Published by

Helar Sun Belangelo

Zo stránky Roberta Betza (prerozprávané):

Svojím potláčaným hnevom svet nezlepšíš, ale len zhoršuješ rozpory v ňom i rozpory v svojom vlastnom vnútri.

Mnoho ľudí sa vyčerpáva v tom, ako “sú proti” všetkému (proti nespravodlivosti, proti “tým tam hore” a podobne). Takíto ľudia ti dokážu vymenovať kopec vecí, ktoré nechcú. Hnev však tento svet nemení, len ho robí nepríjemnejším – pre daného človeka i pre jeho okolie, na ktoré prešplechuje jeho negativita.

Ľudia sú zlostní, keď sa cítia bezmocní. Je to bezmocnosť malého dieťaťa proti mocnému veľkému svetu, otcovi a matke, ktoré sa voči nim nedokázalo presadiť a nebolo akceptované také, aké bolo.

Tí “mocní tohto sveta”, tí “tam hore”, tvoj šéf, politici, “báťuška štát” sú len projekčná plocha, na ktorú premietame to malé dieťa v nás a jeho pocity, ktoré sme v sebe doteraz neobjavili a neprijali sme ich do nášho srdca.

Pýtaj sa: Za čo som? Ako chcem vnímať tento svet – a žijem to už v svojom vlastnom živote? Som sám k sebe, k svojmu partnerovi, deťom, kolegom, a susedom láskavý, priateľský a ohľaduplný? Koľko ľudí vnútorne odmietam? Môžeš sa celý život pohoršovať nad nespravodlivosťou sveta, ale svojou nazbieranou zlosťou, nevraživosťou, závisťou, hanbou a previnilosťou len posilňuješ svoje vnímanie presne týchto vecí – a tak sa ti svet každou sekundou zdá horší a horší, až už nakoniec i za tým dobrým začneš paranoidne hľadať to zlé. Kým si v rozhodenom stave, prenášaš toto rozhodenie i do svojho okolia – a vlastne tým svet zhoršuješ. Len keď sa začneš na svet pozerať očami akceptácie, porozumenia a tolerantnosti, začneš vnímať v ňom aj tieto vlastnosti, prestáva ťa natoľko rozčuľovať, začneš vyžarovať väčší pokoj a aj tvoje prostredie sa skľudní a opeknie.

Keď som to spracovávala, dobre som sa zasmiala. Pri otázke “koľko ľudí vnútorne odmietam” prišla úplne automaticky odpoveď “všetkých”. A potom som si uvedomila, že ale pár ľudí z tej množiny budem musieť vybrať… a teda že aj toto je len póza ega, nie realita.

🙂 Hneď som sa začala cítiť ako trochu lepší človek. 😉

Navyše mi to pripomína hodne moje komentáre z posledného pol roka až roka: “uvidíš, čo hľadáš”. To, na čo sústreďujeme pozornosť, vypovedá 1. o tom, ako vyzerá náš vnútorný svet a 2. čo uvidíme v hocijakom svete, ktorý nám naservírujú pod nos. 🙂 Spomínam si na príbeh, keď Konfucius prišiel za Lao-C´a pýtal sa ho, ako zistí, čo je etické. Lao-C´ vtedy vraj odpovedal niečo v zmysle, že etický človek etiku nevníma ako etiku, ale ako “normálny stav” a preto sa nad etikou nepotrebuje zamýšľať. 🙂

Ehm… Čo to vypovedá o mne, že ešte stále ľuďom ukazujem, kde ja ich vnímam ako “nie celkom správne vidiacich/uvažujúcich”? Že som ešte stále perfekcionista. Čo je, povedzme si to na rovinu, blbosť. Niet “dokonalosti”, ktorá by bola všeobecne platná.

Idem s tým niečo urobiť. Idem sa (od žiaľu) dokonale zdrúľať. 😉

Tento článok sa publikuje súčasne aj na Cesta k sebe.

Rate this:

Sebarozvoj

bezmocnosť, hnev, negativita

Napísať odpoveď pre Sun Belangelo Zrušiť odpoveď

8 responses to “Z pozície negativity neuvidíš svetlo”

siu

14. novembra 2013

predposledna veta – uzasna,

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
siu

14. novembra 2013

nie ze by clanok nebol……… :o)

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
m

14. novembra 2013

nestravila si nejaky dlhsi cas medzi anglosasmi ci germancami? Ja hej a ten perfekcionizmus je tam nakazlivy 🙂

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
Domi173

14. novembra 2013

Pripustam, ze velmi malo ludi ma nerusi v mojich kruhoch..ked sa ale nechcem spravat ako asocial (praca nepusti), musim ich znasat. Takze idem rozmyslat nad tym, ako ich nie znasat, ale akceptovat..uff

Páči sa miPáči sa mi

Odpovedať
1. Sun Belangelo
  
  14. novembra 2013
  
  Mne sa osvedčilo jedno: porozumieť, prečo sú takí, akí sú. Že na to majú svoj dôvod a že sú takí, pretože práve teraz byť inými nedokážu. Keď rozumieš, nemáš potrebu odsudzovať a cítiš tichú vďačnosť za to, že nie si oni a nie si nútený(á) žiť v ich svete. 🙂
  
  Páči sa miPáči sa mi
  
  Odpovedať
  1. Domi173
    
    14. novembra 2013
    
    Ano, SOM vdacna, ze nezijem v ich svete. Nie preto, ze by som musela, ale preto, ze som sa tak rozhodla. Mam rada tieto stranky, lebo mi potvrdzuju, ze som normalna 🙂
    
    Páči sa miPáči sa mi
  2. Čikitet
    
    15. novembra 2013
    
    záleží od uhla pohľadu 😀 😛
    
    Páči sa miPáči sa mi
  3. iskra
    
    15. novembra 2013
    
    Nie som si istý, či som vás správne rozumel, tak pripájam svoje vnímanie.
    Ja vnímam to nepríjemné ako “môj svet” a snažím sa ho mať celý rád presne taký, ako je, resp. prijímať to ako súčasť mňa, za ktorú nesiem plnú zodpovednosť…samozrejme sa mi stáva, že potom zistím, že zase ma niečo vytočilo (a samozrejme opäť hľadám spúšťač v sebe), ale stále sa snažím nedeliť to, na “to moje” a “to ostatné”, resp. sa k tomu po incidente čo najskôr vrátiť.
    Keď delím (čo sa mi samozrejme ešte stále deje), tak mám pocit, ako keby som stále odmietal uznať, že som súčasťou celku a že tam “Vonku” existuje niečo s čím nesúzniem, čo nie som Ja, resp. čo nie je Otec, ktorý všetko “stvoril” v absolútnej dokonalosti, rovnováhe a láske 🙂
    
    Páči sa miPáči sa mi