so svojou energiou, môžeme len my sami. 🙂 (Zasa nejaký tolték, nie ja. Ale podpisujem.)
Páči sa miPáči sa mi
… v prípade hmyzu je moja pomoc zištne selektívna. Včelu z bazéna áno – lebo robí med, lienku tiež – lebo žere mšice, motýľa tiež – lebo teší moje oko, ale ováda iba preto, aby nekazil vodu a aby som ho popravil skôr, než mu oschnú krídla a napikuje si to do mojich najchúlostivejších zákutí :). A výčitky nemám – tí hajzlíci sa množia nekonečne rýchlejšie ako naše bazény. Možno práve vďaka tomu, že sa pri nich koncentrujú obnažené mokré telá , z ktorých sa tak dobre pije. Vidíš, to sú tie súvislosti 🙂 🙂 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Aj ovady sú len jedno ohnivko v potravinovom reťazci. Vykynož ovady a nejaký vták alebo žaba zadochne od hladu. Tak ako to je teraz s výčitkami? Svet nie je predsa len o nás… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
…súhlasím, že aj ovády sú súčasťou potravného reťazca ( len trochu primalý na gril 🙂 ) Toho, že ich vykynožím sa nebojím. Hmyz tu bol dávno pred nami a asi tu bude aj dlho po nás. Všetka tá chémia, ktorú ľudstvo vrhlo do boja proti obtiažnemu hmyzu nivočí oveľa viac nás ako ich, možno sme im my a naše snahy pre smiech. Takže výčitky mať nemusím. Vlastne trochu áno, ak by som mal byť spravodlivý. Lebo ako som sa dočítal, krvežíznivé, hryzavé a inak otravné sú ako to už v prírode často chodí zasa iba samice. Samčekovia sú mierumilovní, romantickí opeľovači. 🙂 :). Ale tí sa teda asi okolo bazénov nemocú, takže všetko je o.k. Ale pre istotu im odteraz začnem skúmať papuľky a ak tam miesto slamky nájdem nožnice na kožu, majú smolu :).
Páči sa miLiked by 1 person