Dinosaury už tiež vymreli

obklopeny debilmi

🙂 Z môjho pozorovania – sú dva druhy ľudí. Jedni primárne hľadajú chybu v sebe (ja k nim tiež patrím), iní primárne hľadajú chybu v tých druhých.

No a ak patríte k tomu prvému typu, je vysoká šanca, že si naložíte na plecia bolesti a nespokojnosti celého sveta… ba dokonca že beháte po svete a vyhľadávate situácie, kedy sa sa zasa niečím previnili!

Kedysi som to čítala u Very Birkenbihlovej ako prirovnanie “ja som OK – ty si OK”. (Myslím, že to patrí do balíka transakčnej analýzy, ale už si tým až taká istá nie som.) Všetko sa odvíja od toho, ako vnímame svet a svoju pozíciu v ňom: vyhovujeme (= sme OK) alebo nevyhovujeme (= nie sme OK)? Je svet miesto dostatku (= je OK) alebo miesto nedostatku (= nie je OK)? Sú tí druhí lepší ako my (= sú OK) alebo sme my lepší ako oni (= nie sú OK)?

Toto vnútorné presvedčenie sa potom premieta do všetkých oblastí nášho života – do hľadania práce, do profesnej orientácie, do hľadania partnera, dokonca do stresorov, na ktoré reagujeme… A všetko len preto, že kedysi sme pochytili čosi (čo niekto iný povedal o nás alebo aj vôbec nie o nás, ale len ako presvedčenie “o ľuďoch”), a to sme prijali za svoje presvedčenie (= podľa Ruiza sme pristúpili na dohodu).

Ak sa nám nepáči život, aký práve máme, môžeme robiť zmeny buď na tom, že do nepríjemných situácií nevlezieme, alebo sa môžeme pozrieť na to, či sú naše základné presvedčenia skutočne platné, teda zakladajú sa na konkrétnych zážitkoch v detstve. Všetko od veku nejakých 6 rokov už pravdepodobne bude prejav dohôd, ktoré sme prijali, takže potrebujeme pozrieť do veľmi skorého veku.

A pokiaľ je svet miesto, ktoré v našich očiach “nie je OK”, a ľudia v ňom “nie sú OK” a ani my “nie sme OK”, tak potom ide viditeľne o dohodu. Nemôže byť všetko ne-OK. Aspoň jedna vec musí byť v poriadku, inak kategória ne-OK stráca platnosť.

Ja som mala tendenciu myslieť si, že tí druhí sú viac OK ako ja sama. A preto som sa musela viac snažiť, menej prosiť o pomoc, neprijímať ponúknutú pomoc, len aby som dokázala, že som rovnako OK ako oni. A potom, keď som sa zmierila so svetom a svet začal byť OK, začala som vnímať, ako málo “OK” sú tí iní. Oni aj ja – všetci sme boli do istej miery ne-OK. Odrazu keď som počula názor niekoho na niečo, čo hovorím, robím, myslím si, začala som sa pýtať, kto má práve pravdu… Vtedy mi pomohla jedna základná marketingová zásada: YCWTA. You can’t win them all. Nemôžeš si ich získať všetkých.

A s touto zásadou v batožine som sa začala pozerať na zvyšok života tých druhých, ktorí  vo mne vytvárali pocit, že nie som OK (cielene alebo nevedomky). Zistila som, že najhlasnejší kritici vždy majú najviac kostier v pivnici. A potom prišiel horný citát (pravdepodobne od Carla Junga; Terrafina hovorí, že Sigiho Freuda 😉 ).

😀 Takže skôr, než začnete pochybovať o sebe, pozrite sa najprv, ku ktorému typu ľudí patríte a či pochybovanie o sebe nie je váš základný program. Potom sa pozrite, s kým sa porovnávate – a prestaňte sa porovnávať. Je jedno, akí ste – ste na tomto svete dokonalí presne v tej podobe, pretože keby tento svet nepotreboval niekoho ako vy, už by ste vymreli. Dinosaury už predsa tiež nie sú. Priveľké nároky (a neznášanlivosť 😉 ).

