Tak sa dnes dostávam znova ku knižke God´s Gladiators od Stuarta Wildea. Nečíta sa mi dobre, on je “ufáň” a tých ja nemusím, ale sú tam pasáže, kedy cez jeho ufáňsku paranoiu hovorí čosi vyššie, múdrejšie – a vtedy to hovorí ku mne. Už som si našla algoritmus, ako na to, a zažila som zopár parádnych “prepleskov” 😉 …
1. O Obeti a Dobrom človeku
Začneme prvým, ktorý hovorí o “nacistoch”. Najprv sa mi pri jeho pohľade na nacistov začal otvárať nožík vo vrecku (=reagovalo zo mňa nepravé, naučené poznanie, že takto by sa nemalo a mali by sme brať ohľady na tých chudákov), ale potom som začala chápať. Aj keď obetiam nacizmu sa to možno nebude čítať dobre, ale beriem to ako dosť priamočiare vysvetlenie. Vychádza z toho, že “Boh” a “Diabol” nie sú samostatné entity, umiestnené niekde v časopriestore (v “Nebi” a v “Pekle”), ale že sú rozdistribuované po celom vesmíre a sú v každom z nás. Každý má svojho súkromného “Boha” a svojho súkromného “Diabla” a keby sa tieto čiastočky poskladali, tak dajú celú entitu.
Ako ľudia si to však neradi priznávame:
Všetci sa pretvarujeme. Tvárime sa, že nám záleží na záujmoch tých druhých. Tvárime sa, že sme veľkorysí. Predvádzame lásku, ale pritom nemilujeme zo srdca, ale z mysle. Tvárime sa, že sa staráme o iných a svet, pretože nám to dodáva na sebadôležitosti. Hráme sa na Dobrého človeka a pritom sme často k ostatným odporní. Všetcí tí, čo sú vnútri skutočne temní, sa tvária ako Dobrý človek. Keď niekedy stretnete Dobrého človeka, dávajte si obrovský pozor – príliš často sa za maskou Dobrého človeka skrýva vypasený kontrolór (=”Sudca”), manipulátor toho najhrubšieho zrna.
Boh v nás je slobodný, ale nie preto, že koná slobodu, ale preto, že je nekonečne schopný všetko umožniť. Nekontroluje; umožňuje. Preto sa nám niekedy zdá, že nespravodlivosť a zlo víťazia, ale musíme si uvedomiť, že Boh je sila, ktorá vytvára svet – vytvára situácie a možnosti v nich. Umožňuje. To, ako sa veci vyvinú, “Boha” nezaujíma. On/ona/ono sa v každom prípade dozvie niečo nové.
Boh už svojou prirodzenosťou nemôže byť kontrolór, akým je vaša myseľ; Boh musí umožňovať veciam, aby sa slobodne diali. Neexistuje vôľa Boha. Len výrastky toho, čo Boh je – láska. Bezvýhradná láska nás oslobodzuje a umožňuje nám konať. Umožňuje to bez osobnej kritiky alebo súdenia. Umožňuje to aj vtedy, ak to, čo sa deje, nie je osobný výber našej mysle.
Myseľ a jej identita, ego, chce kontrolu a pozornosť. Myseľ miluje komplexnosť. To je spôsob, akým ťa kontroluje. Najhorší nacista na svete je naša myseľ. Nacisti z druhej svetovej vojny boli náš externalizovaný (=navonok premietnutý) a príšerne reálne zhmotnený tieň. Každá z obetí nacistov bola čiastočne zabitá svojím vlastným tieňom. Sme spútaní predstavami správneho a nesprávneho, dobrého a zlého. Potrebujeme “správne” a “nesprávne” na to, aby sme sa cítili ako niekto špeciálny. Ako obeť si predstavujeme, že máme svoje práva; ich poškodenie je potrebné vykompenzovať. Očakávame, že budeme stáť na piedestáli nášho ukrivdenia, špeciálni v očiach ostatných, ktorí s nami podľa možnosti budú súcitiť a budú nám radiť, ako sa vysporiadať s našou bolesťou.
Aby sme dosiahli svojho Boha, musíme najprv “pobozkať svojho Diabla” – naučiť sa bezpodmienečne milovať aj to menej príjemné v nás. Akceptovať to ako užitočné z hľadiska plánu, ktorý nepoznáme a netušíme.
Boží plán hovorí, že neexistuje boží plán.
