Eprakone – ezoterika a spiritualita

Carlos Castaneda, citovaný v knihe Armanda Torresa Encounters with the Nagual:

“Ticho je základnou podmienkou cesty. Strávil som roky snažením sa dosiahnuť ho, ale len som sa tým zamotal do svojich vlastných pokusov. Popri obvyklých rozhovoroch v mojej mysli som sa začal ešte aj viniť z toho, že nie som schopný pochopiť, čo don Juan odo mňa žiada. Všetko sa zmenilo v deň, kedy som neprítomne uvažoval o akýchsi stromoch – ticho z nich na mňa skočilo ako divé zviera, zastavilo môj svet a šmarilo ma do akéhosi paradoxného stavu, pretože bolo nové a v tom istom okamihu známe. Technika pozorovania – teda vnímania sveta bez vopred existujúcich predstáv – funguje veľmi dobre so živlami. Napríklad s plameňmi, tečúcou vodou, oblakmi alebo západom slnka. Noví vidiaci to nazývajú oklamaním mašinérie, pretože sa tým v podstate učíte vedome si nainštalovať nový popis sveta. /…/ Máš mimoriadne šťastie, keď na okamih utíšiš svoju myseľ a  umožníš sile, aby ťa o niečom poučila. Ale to samotné nie je všetko; potom sa musíš prispôsobiť tej správe, aby sa tvoj život stal životom bojovníka.”

Pre mňa túto službu urobili anjeli. Lámali môj vnútorný monológ tak dlho, až som pochopila, že čokoľvek si poviem, nemôžem si tým byť istá, pretože môj sebavýkonnejší mozog nedokáže namodelovať všetky aspekty a všetky súvislosti danej situácie. Niekedy vám nezostaváva, len sa nechať viesť za ručičku (=”prispôsobiť sa tej správe”).

V stíšení vnútorného monológu mi najviac pomáha pozorovať veci, o ktorých toho veľa neviem, kde im nerozumiem a nie je pre mňa hanbou nerozumieť ich: hmyz, vtáky, kvety, oblaky. Veľakrát beriem odpovede z oblakov. Ako sme sa včera vracali zo služobky, v mrakoch sa urobila trhlina a bolo krásne vidno, ako slnečný lúč dopadá na zem… Dopadal v miestach, kadiaľ cesta neviedla. Napriek tomu som si povedala, že by bolo krásnym znamením “Otcovej milosti”, keby na mňa zasvietilo, keby som sa do toho lúča dostala. Pritom som vedela, že to nie je nemožné, hoci sa to zdá nepravdepodobné, pretože zboku ten lúč dopadal inam. Ale ja už viem, že maličká diera v oblakoch je obrovská škvrna svetla na zemi a navyše nedokážem odhadnúť, koľko lúčov a ktorým smerom cez okraje tej trhliny prenikne… Tak som nechala prianie stáť v éteri a neviazala som naň nijakú nádej… a o chvíľku mi slnko svietilo priamo do tváre.

🙂