Dnešná noticka od Univerza mi prišla ako okamžitá odpoveď na nočné cvičenie, kedy som zvolala svoju “Radu starších” 😉 . V štvrtok som mala zas “svoj” deň. Aby ste rozumeli, nemávam ich za rok veľa, tak raz za dva-tri mesiace, ale sú to dni, kedy sa všetko kazí… Dostanete mailom meditáciu ku koronavírusu. Je výborná. Pretlmočíte ju ako audiosúbor do slovenčiny, plní nadšenia, že ju poskytnete ostatným (pretože to je vaša najbližšia úloha – prispievať k celku)… Počítač odmietne komunikovať s nahrávadlom. Včera ešte komunikoval, dnes ani za toho svätého. Vypeníte, pretože v sebe máte program, že len čo sa pokúsite pokročiť vpred, stane sa niečo, čo vám to znemožní… Už som kvôli tomu šla do asi dvadsiatichseidmich kurzov, ale nič. Keď príde “deň D”, vždy rovnako… niečo sa vzprieči. Znadáte Univerzu a pošlete ho kamsi  – buď chce, aby ste pomáhali, alebo nechce. Tak nech ma bozá. Vymažem meditáciu, poviem si “už ma to nebaví, to už môžem rovnako dobre aj umrieť” a rozhodnem sa ísť do obchodu, hoci som ohrozená skupina. Ale to je môj prostredník otrčený zvyšku sveta, ktorý ma vždy v niečom brzdí, hoci mi večne podhadzuje nové možnosti.

Idem do obchodu. Len čo vojdem, za mnou dve kočky, jedna sa rozhliadne okolo seba a potom kýchne na plné kolo, bez ruky pred ústami… PRSK! Dolet najmenej 5 metrov. Smejem sa. Toto mi vyšlo… A teraz nech sa celé to slávne Univerzum stará, ako ma nezlikvidovať!

V obchodoch zisťujem, že akosi prestali mať cukor. Síce neviem, čo má koronavírus s cukrom, ale keď už ho nemajú, kúpim aspoň hajzlák, hoci ten až tak nepotrebujem. Ale všetci kupujú, tak snáď vedia, čo robia… Najbližšieho pol roka mám vystarané.

Vrátim sa domov, len aby som zistila, že mi nechodí telefón, iba internet. Poviem si: počkám, rozchodí sa ako obvykle. Idem pozerať televíziu. Zistím, že nemám signál. Kontaktujem dodávateľa a ten potvrdzuje, že je porucha, tak sa upokojím a pozerám “z konzervy”. Potom idem k počítaču a odrazu si uvedomujem: počítač predsa nesúvisí s káblovou televíziou, takže to je samostatná porucha! Internet aj naďalej beží, telefón nie. Resetujem modem. Prestane ísť oboje. Resetujem znova. Nič. Resetujem tretíkrát – a odrazu sa oboje rozchodí.

Pením – ale ešte nie je koniec. Vyjdem z miestnosti a takmer stúpim do fekálu. Ktosi si pomýlil koberec s mačacím záchodíkom. Zabohujem, vysvetlím im, čo si o nich myslím, a odpracem.  Zídem do obývačky, chvíľu z okna sledujem, ako opravujú káblový signál. Medzitým iná mačka vylezie na škrabadlo a odrazu len vidím, ako natriasa chvostíkom oproti stene a “značkuje”… Toto ešte nikdy neurobila. Uvedomujem si slučku negativity, v ktorej sa nachádzam, keď tu počujem, ako ktosi strháva tapisériu zo steny… Vreštím na nich, zaženiem ich do izby a bežím po čelovku, aby som vyzbierala špendlíky skôr, než sa im zapichnú do labiek alebo zvedavých papuliek… a mám dosť. Mám tak strašne dosť… Podarí sa mi nájsť všetky špendlíky a pozapichovať ich späť. Počujem, ako mi za chrbtom niekto vracia. Odstránim. Už nedokážem ani len sa naštvať. Pustím mačky. Jedna z nich spí na setopboxe a strašne hvízda. Nos má celkom upchatý. Idem a vnútim jej pilulku proti nádche a dúfam, že sa z toho raz dostane. Je to tá, čo mi opišala stenu, ale napriek tomu ju ľúbim.