 

14 thoughts on “Dinosaury už tiež vymreli

  1. Ludia ten facebook, to je studnica 😀 prave som si dala tu namahu a precitala si asi milion komentovu rozpravu, k jednej fotke takej jednej pubertacky, kde sa zucastnili pubertaci. Zaujala ma preto, lebo uz asi od polovice vsetci straslivo nakladaju dakej jednej babe, aka je hejterka, urazky od vymyslu sveta, skoncilo to az jej zablokovanim. Tak som hladala zdroj, ze co reku vykonala. Aona, chudera len napisala koment na fotku kde stala autorka v plavkach so svojim konom, ze “pekna mozno”. A uz na to hned prislo ze je hejterka, ze ma hlavu jak hovno aaaatd…. no masakeeeer jeden by neveril, su to sice teenegeri, ale sak to vyrastie, yacne sa to tvarit ze je to pri zmysloch a figu borovu 😀

    Liked by 1 person

  2. Ano, ja som ok- ty si ok, je T. Harris, transakcna analyza. Najnovsie sa chystam uz asi rok 😀 na “Co reknete az pozdravite” od povodcu teorie, E.Berneho. Celkovo mi to je ho schematicke vysvetlenie vztahov a komunikacnych transakcii vyborne sedi, Jeho “Hry ktore hrame” sa mi velmi pacila svojho casu. A autor citatu je podla fejsbuku Freud 😀

    Liked by 1 person

  3. Asi tam daco bude. co ak to nie je v tomto živote?som si istá že ta dohoda je niekde ďaleko hlbšie a neviem kde?ja a moje deti sa vzdavame..syn dostal vysvedcko.slovne..inak by som nevedela..ale presne jak ja v škole.vyhyba sa smutný malo sa prejavuje.nekomunikativny.noo.dcera to ma tiež.dofrasa..a ja neviem co s tým.sama som taká a neviem tomu prísť na klb dlhé roky..pises sun,že do neprijemnych situácii nechodit.ale co ak je už skoro všetko nepríjemne..akoze lepší sa to.ale..no..dufam že ma ten spln už trošku posunie..😊

    Like

    • Sorry, na reakcie na takéto komentáre už nie som dostatočne empatická. Ja to viem tak, že “príjemný” a “nepríjemný” si robíme my sami – cez postoje, ktoré k danej situácii zaujímame a nie sme ochotní upraviť. 🙂

      Nečuduj sa, že sú deti také ako ty. Tomu sa povie rodičovská výchova (napodobovanie vzorov) a vôbec na to netreba minulé životy. Niekedy mám pocit, že keby sme nemali minulé životy, nemali by sme na čo hádzať vinu a museli by sme veci riešiť. Odkedy som prestala veriť na minulé životy, akosi viac preberám zodpovednosť sama za svoje prežívanie a vystupujem menej ako Obeť Nepriaznivých Okolností. 🙂

      Tak, ako som povedala – primálo empatická. Šarm obrneného transportéra. 😛 Sorry. 🙂

      Liked by 1 person

    • uenifeh, ja som sa naucila narabat s energiou “minulych zivotov” tak, ze jednoducho tu je nieco, co treba riesit – a je v tomto momente jedno, odkial to pochadza – nieco sa vynorilo, cim v tomto momente mam hybat. A tak, ak najdem odvahu uprimnosti k samej sebe, hybat zacnem: zacnem sa pytat, co citim, co verim v danom momente. Prenesene na tvoj komentar – zobrala by som si jednu konkretnu neprijemnu situaciu a rozpitvavala ju v sebe. Vzdy sa pytam – co citim, kde to citim, preco to citim – a pocity, ktore najdem prijimam, podakujem sa im a dalej precitujem, co sa s nimi deje, odkial vychadzaju. Je mi tazke popisovat tento proces bez konkretnej situacie, ale u mna toto spytovanie sa nastartuje väcsinou proces uvolnovania a premeny.

      Liked by 1 person

      • Zaujímavé; viem že mnoho ľudí úspešne používa túto techniku, budhisti ju dokonca majú asi ako svoju základnú – ale u mňa nefunguje… Rozoberám si svoj pocit, “preciťujem” si ho, akceptujem ho, sedím si v ňom a čakám, čo z toho vylezie… a fakt ma to zaujíma… A ono nič, po čase sa ozve moje ADD a musí sa ísť robiť niečo iné, pretože dve hodiny sedieť s jediným pocitom a nenakŕmiť mačky je u mňa nemysliteľné. 😉 Buď ma sabotuje moja myseľ, alebo si musím pohľadať inú techniku. 🙂

        Alebo je ešte možné (toto neviem), že ten pocit je ukotvený na mnohých vrstvách “cibule”, čo nás tvorí, a že si ho odsedíš síce na jednej vrstve, ale čoskoro sa ti vráti na najbližšej vrstve, ako ju šúpeš. 😕 Achich.

