Dve veci

10422184_282515328587950_7967924778057544489_nKeď som si večer pozerala komentáre, naštvala som sa. Hneď dvakrát. Nie, nejdem sa vyhlasovať za “spravodlivo rozhorčenú”, pretože neviem, čo je “spravodlivý”, a neviem, či som skutočne “rozhorčená”. Môj pocit je celkom jednoducho podráždenie nad  niečím, čo by som nazvala “ľudská nedôslednosť”, ale pravdepodobne ide len o nejaký divný spôsob, akým ľudská psychika spracováva pre ňu nové veci.

Prvé naštvatie: Kedysi sa rozprával vtip o tom, ako chlapík ide v noci domov a pod laternou nájde iného chlapíka, ako hľadá kľúče. Pomáha mu a hľadá s ním, ale kľúče nie a nie nájsť. Nakoniec sa ho spýta, kde presne tie kľúče stratil.

“Tam niekde, o päť metrov ďalej,” odpovie ten druhý.

“Ale prečo ich teda hľadáme tu?”

“Pretože tu je lampa a tu lepšie vidno.”

Presne tento pocit som včera dostala pri diskusii k článku Sila pomáha iným… Gilovi nesadol citát. Čikitet mu to vysvetlil pomocou iného obrazu s iným pojmom a inou logikou. Už som to tu zažila nedávno a tiež som reagovala podráždene – vtedy na Iskru. Bolo to pri článku Je na nás, v ktorom svete sa zobudíme a v článku je vyjadrenie (preklad nejakého z castanedistov): ““Ja” sníva dvojníka. Len čo sa naučí snívať dvojníka, dostáva sa na podivnú križovatku, kde prichádza moment poznania, že to vlastne dvojník sníva “ja”. Tvoj dvojník sníva teba.” Iskra na to zareagoval “JA by mohlo byť aj VJ a dvojník by som mohol byť aj Ja a kto potom sníva koho?” Už vtedy som mu odpovedala, že  JA by mohol byť aj jablkový koláč, také absurdné mi to prišlo… A presne ten istý princíp som včera zažila znova. Gil: “Toto mi nejak nesedi… Neviem z ktorej knihy to je, ale power sa tu nemysli skor ako moc?” Ja neviem, kto ako čo myslí. Viem, že úryvok hovorí o tom, čomu sa obvykle u mňa hovorí osobná sila, možno iní ľudia to prekladajú inak (a možno niekto aj ako ten “jablkový koláč”). A zasa prichádza vysvetlenie, tentokrát od Čikiteta: “možno by sa hodilo … životnú energiu, alebo len ….. energiu”.

Inými slovami: keď nám pôvodný koncept nehovorí veľa, tak v ňom meníme slová tak dlho, až sa dostaneme do známych vôd a miesto pozvánky do neznámeho teritória, kde by sme sa mohli niečo naučiť, ideme do filozofickej “feel-good” debaty, kde sa pohybujeme výlučne v teritóriu, ktoré už dobre poznáme a kde sa cítime bezpečne. Keď nevieme, čo je “osobná sila”, nazveme si to “jablkový koláč”. Ako by potom znel náš úryvok?

Jablkový koláč nepatrí nikomu. Niektorí z nás ho dokážu zbierať a potom ho priamo odovzdať niekomu inému. Kľúčom k uloženému jablkovému koláču je to, že sa nedá použiť na nič iné, len na to, aby si pomohol uložiť si jablkový koláč niekomu inému.

Znie to veľmi logicky, nie? Proste ukladáš jablkový koláč.  Alebo čokoľvek iné. Pretože princíp “ukladania” poznáme. Ale je to to, čo hovoril pôvodný text?

Ľudia, neberte ma zle – ja neviem, či náhodou nemáte pravdu a nie je to presne tak, ako hovoríte… Viem len, že je oveľa jednoduchšie prekrstiť veci než zapodievať sa implikáciami, ktoré by pôvodný výrok mohol mať na nás, náš život a naše vnímanie. Vidím a pomenovávam mechanizmus. Pravdu máme aj tak všetci – každý tú svoju. 🙂

Potom čítam ďalej a príde naštvatie druhé, pri ktorom ma už myká napísať komentár. A keďže z komentára vyliezol dlhý text, prichádza nápad napísať tento článok… Je zasa ku komentárom k článku O agentoch Sféry… Čikitet reaguje na text článku týmto: “myslíš, že potrebujem božích gladiátorov? Tak isto sú to myšlienky tvorcu knihy, ktoré opantávajú myseľ. Neviem prečo musíte mať stále niekoho, na koho by ste zvalili zodpovednosť za svoje žitie . Ste tvorcovia svojho života 😀 Ak vytvoríš plus vzniká aj mínus. Ak niekto príde do života, príde preto, že niekde robíš chybu, lebo ty si majster svojej cesty.. taký je zákon žitia.”