Lenže už mám dosť. Hlási sa migréna. Idem si dať prášok. Opravári spred domu po dvoch hodinách odchádzajú; televízia už zasa chodí. Už nemôžem pozerať – a ani nemám chuť. Už nemám chuť na nič.

Večer sa ešte dorieši počítač. Dorieši sa tak, že len čo sa naň technik diaľkovo pozrel, začalo odrazu všetko chodiť. Našťastie ma nepovažuje za cvoka, lebo sa mi podarilo mu chybu predviesť, ale ja už nevládzem.

Keď idem spať, zvolávam si svoju Radu starších a pýtam sa ich, ako z toho von. Že ja už nechcem zažívať takéto zhluky príkorí! Gabriel tvrdí, že to nejde. Že moja energia je odlišná od prostredia a na bodoch styku dochádza k výbojom. Malé viem odpružiť, ale keď sa to zozbiera, príde zemetrasenie.

Nechcem žiť zemetrasenia. Carlos sa mi snaží ukázať, ako s tým narábať. Gabriel sa  k nemu pridáva. Odrazu si akosi podozrivo dobre rozumejú… Vishen ma upozorňuje na niečo, čomu nerozumiem, a tak si to ani nezapamätám. A Sonia mi hovorí, že to mávame všetci. Namietam, že ale nebadám, že by ostatní tomu boli takí vystavení – a potom si spomínam na jej vlastný príbeh a netreba mi viac. U nej to bol “wake-up call”, signál na robenie niečo so sebou. Ale čo iné mám ešte ja so sebou robiť? Som bezradná…

Carlos ma upozorňuje, že mám lepšie počúvať Gabriela, lebo mi to pred chvíľkou vysvetľoval, len ja som sa práve hádzala o zem. Gabriel mi povedal, že mám zakaždým bežať k nemu a nechať ho, aby to ošetroval ona; že naopak ja sa vždy stiahnem a začne to byť “ja proti zvyšku sveta”. Nuž, znie mi to rozumne… Síce som nedostala jednoznačnú odpoveď, ale zato som zažila, ako sa celá moja Rada starších podružila a porozprávala ponad moju hlavu. 😕

Ráno, ako si natiahnem fejsbúk, jedna z mojich “spolužiačok” tam napísala čosi, čo si uvedomila o svojej mame – že napriek tomu, že je spirituálna a otvorená, ešte stále žije z pozície Obete. A odrazu mi drnčí môj signalizačný systém… Celý môj včerajší deň bol o  tom, že som spadla do Obete, ktorej sa veci dejú!

Poďakovala som kočke a našla kámošku na zvyšok života. 🙂 Dnes už je lepšie, už mám od včerajška odstup. Včera som nebola schopná dodržať svoje obvyklé spirituálne rutiny: ráno sa ešte čítalo a cvičilo, ale už nemeditovalo; cez deň som bola vytočená a hoci som sa meditáciou pokúsila vybalansovať, musela som v polovici prestať, pretože som začala spriadať plány na likvidáciu Univerza… Večerná meditácia vynechaná, kurzy vynechané. Dnes som zaspala, takže sa nečítalo, ale aspoň cvičilo.

A potom príde táto noticka od Univerza:

Existujú len zázraky, a do istej miery všetky hoja, lahodia a obohacujú.Ale aby som sa vyhlo tomu, že odpálim priveľa mozgov odrazu, tak niektoré z nich sú prezlečené za nepríjemné prekvapenia, domrvené okolnosti a uletené známosti, o ktorých sa vopred nijako nedalo odhadnúť, čo sú naozaj zač – až do okamihu, kedy sa kyvadlo prešvihlo do protismeru.

No tak… nemyslím ja na všetko?

Vyhni sa!
Tvoje Univerzum

Myslím, že správa konečne došla. A asi aj viem, čo robiť nabudúce. Pobežím za Gabrielom a nech zúri on. 😛