No a pri “pobozkaní Diabla”, teda bezpodmienečnej láske k tomu negatívnemu, to u mňa zarezonovalo tak silno, že som vedela, že sa ide niečo riešiť. Ktorá situácia je taká, že treba pobozkať Diabla? Prvý sa mi okamžite nakotil ten spor s niekdajším Auríkom z roku 2009, o ktorom som myslela, že je už spracovaný, ale zrejme som nemala až takú úplnú pravdu 😉 . Potom sa vynorila ešte jedna, ktorá by ma dosť bolela, keby som sa tam mala vzdať svojej predstavy, ale zaťala som sa a povedala som si, že to neodsuniem na inokedy. Kineziologicky som si vytestovala, ktorá ma čaká na spracovanie – a bola to tá situácia z roku 2009. ( 😀 Spadol mi obrovský kameň zo srdca.)
Kto si to tak veľmi nepamätáte ako ja, tu je stručné zhrnutie: Aurík bol mládenec, ktorý na blogu minigrimi dostal status “spoluautor”. Nakazil ma svojím mladíckym elánom a vďaka nemu som sa začala rozvíjať obrovskou rýchlosťou a pustila som sa aj do oblastí, kam by som sama nešla. Zrejme to bolo podobné aj s ním – a potom sa v istom bode naše vnímania začali biť a ja som si začala priať, aby nebol spoluautor. Veci ako Area 51 a woodoo neboli celkom moje kafe, nebola som hepi z toho, že je to téma blogu, ale hlavne – čo si budeme hovoriť – prestal sa mi páčiť jeho štýl komunikácie s inými ľuďmi… Začala som striehnuť (a trochu manipulovať situácie) na príležitosť, ako zatiahnuť ručnú brzdu.
Keď som to urobila, dostala som od neho dosť sprostý osobný mail. Naštvalo ma, že si niekto ku mne dovolil taký tón, a zverejnila som ho.
Hehe, keď som sa v myšlienkach dostala až sem, už som sa rehotala na plné hrdlo. Prečo som to urobila? Čo ma viedlo k tomu, nevykašľať sa na sprostý mail jedného puberťáka a robiť z toho tretiu svetovú?
Niekto podliezol moje vysoké štandardy.
Moje. Snaha po výnimočnosti. Ja viem lepšie, ako by sa iní ľudia mali správať. 😉
A keď sa tak nesprávajú, urobím zo seba Obeť – “ako obeť si predstavujeme, že máme svoje práva; ich poškodenie je potrebné vykompenzovať. Očakávame, že budeme stáť na piedestáli nášho ukrivdenia, špeciálni v očiach ostatných, ktorí s nami podľa možnosti budú súcitiť a budú nám radiť, ako sa vysporiadať s našou bolesťou.”
A tak som sa postavila do roly Obete a zotrvávala som v nej oveľa dlhšie, ako som vlastne potrebovala. Okolo neho sa vytvoril tábor, ktorý sa postavil proti mne a ešte ma fixoval v roli Obete: “ohovorili ma z čiernej mágie”, “prenasledujú ma a prekrúcajú moje slová”, “obviňujú ma, že im zdravotne škodím” a ja neviem čo ešte…
Bolo poučné takto po rokoch sledovať, ako mechanizmus Obete prilieval olej na plamienok mojej výnimočnosti (lebo veď to len výnimočných ľudí obvinia z čiernej mágie) a znemožňoval mi zapodievať sa dôležitejšími vecami – napríklad takou prkotinkou ako moja duša. Udržiaval ma v stave “vypasený kontrolór”, jediný spravodlivý na celom svete.
Keď som sa dostala do tohto bodu, uvedomila som si, že situácia mala aj iný aspekt – aspekt “Dobrého človeka” so skutočne čiernou dušou. Nie u toho chlapca. U niekoho iného, kto sa navonok aj naďalej tváril ako môj kamarát, “držal mi stranu” a poza chrbát o mne šíril všelijaké výmysly. Zasa: prečo mi to vadilo? Nech si každý tliape, ako vie… Ale ja som bola Obeť jedného Dobrého človeka, jediná výnimočná som videla pod jeho masku a mala som nutkanie odhaliť jeho skutočnú tvár svetu…
Toto druhé poranenie bolo akési bolestivejšie a ťažšie sa mi spracovávalo. V podstate som sa k nemu vrátila (znova v roli Obete) ešte pri písaní Čiernej mágie ( 😉 )… a dnes si síce viem povedať, že som vďačná tomu človeku za skúsenosť, aké je byť v kontakte s “Dobrým človekom”, ale tohto Diabla zatiaľ ešte stále pobozkať nedokážem.
