V noci sa mi niečo snívalo, čo si už vôbec nepamätám okrem jedného jediného momentu – z nejakého dôvodu som sa v tom sne zriekla anjelov. Pamätám si len, ako som s ťažkým srdcom vyhlásila, že tak dobre, tak pre mňa prestávajú existovať. A s hrdo vztýčenou hlavou a boľavým srdcom som odkráčala.

Ráno som sa zobudila a nebola som z toho veľmi hepi, pretože poznám podvedomie a viem, že všeličo dokáže brať ako realitu. Pokúsila som sa napojiť na Gabriela (pred spaním to ešte išlo), ale buď kvôli panike alebo z iného dôvodu to zlyhalo. Bola som uzavretá v hmote.

👿 Túúúúdle! Naštvala som sa a silou vôle som si začala okolo seba konštruovať les. Išlo to nesmierne ťažko, ale nakoniec som aký-taký pocit lesa dostala. Len čo som videla náznak kmeňov stromov, zadívala som sa do korún, či nenájdem nejakú kukučku alebo niekoho na pokec. Nikde nikoho a všimla som si, ako zle tie koruny vidím – obvykle sú to vetvy a lístie a za tým belasá obloha, teraz to bolo, ako keby som sa pozerala do rozčerenej kaluže. Všetko bolo premenlivé, nejasné a nezaostriteľné.

Vyzeralo to, že som v lese sama a nebudem mať s kým hovoriť. Povedala som si, že tak sa porozprávam s nejakým stromom – veď to je predsa tiež energia! Ale pre istotu som zavolala, či tam nie je niekto, s kým by som mohla hovoriť… V poraste oproti mne sa objavila sivá fľakatá škvrna a obrovskou rýchlosťou sa blížila ku mne. Nedokázala som zistiť, čo to je, bolo to rozmazané a nejasné a ani moje vnútro mi nenapovedalo. Musela som sa spýtať, čo to je. Potom prišla odpoveď: mravenčiar (alebo ako sa to povie; Ameisenbär alebo ant-eater, také to s dlhým rypákom, ktorým vycucáva mravce z mraveniska).

Pýtala som sa ho, či som odpojená od anjelov. Povedal, nech pozriem hore. Zasa som videla koruny stromov akoby cez vrstvu vody. Mravenčiar povedal, že som uzavretá v svojej bubline a preto na nebo dobre nedovidím, lebo už je mimo mojej bubliny. Potom sme ešte niečo porozprávali, čo som si nezapamätala, ale viem, že nejako sa ku mne dostal Gabriel.

Bolo to tak, ako som sa obávala – tým snom som im prejavila, že som nestabilná, a pretože som ich pre takéto prípady požiadala, aby prevzali kontrolu, tak ma uzavreli, aby som nedokázala narobiť paseku. Keď si Gabriel overil, že ak ten sen bol prejavom nejakej mojej nespokojnosti/strachu, že už som to tým snom spracovala, že nič nespochybňujem ani nechcem meniť a hlavne že sa nechcem odpájať, povedal, nech pozriem nahor – a odrazu som všetko videla znova po starom.

🙂 Ďalšia z inštrukcií, ktoré sa mi vyplatili. Prvá bola, keď som im povedala, že chcem zostať s nimi. (Toltékovia by povedali “za druhou bránou snívania”.) Dali mi potom ešte x možností, ako to zrušiť, a ja som x-krát neustúpila ani o centimetrík. Moja voľba. Moje následky. Moja spokojnosť. 🙂

Toto bola druhá inštrukcia, o ktorej som sa s Otcom dohodla, keď som zistila, že moje emocionálne výkyvy mávajú dosť drastické dopady – odovzdala som Gabrielovi úplnú kontrolu nad sebou. Keby som mala urobiť kravinu, má ma zastaviť. Aj proti mojej vôli. Nesmie dopustiť, aby som zrušila svoje napojenie na nich, a nesmie mi dovoliť odísť – ani keby som sa hádzala o zem (ako to ja veľmi dramaticky a s totálnym nasadením dokážem 😉 ).

A tak ma nenechali odtrhnúť sa, len ma uzavreli do akéhosi sasafrasu, kde som sa mohla hádzať o zem do sýtosti bez toho, aby to malo dopad na celkový výsledok.

Vlastne tie dve dohody boli úplne geniálne. Vlastne som nakoniec urobila všetko správne. 🙂

A kým som po sebe čítala text, prišla noticka od Univerza:

Vieš, čo to znamená, keď sa niekedy cítiš ako švacnutá vrecom a nevieš, prečo? Keď sa prichytíš, ako sa obzeráš cez plece a špekuluješ? Keď tebou zmietajú pochybnosti, neistota a strach? Keď sa niekedy čuduješ, prečo to všetko toľko trvá?

Značí to, že si normálna.

Jipíííííí!
Tvoje Univerzum

🙂 Bolo treba mi zas raz pripomenúť, že napriek mojej námahe a fantazmagóriám môjho ega som ešte stále len človek. 🙂