Prvé, čo mi napadlo, bolo slovo “chyba” (vo vyjadrení že niekde robíš chybu). Čo je “chyba”? Chyba pre jedného je tá najsprávnejšia vec pre iného… záleží na uhle pohľadu. Zasa použijeme náš “jablkový koláč”: Ak niekto príde do života, príde preto, že niekde robíš jablkový koláč, lebo ty si majster svojej cesty. Zmysel v oboch prípadoch je totožný – a to nezmyselný. Nik nám do života neprichádza preto, že “robíme chybu”, ale preto, že máme obmedzený rozsah správaní a nemáme medzi nimi také, ktoré by nám daného človeka do života nevpustilo. 🙂

Lenže “chyba” znie tak… vševedúco… Ako že “ja viem a ty nie, ja vidím lepšie ako ty a môžem to posúdiť”. To ma odjakživa rozčuľovalo. Možno preto, že to bolo dlho súčasťou môjho vlastného repertoáru. A dosť možno to jeho súčasťou ešte stále je. Neviem a ani ma to nezaujíma. Čo ma zaujíma je staronový vzorec (a teraz pokračujem tým, čo som chcela dať do komentára):

Prečo Čikitet predpokladá, že niekto (nie bližšie špecifikovaná osoba, takže sa to dá pochopiť ako “každý okrem mňa”, keďže Čiki používa druhú osobu množného čísla a o sebe hovorí v prvej osobe jednotného čísla) musí mať stále niekoho, na koho by zvalil zodpovednosť za svoje žitie? Naozaj “stále”? Čo ten Čikitet večne chodí každému z nás, zvyšku sveta, za zadkom a kontroluje, či sme náhodou niekedy neprebrali zodpovednosť aj my sami (čím by sme zrušili to jeho “stále”)?

A nepáčia sa mi výrazy ako “opantávať myseľ”, “robiť chybu” či “zvaľovať zodpovednosť”. Sú neláskavé a … nepravdivé. Sú pohľad niekoho, kto sa cíti oddelený od zvyšku a pozerá na ten zvyšok očami, ktoré sa riadia hodnotami jednej maličkej čiastočky zvyšku.

Predvčerom som mala dosť dlhý rozhovor s Gabrielom, z ktorého som si nezapamätala veľa, ale hovorili sme o Otcovi a Gabriel korigoval niektoré moje vnímania Otca. Napríklad som ho vnímala ako vôľu, rozhodovacie centrum. Gabriel vraví, že Otec nerobí rozhodnutia. Nič neusmerňuje, nič nerozhoduje. Umožňuje čokoľvek, čo nastane. Pýtala som sa ho aj na iné veci a nejako sa zvrtla reč na dobré/zlé, správne/nesprávne. A Gabriel povedal, že neexistuje nič “nesprávne” alebo “neželané”. Jediný záujem Otca je vývoj. Hocijaký vývoj. Všetko, čo sa deje, sa deje preto, že ho to zaujíma. Nič z toho, čo sa deje, Otec nehodnotí. Pre Otca je všetko rovnako správne (a tu mi teraz zarezonoval ten toltécky princíp “všetko je rovnako (ne)dôležité”). Nikto z nás nerobí chyby, pretože Otec nemá preferovaný vývoj. Je mu jedno, čo nastane. Otec nie je osoba, ale energia, “nosná vlna” pre čokoľvek, čo sa deje.

Bolo tam toho viac, ale ja som si zapamätala len toto. A obávam sa, že som sa práve svojvoľne pasovala na “božieho gladiátora”. 😦 (A nie, Čiki, nemyslím si, že ma potrebuješ. Asi som to posledné, čo potrebuješ… Pretože ak by som sa neozvala, tak ľudia zostávajú rozdelení na “chybujúcich” a “nechybujúcich”, ktorí dodržiavajú nejaké “zákony”, ktoré uznávaš ty, človek, fyzická osobaBoh nikdy nehodnotí a neposudzuje, pretože nemá s čím porovnávať.)

Keď nám niečo nesadne, poďme hovoriť o tom, čo nám nesadlo, a nie o tom, či je autor paranoik a “opantáva myseľ” a či si myslíme, že nejaký Čikitet potrebuje alebo nepotrebuje božích gladiátorov… Koho to aj zaujíma? Ja napríklad potrebujem klampiara.

