Minule som na fejsbúku našla jeden český citát. Znie pekne – len ja mám tú vlastnosť/zlozvyk, že čítam rozumom… Takže som sa dočítala:
„I ve chvíli, která se zdá nejtěžší, vždy je třeba doufat a dívat se za duhovou nadějí.“
Nemám rada tento typ citátov. Tak po prvé, poučujú ma. Hovoria mi, čo „treba“. Nehovoria mi, že to mám alebo nemám urobiť. Vyjadrujú, že ak to neurobím, som si sama na vine a dostanem sa do opozície proti zvyšku sveta. Takže čo ja so svojou láskou k zvyšku sveta urobím? Hepili odskáčem do opozície, ani len sa nezamyslím, či to je múdre!
A potom… „dívat se za duhovou nadějí“. Sakriš. 😕 A čo keď bude iná? Nemám rada vzletné slová, ktoré majú dodať nádhery celkom obyčajným vyjadreniam. Som pragmatik; už sa nezmením.
Keby som to mala povedať ja, povedala by som „nikdy nestrácaj nádej“. Ale priznávam, že by to neznelo ani z desatiny tak duchovne ako v chvíľach, ktoré sa zdajú najťažšie, sa pozerať za dúhovou nádejou (a nemyslím tým homosexuálov).
A najviac ma vždy prekvapuje, že to tí ľudia baštia. Veď ja viem, prečo ľudstvo nemusím. 😉
Pridaj komentár