        Like

      • Ja pouzivam pri precitovani, uvolnovani, premene kombinaciu roznych technik emocionalneho upokojenia – najprv situaciu rozoberam so zapojenim rozumu, citu, vedomia – snazim sa uvedomit si moje vzorce spravania sa a reakcii. Ak na nic nepridem, tak sa pozeram, ci mi naskakuju obrazy a mozem s nimi pracovat. Ak tu nic, tak hladam, kde v tele dany pocit citim a pomenujem ho. Napriklad: citim stiahnutie zaludku, hladam slovo, ktore toto stiahnutie vystihuje, napriklad nejaky strach. Dam si tam ruku (ak dociahnem) a poviem si: Teraz viem, ako sa citi strach (popripade dodam konkretny nazov strachu). A sledujem stiahnutie zaludku a pocit – niekedy ulavi, inokedy sa presunie na ine miesto, niekedy zosilnie alebo len zoslabne a zostane. Ak sa uz prestane hybat, znova hladam meno pocitu, ktory ma “tlaci”. A znova opakujem formulku. KOmbinujem aj s afirmaciami, alebo obrazmi, ktore mi napadaju. Az pokial necitim ulavu, alebo unavu, ze uz staci 🙂

        Like

    • Daj ich ku nam do kempu 🙂 Nechcem sa chvalit, ale u nas sa rozveselili dokonca aj dve dievciny z cirkevnej skoly, ktore prve tri dni boli tak tiche ze ani na pozdrav neodpovedali, len chudatka kukali, ani nedychali takmer. Aaaa po troch dnoch sa to zlomilo. Na tychto smutnych my vieme nasadit zbrane tazkeho kalibru 😀

      Liked by 1 person

      • dlhé roky som mala stav “neradosť zo života” až som v ňom od základov všetko zmenila, začala sa venovať tomu čo skutočne cítim a napĺňa ma a zmenila som postoj, šťastie neleží za žiadnym rohom, ale priamo vo vnútri…môj svet sa otočil hore nohami a nebolo to jednoduché, teraz ma podaktorí začnú nemusieť, ale pomohol mi láskavý postoj…je ejdno čo sa deje okolo, kto si čo myslí, ja ich mám ale stále všetkých rovnako rada ale aj seba, veď sú vlastne mnou 😀 zrazu sa všetka radosť navrátila a to dokonca v úplne obyčajných činnostiach, pracovala som ako zberač pohárov v clube a prežívala som jedny z najkrajších chvíľ, hoci sa v tom čase začala u mňa vo veľkých rozmeroch prejavovať úzkosť…osvedčilo sa mi “rob ako cítiš – nie ísť po chvíľkovej emócii ale po pocite”, hoci ti to nedáva na začiatku žiadny logický zmysel prečo to robíš, všetko sa ukáže časom…žiadne minulé životy, všetko sa deje teraz a je na tebe sa z toho dostať a ak to urobíš aj deti sa dostanú, pretože sa zmení realita…len pekne pracovať, skúmať, študovať a hlavne žiť 😉 nespŕavne rozhodnutia neexistujú, všetko sa deje tak ako má – toto je aspoň čo ja momentálne vnímam a dáva mi zmysel, možno pomôže aj tebe a možno nie 🙂 pekný deň.

        Liked by 2 people

    • chcela som odpovedať uenifeh nie matrioshke ale btw také tábory môžu byť veľmi úspešným prostriedkom pre decká mať ja svoje ich k nej pošlem 🙂

      Like

  4. Sun, je možné, že to ADD je príznakom? Ak je to jediný spoločný znak rôznych pokusov, je možné, že áno. Môže to byť niečo ako “ochranný program” a kým ho “nehekneš” (počkáš si ešte dlhšie a vykúpeš sa v tom najnepríjemnejšom ADD pocite bez toho, aby si ho poslúchla, až sa “na koniec” sám rozpustí, alebo sa premení na iný pocit, či celý príbeh a súbeh pocitov), nebude ľahké sa dostať k spúšťaču, ale je samozrejme možné, že to spolu vôbec nesúvisí a rozprávam skôr o sebe 😀

    Like

    • ale ked aj sam sebe, preco si ty teraz trinasta sudicka, vykupes sa v najneprijemnejsom, komu toto treba, ha?nerob katastroficke scenare, okrem tej najhorsej je este ix inych moznosti 🙂

      Like

    • Neviem, ako som sa dopracovala k ADD/ADHD ja; vtedy to ešte nebola diagnóza, ale dnes sa s tým ľudia už vraj rodia, takže asi to nebude príznak. Wikipédia to označuje ako “neurodevelopmental psychiatric disorder” (https://en.wikipedia.org/wiki/Attention_deficit_hyperactivity_disorder) a je to rovnaká diagnóza ako napr. autizmus. Označil by si autizmus za “príznak”? Neviem… Nie som lekár, nevyznám sa. (Ale minule som robila testy na autizmus a “neuhrala” som ho len o 3 body. 🙂 )

      Like

      • …škoda, začal by som chodiť do kasína, brával by som ťa zo sebou ako Rain Woman a konečne by sme zarobili ťažké lóve 🙂

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.