Náš príbeh a ako ho zhmotňujeme

944844_658054197587783_1748134821_nPokračujem výpiskami z Vadima Zelanda. Medzičasom som si ho vygúglila a pozrela som si ho aj na YouTube, ale jediné, čo so mnou komunikuje, je tá kniha, čo mám. A jeho spoločenstvo na fejsbúku ma odpudilo prvou kozmickou rýchlosťou. 😉 On vie, o čom hovorí – ale vedia to aj jeho fanúšikovia?

No dobre, svoj postoj v celej záležitosti som dala najavo (len pre ten totálne nepravdepodobný prípad, že by niekomu na niečo bol okrem mňa a mojej sebadôležitosti 😉 ), takže môžeme plynule prejsť k tomu, ako Vadim Zeland nazerá na spôsob, akým vnímame svet:

Každý živý tvor si cez svoje konanie a cez svoje myslenie vytvára svoju vlastnú vrstvu reality. Tieto vrstvy sú naskladané jedna na druhej a takýmto spôsobom každý živý tvor prispieva k utváraniu reality.

Takže v konečnom dôsledku je realita množina všetkých našich príbehov (“vrstiev reality”) a všetkých našich priestorov variantov, pretože ak každý máme svoju vlastnú vrstvu reality, potom máme aj svoje vlastné zrkadlo a za ním svoj vlastný priestor variantov, platný len pre nás a pre nikoho iného. To je to, čo Zeland nepíše, ale vedie ma k tomu extrapolácia.

Zeland ďalej rozpráva, ako naša individuálna vrstva reality je produktom podmienok a okolností, v ktorých sa nachádzame, ale náš život aj napriek týmto podmienkam a okolnostiam nadobúda takú podobu, akú mu my dáme tým, ako na dané podmienky a okolnosti reagujeme. Za naším zrkadlom máme istú rozsiahlu sadu kombinácií vývoja. Realitou sa stane tá “cestička”, ktorá zodpovedá prednastaveniu a myšlienkam jedinca.

Svoju individuálnu vrstvu reality (“náš príbeh”) si tvoríme s pomocou dvoch faktorov: na jednej strane zrkadla je vnútorný úmysel a na druhej strane zrkadla je vonkajší úmysel. Svojim priamym konaním pôsobí človek na predmety hmotného sveta a svojimi myšlienkami vytvára realitu toho, čo dovtedy v hmote neexistovalo.

Kto je presvedčený o tom, že tie najlepšie veci na svete sú už vypredané, tomu zostávajú už len prázdne police. Kto verí, že na veci si treba odstáť dlhé rady a zaplatiť vysokú cenu, toho osud bude presne takýto. Kto je plný pochybností a pesimizmu, spečatil tým naplnenie svojich očakávaní. A kto očakáva prekážky a príkoria, tomu sa jeho očakávanie naplní. Ale keď niekoho pochytí predstava, že svet si z nejakého dôvodu to najlepšie nechal pre neho, aj jemu sa to nejakým spôsobom naplní. Takto si človek svojimi myšlienkami vytvára svoju vrstvu reality. Väčšinou však vôbec nechápe, ako sa to deje.

Človek má tendenciu myslieť si “všetko musí byť tak, ako to ja chcem”. Pokúša sa tento princíp presadiť voči svetu, ale svet z akéhosi dôvodu nechce spolupracovať – a často dokonca začne robiť “prieky”. Doslova a do písmena. Nie “prieky” v zmysle, že my ich tak interpretujeme, ale normálne, fyzické naschvály. Ponáhľame sa niekam. Zasekneme sa vo výťahu. Utekáme si kúpiť posledný kus niečoho, čo zajtra stiahnu z predaja. Nepodarí sa nám naštartovať auto a zmeškáme otváracie hodiny. A tak ďalej. Niekedy sa svet správa tak, akoby nemal inú robotu, len nám hádzať polienka pod nohy. A čím viac niečo nechceme alebo neznášame, tým viac sa nám toho dostáva. Ale prečo?

Myšlienková energia, ktorá sa rodí z jednoty duše a rozumu, robí z možnosti skutočnosť. Ten sektor priestoru variantov, ktorý odráža parametre myšlienok, čo vysielame, sa zhmotní, ak pocity duše sú v súlade s myšlienkami rozumu.

Ale to nie je jediný dôvod, prečo sa napĺňajú naše najhoršie očakávania. Vlastne prirodzený je život bez problémov. Kým sa pohybujeme v súlade s prúdom variantov a udržiavame rovnováhu, prebieha všetko hladko a bez zádrhelov. Príroda neplytvá energiou a nerobí ani intrigy.

Príkoria a polienka sú dôsledkom toho, že v prostredí vznikajú nadbytkové potenciály. A všetko to ešte zhoršujú vzájomné závislosti.

Nadbytkové potenciály vznikajú vtedy, keď nejakej veci alebo udalosti pripisujeme prílišný význam. A vzťah závislosti sa vytvára, keď sa človek začne porovnávať s inými ľuďmi a ich podmienkami: “Keď ty urobíš toto, potom ja urobím toto.”

Nadbytkový potenciál ako taký nie je zlý, pokiaľ nadhodnotenie nejakej veci nestojí vo vzťahu s niečím iným, ale existuje len samo o sebe. Napríklad nadhodnocujeme belostný úsmev. Belostný úsmev sám o sebe je v poriadku, my mu pripisujeme vyššiu hodnotu, ale to na veci nič nemení. Len čo sa však vyberieme svetom a začneme porovnávať úsmevy čo do belostnosti, už vzniká nerovnováha. Prečo má niekto belostnejší úsmev ako my? Tento človek nemá úsmev taký belostný ako ja, tak je hodný menej ako ja!

Len čo začneme porovnávať, vzniká polarizácia. A keďže polarizácia je výkyv oproti normálu, Príroda sa snaží tento výkyv vyrovnať tým, že naň poštve nivelizačné sily, aby ho zahladili, aby polarizáciu odstránili. Ich pôsobenie je väčšinou zamerané proti tomu, kto polarizáciu zapríčinil.

Pár nezávislých potenciálov: mám ťa rád; mám rád seba; nenávidím ťa; nenávidím seba; som dobrý; som zlý. Takéto posúdenia sú samostojace, pretože sa nezakladajú na porovnaní alebo protipóle.

A teraz pár príkladov pre potenciály, ktoré sú vo vzťahu vzájomnej závislosti: mám ťa rád, pokiaľ máš rád ty mňa; mám sa rád, pretože som lepší ako vy všetci; si zlý, pretože ja som lepší; som dobrý, pretože ty si zlý; nemám sa rád, pretože som horší ako ostatní; nenávidím ťa, pretože nie si taký ako ja.

Posúdenia, ktoré spočívajú na porovnávaní, vytvárajú polarizáciu. Nivelizačné sily odstraňujú túto nerovnováhu tým, že navodia stret protikladov.

Práve z tohto dôvodu vstupujú do nášho života problémy tak neodbytne, ako keby sa proti nám sprisahal celý svet. Napríklad v manželstvách vstúpia do zväzku často dve nezladiteľné povahy, ako keby sa chceli vzájomne vytrestať. V rôznych skupinách natrafíte na človeka, ktorý vás rozčuľuje.

Polarizácia skresľuje energetické pole a ťahá za sebou búrku nivelizačných pokusov, vďaka ktorým sa realita začína odrážať v zrkadle skreslená, zdeformovaná. Človek nerozumie, že jeho nepríjemná situácia bola vyvolaná jeho vlastným prehrešením sa voči rovnováhe, a miesto toho, aby polarizáciu zrušil, začne bojovať proti svojmu okoliu.

Pritom by potreboval urobiť len jedno: dovoliť si byť sám sebou a nechať ostatných byť tým, čím byť chcú.

Čím viac nástojíte na svojich požiadavkách a prianiach, o to silnejší je magnet, ktorý priťahuje protiklady.

Toľko pre dnešok k zhmotňovaniu a nášmu príbehu. Dalo vám to toľko, čo to dalo mne?

Reklamy

5 thoughts on “Náš príbeh a ako ho zhmotňujeme

  1. Mne áno, pretože som Zelanda čítala, ale neviem, či by to bolo inak, ak by som nemala ani potuchy o tom, čomu sa venuje vo svojich knihách.

    Like

  2. “Čím viac nástojíte na svojich požiadavkách a prianiach, o to silnejší je magnet, ktorý priťahuje protiklady.” Vôbec tomuto nerozumiem – veď nie je to opak toho, že zhmotňujeme svoje želania? Potom to vlastne nemá zmysel?

    Like

    • Náš všeľudský problém je, že nástojíme na našich predstavách. Každý má nárok cítiť sa šťastný. Málokto však zhmotňuje “šťastie”, ale skôr “výhru v lotérii”, “zvýšenie platu”, “nového frajera” a podobne. Všetko sú to veci, ktoré sú len prostriedkom k pocitu šťastia.

      Druhá vec (a to je tá z článku) spočíva v tom, že ak naše prianie je výsledkom porovnávania, priťahujeme energiu k nerovnováhe a posilňujeme tým všetky problémy, ktoré nerovnováha vyvolala. Napríklad: “chcem byť krásna a mať veľké prsia” môže byť výsledkom presvedčenia “veľké prsia sú krásne; ja mám malé prsia, takže som škaredšia ako ostatní” (=porovnanie). To vnieslo do situácie nerovnováhu, pretože ktosi je krajší a ktosi iný je menej krásny. Náš vnútorný model je skreslený. Ale Univerzum nechce, aby sme fungovali so skreslenými vnútornými modelmi, ak máme šancu si ich opraviť a nájsť v sebe našu skutočnú krásu. No tak len čo začneme zhmotňovať, všetka zhmotňovacia energia ide do rozporu a my ho vnímame silnejšie a silnejšie. Univerzum dúfa, že keď nechápeme podobrotky, zlý pocit nás donúti riešiť vnútorné protirečenia. Ak sa chytíme, vyriešime, dostaneme pocit, ktorý sme potrebovali, hoci možno nie superprsia a superkrásu, ale budeme sa cítiť krásne. Ak nie… nikto nemá povinnosť zmúdrieť. Proste budeme celý život nespokojní. Sú ženské, čo majú implantáty, že ich prsia vyzerajú ako futbalové lopty – a napriek tomu sú nespokojné, že ešte nie sú dosť “krásne”. Všetko je vec vnútornej rovnováhy. 🙂

      Like

      • Ďakujem, už mám jasnejšie, holt – niektorým to proste trvá dlhšie.
        … a možno to pomohlo aj niekomu inému.

        Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s