Reklamy

18 thoughts on “Dve veci

  1. Jop, dobre som sa pobavila. Ťažko sa nám veru zbavuje škatuliek a “zavedenej terminológie”. Lenže čo keď iba slovami sa vieme rozprávať? (Teda písomne). A poznám klampiara, keby si mala záujem. 🙂 (Sorry, ak vadí, že tykám)

    Like

      • …klampiar pracuje s plechom, takže do jeho kompetencie patria aj plechové prvky, prípadne celé plechové strechy. Potom existuje pokrývač, ktorý strechy pokrýva ( šindľom, škridlou, lepenkou, plechom , čímkoľvek ), a najnovšie som sa stretol s profesiou strechár – názov hovorí za všetko. Pokiaľ budeš mať šťastie, možno získaš aj ” tri v jednom “. Môj otec je vyučený klampiar – pokrývač, takže o tom niečo viem :o))))

        …ale možno dnes je to už zasa inak – minule som sa jedného týpka opýtal, kam chodí do školy. Povedal , že na obchodné učilište a keď som sa ho opýtal, čo z neho bude, odpovedal že manager predaja. Holt nová doba :o)))))

        …ja mám tiež rád vo veciach a termínoch jasno, ale keď to nejde, uvítam aj plán B, t.j. prestanem si lámať hlavu, ako sa ten chlapík s kladivom v ruke , čo sa mi motá po streche volá, hlavne nech už nezateká a so silou to vidím tiež tak, že keď už neviem ako ju pomenovať, aspoň nech je jej dosť :o)))))

        …apropos, aj lekári keď si niekedy nevedia rady s dajakou chorobou, tak si z prítomných symptómov vyskladajú niečo, v čom majú jasno a “to ” potom liečia. A čuduj sa svete, občas im to aj vyjde :o)))

        Like

      • …a pre prípad, že by mi chcel niekto tvrdiť, že pokrývači neexistujú :o), dodávam, že o nich existuje aj pesnička : ” Pomrdali, pomrdali, pomrdali našííí Anči, na pávlači, pokrejvači – nechtěla jim dát ” :o)))))

        Like

      • musela si poriadne soptiť, keď si aj strechu zničila hi hi 😀 a to si si myslela, že si svoje ego dostalo pod opraty 😛 😀

        Like

  2. to prve co popisujes je podla mna dost trefne a vnimam to tiez, nerozculuje ma to, ale nudi ma to, lebo v tych znamych vodach uz viem co bude, potom sa stale opakuje dookola to iste.

    Like

  3. co sa tyka druheho nastvatia, kukla som si teraz ten koment a kukla som si aka bola reakcia. Reakcia podla mna zodpovedala tomu co vnimas aj ty a sice ze to vyjadrenie bolo akesi nadradene a karhajuce….reakciu by som si ja prelozila pre seba zjednodusene: ano, prepac mi ja som len taky trulko , mas pravdu ze nezvladam. Nuz a pritom akoze to malo byt o tom ze clovek je schopny cokolvek si vytvorit a ma verit v svoju moc?ci? efekt presne opacny…

    Like

  4. Dobré….. tak že sa to podarilo… 😀 hi hi hi. vždy som tvrdil, že budem do vás rýpať ..nepáčia sa vám protiklady?
    Ale sú tu, takže tvoj boh potrebuje božích gladiatorov? 😀

    Like

  5. Právě jsem si přečetla článek: ‘ Most violence arises from morality, not the lack of it ‘ http://www.newscientist.com/article/mg22429973.000?cmpid=NLC%7CNSNS%7C2014-1127-GLOBAL&utm_medium=NLC&utm_source=NSNS&, říká se v něm, že je prokázáno, že většina násilných činů pochází z naší morálky (tedy z toho, co je v nás nastaveno jako správné jednání) a nikoliv z nedostatku morálky.
    Nemyslím si, že je Bohu jedno, zda jednáme správně, či konáme zlo. V opačném případě bychom neměli svědomí. Ale my ho přeci máme ! Křesťané např. v Desateru Božích přikázání. Svědomí nám umožňuje žít ve skupině a neškodit. I vesmírné bytosti mají svoje vnitřní příkazy.

    Like

    • Možno budem protivná, ale… AK Boh je Všetko-čo-je (a nie len starý pán v bielej nočnej košeli, platiaci len pre časť ľudstva) A SÚČASNE my vnímame veci ako “dobro” a “zlo”, TAK POTOM aj to “zlo” je súčasťou Boha a má nejaký presne vymedzený účel, z ktorého my vnímame len časť a interpretujeme si ho teda zúžene.

      A teraz otázka: čo je “svedomie”? Čo je “morálka”? Čo je “násilný čin” – niečo, čo vyhovuje “morálke” jedného, ale sa bije s “morálkou” iného? Len aby sme sa nebavili o rozdielnych veciach…

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.