Čo s tým? Pustila som sa cestou, ktorú poznám najlepšie – začala som “Dobrého človeka” s hnusným vnútorným ksichtom hľadať v sebe. To je totiž jediný Diabol, ktorého potrebujem pobozkať. Dokonca som začala spochybňovať svoju integritu a začala sa pýtať, koľko z Melike mám v sebe ja sama… a nakoľko som Melike pre ostatných. Dokonca som sa v niektorých veciach nachádzala a začínala som hľadať uhol pohľadu, ktorý by to celé skĺbil… keď tu sa zhora natiahla ruka a preplieskala ma, že sa mám pustiť inou cestou.
🙂 Chvalabohu. Na toto poznanie asi ešte nie som nachystaná – alebo sa veci majú celkom ináč.
2. Ilúzia slobodnej vôle
Kapitola Obetí, vypasených kontrolórov, Dobrých ľudí a môjho poučenia je tým pádom za nami. A ide sa ďalej:
Predstava slobodnej vôle vyhovuje predstave nášho ega o tom, že sme výnimoční – posilňuje našu predstavu, že sme oddelení a individuálni. Slobodná vôľa nás nesie od jednej blbej voľby k druhej. Niekedy síce vyberie správne, ale väčšinou nám prináša len bolesť z obmedzení, potláčania niečoho, zmätku a nudy.
Povedzte ľuďom, že majú bojovať za svoju slobodnú vôľu, povedzte im, aké je to dôležité – a týmto spôsobom spojíte predstavu slobodnej vôle s ich aroganciou a potrebou identity, výnimočnosti.
Zmysel “správ” je taký, že sústavne po kvapkách priživujú váš strach tým, že vám predvádzajú situácie, ktoré nedokážete napraviť. Cieľom je vyvolať vo vás pocit bezmocnosti, predstavu, že niekto iný to celé riadi a že sa pred ním preto musíte skloniť.
Prvým krokom v božom pláne je vzdať sa kontroly. Najprv sa potrebujeme prestať snažiť kontrolovať svoj vlastný život, potom postupne dáme túto slobodu aj iným.
No, aj tuto som nebola až taká hviezda jasná, ako by sa od vysoko osvietenej, prešedivelej letitej bytosti očakávalo 😛 … Pamätáte si ešte na naše spoločné meditácie za Gaiu? Kedy som pre iných “otvárala kanál” (ó, tá výnimočnosť! 😛 ), kedy som vyjednávala s anjelmi, že ideme zachraňovať Zem? 😕 Časy, kedy sa zakladali uzavreté skupinky, v ktorých už samotná účasť dodávala ľuďom pocit výnimočnosti (vlastne znova vzniká otázka, či ja nie som nejaký démonický geinvenisko, keď toto robím iným ľuďom 😉 ). Pozrela som sa na to spätne a pobozkala som aj tohto Diabla. 🙂 Už dávno som odovzdala kontrolu anjelom. Nemám slobodnú vôľu. Vždy, keď som ju uplatnila, tak som to prešpekulovala natoľko (“myseľ miluje komplexnosť”), že sa to obrátilo proti mne i systému. 🙂 Slobodná vôľa, máš môj prostredník.
3. Pocity, emócie a fyzické vnemy
Posledná časť tretej kapitoly je vlastne Wildeovo rozdelenie našich vnútorných vodítok, aby sme pochopili, že emócie nie sú spoľahlivé indikátory, hoci sú “reálne”, pretože ich skutočne cítime – lenže nie sú bezprostredná reakcia na podnet, ale niečo, do čoho sa zapojilo spracovávanie našou mysľou a naším egom.
Fyzické vnemy sú binárne elektrické signály, ktoré cestujú do vášho mozgu a indikujú, čo sa deje vo vašom prostredí – napríklad dotyk. Emócie sú reakcie v éterickom tele na predstavy vašej mysle. Všetky emócie sú umiestnené v éterickom tele. Ľudia ich vnímajú ako záležitosť srdca. Emócie nie sú skutočné informácie. Sú len výrastky nejakej predstavy, ktorú máte. Jediné, čo je skutočné, sú pocity. Pocity pochádzajú z vnútornej istoty. Pocity sú mimozmyslové vnemy (ESP).
Našťastie, v tejto oblasti som nepotrebovala bozkávať nijakých Diablov, pretože sa to kryje s mojím vnímaním a dávam si pozor na to, či konám z vnemu alebo z emócie. (Keď sa dá, všetko overujem – kineziologicky a potom ešte aj kyvadlom.) Jediný prehrešok diablovitého razenia je moje niekdajšie prekrstenie vytočených emócií na “som absolútne kľudná a racionálna”, ale to som odhalila už v minulosti a niečo som s tým robila, takže tuto sa zatiaľ tvárim ako macher. 🙂 (“Macher” je tiež sebadôležitosť. 😉 )
Takže toľko pre dnešok. Hasta nabudúce – to budem asi prekladať hodne, ale bolo to zaujímavé.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor