Mozog zbieha svoje programy bezchybne – nezávisle od toho, či sa nám páčia

Kúpila som si veľmi zaujímavú a múdru knižočku od Mircea Ighisan Georgea, ktorá sa volá Wow! a je o tom, ako zhmotňujeme realitu. Keď v nej nájdem niečo, čo stojí za to si zapamätať, tak to sem dám. Dnes začínam tým, ako náš mozog zhmotňuje pre nás realitu. Tieto mechanizmy potrebujeme poznať, ak chceme vôľou pohybovať naším kotviacim bodom a presúvať sa na želanie z reality do reality, ale aj vtedy, ak sa chceme zbaviť našich samonastolených obmedzení.

Knižka je písaná dialogicky, takže nejde o priamy preklad, hoci niektoré pasáže budú hodne doslovné…

“Všetko, čo sme, je výsledkom našich myšlienok. Duch je všetko. Čo si myslíme, tým sa stávame.“ – Budha

Obvykle vychádzame z toho, že vidíme očami, počujeme ušami, voniame nosom, chutnáme jazykom a cítime rukami.

V skutočnosti to tak nie je. Naše zmysly dostávajú zvonku signály alebo podnety, premieňajú ich na elektrické impulzy a tieto posielajú do mozgu. Mozog prichádzajúce informácie dekóduje, skonštruuje z nich „obraz“ a ten premietne navonok.

Naša realita je v skutočnosti len virtuálna realita. Napríklad naše oko zachytí svetlo, premení ho na elektrický signál a vyšle tento do zrakového centra v mozgu. Mozog signály prijme a skonštruuje z nich obraz. Porovná signály so spomienkami uloženými v pamäti a doplní ich o emócie a významy, ktoré s nimi asociuje. Je to čosi ako multidimenzný hologram – 3D doplnené o emócie a významy.

Tento hologram sa vysiela 40x za sekundu do čelného mozgového laloku. Potom to zažívame ako niečo, čo existuje mimo nás. Nemôžeme si byť ani istí, že to, čo vnímame, v tejto podobe skutočne „tam vonku“ existuje. V skutočnosti by sme mohli byť aj len mozog, ktorý je pripojený na počítač, od neho dostáva ľubovoľné signály a na základe nich vytvára obraz „reality“. Takže v podstate nevieme, či je náš život reálny, alebo je to len simulácia.

Dodnes neexistuje nijaký vedecký alebo iný dôkaz pre to, že naša realita je reálna. Len to tak vyzerá. Náš mozog je úžasne silný počítač, ktorý dokáže za sekundu urobiť 1018 operácií. Dokáže rátať tak rýchlo ako všetky počítače sveta dohromady. Každá nervová bunka obsahuje asi 100 miliónov neurotubulov, ktoré zodpovedajú vraj okrem transportu živín aj za spracovávanie informácií. Ak by to tak bolo, tak sa celková spracovacia schopnosť mozgu zvýši na 1027 operácií za sekundu. Preto je mozog schopný vytvárať takú dokonalú projekciu virtuálnej reality. Je to vlastne projektor, ktorý vyrába hologramy.

Hologram vzniká tak, že osvetlíme špeciálnu predlohu. Výsledok nie je skutočnosť, ale len odraz predlohy. Mozog vytvorí obraz a osvetlí ho – a my vnímame „realitu“. Lenže vlastne nevidíme realitu, ale len to, čo podľa výpočtov nášho mozgu „tam vonku“ je.

Ale ak naše mozgy fungujú rovnako a dostávajú rovnaké stimuly, vidíme všetci to isté? Nie je to tak. Náš mozog podľa súčasných odhadov za sekundu prijíma cca. 400 miliárd bitov informácií, ale naše vedomie z nich vníma len nejakých 2000 bitov. To je rozdiel medzi podvedomým a vedomým vnímaním. A preto ak sa dvaja pozerajú na ten istý obraz, každý z nich z neho môže vnímať celkom odlišných 2000 bitov zo 400 miliárd bitov. To, čo vnímať budeme, závisí do veľkej miery od našich presvedčení. Tie definujú uhol pohľadu, ktorý zaujmeme.

Úlohou mozgu je správne premietať naše presvedčenia, ale mozog samotný nerozhoduje, či sú tie presvedčenia správne, či nám pomáhajú alebo škodia. Jednoducho ich vezme z police, osvetlí a premietne.

Je to ako s programami. Ak by presvedčenia boli programy a mozog bol počítač, tak počítač dostane povel a zbehne program nezávisle od toho, aký je. Zbehne ho bezchybne. A ak je  programom vírus, počítač ho zbehne bezchybne, aj keď to bude znamenať jeho vlastnú haváriu.

Svet teda vnímame v súlade s našimi presvedčeniami. Psychiater Richard Wiseman urobil experiment: zavolal si do ordinácie ľudí, čo sa považovali za šťastných, i tých, čo sa považovali za smoliarov. K dverám na zem položil bankovku. Výsledkom bolo, že všetci „šťastní“ ľudia k nemu prišli s bankovkou a vytešení nad svojím šťastím, kým „smoliari“ bankovku ani neuvideli. Podvedome každý z nich dostal informáciu, že na zemi leží bankovka. Ale mozog podľa presvedčení vyfiltroval niektoré informácie a iné zobrazil. Ak presvedčenie bolo „nemám šťastie v živote“, mozog zaregistroval bankovku a uvedomil si, že keby ju premietol, bude sa vlastník cítiť šťastne, ale vlastník má súčasne program „nemám šťastie v živote“ – a tak informáciu o bankovke potlačí.

Toto sa podľa mňa týka toltéckej koncepcie “nášho príbehu”.

Na podobnom princípe fungujú placebo-operácie: človeka rozrežú, nič nespravia a znova ho zašijú. Výsledok je taký istý, ako keby bola operácia prebehla v plnej miere.

Presvedčenia sú teda silný faktor. Presvedčenia vytvárajú emócie. Napríklad vidíme, ako sa k niekomu správajú nespravodlivo. Nahnevá nás to. Hnev je emócia.

Po čase sa emócie ukladajú v tele. Naše bunky sa delia a obnovujú v istých intervaloch. Ak teraz človek v istom stave niečo stále znova zažíva a jeho bunky sa delia, nové bunky budú mať viac receptorov pre tento určitý pocit ako pôvodná bunka. Emočná realita sa zhmotní do našej fyzickej reality.

Na tomto princípe podľa mňa funguje tá toltécka “pamäť tela”.

Celá vec má jeden háčik – naše telo sa takto stáva doslova závislým na istom pocite. A čím silnejšia závislosť, o to silnejšie zasahuje do nášho vnímania.

Vezmime si cholerika. Tento sa v práci dosť rozčuľoval a jeho bunky sú plné receptorov zlosti. Teraz sa rozhodne, že už sa nechce rozčuľovať. Je to rozhodnutie na mentálnej úrovni, ktoré ale nevedie k nijakej fyzickej zmene tela. Teraz má daný človek v sebe dve identity – vedomú, ktorá sa nechce rozčuľovať, a fyzickú, ktorá doslova vyhľadáva príležitosti na rozčúlenie. Istý čas sa mu darí správať sa racionálne a nerozčuľovať sa, čím však svoje telo „vyhladuje“ a to začína v mimoriadnych situáciách vyhľadávať také, z ktorých by dokázalo vyrobiť výbuch zlosti. Začína vyhľadávať momenty, ktoré hovoria, že výbuch je opodstatnený. Keď nadíde vhodný okamih, náš cholerik vypení – v plnej intenzite a nevídanej dĺžke. Upokojí sa až vtedy, keď mu bunky pošlú signál „dosýtili sme sa“.

Toto by sa mohlo týkať toltéckej koncepcie strácania ľudskej formy.

A tento príklad sa týka všetkých citov. Je to forma emocionálnej závislosti.

Existuje jediný protiliek – žiť vedome. Odstaviť autopilota.

Hlavné myšlienky v skratke:

  • Vidíme mozgom.
  • Mozog prostredníctvom zmyslov dostáva impulzy, ktoré dekóduje a interpretuje.
  • Pritom filtruje z gigantického množstva informácií len zlomok, ktorý vyhovuje vlastným presvedčeniam.
  • Z nich potom skonštruuje obraz, ktorý premieta navonok.
  • Realita, ktorú ukazuje, je len premietnutý hologram.
  • Naše presvedčenia sú hlavný kľúč ku všetkému, čo v našej realite zažívame.
  • Nemôžeme v našej realite zažiť nič, o čom nie sme vedome alebo podvedome presvedčení.
  • Väčšiny našich presvedčení si nie sme vedomí.
  • „Výsledkom“ presvedčenia je určitá emócia.
  • Keď istý emocionálny stav zažívame znova a znova, zhmotní sa telesne. Duch sa zhmotní do tela.
  • Telo, ktoré si zapamätalo istý emocionálny stav, stáva sa na tomto stave závislé.
  • Emocionálne stavy uložené v bunkách ovplyvňujú spôsob, akým sa informácie filtrujú do nášho vedomia.
  • 95-99% dňa miesto nás žijú naše presvedčenia a uložené emocionálne stavy miesto toho, aby sme ich žili my.
Reklamy

23 thoughts on “Mozog zbieha svoje programy bezchybne – nezávisle od toho, či sa nám páčia

  1. Obráť svoje myšlienky dovnútra, nie navonok. Nájdi ty Svetlo Duše vo vnútri. Vedz, že si Majster. Všetko ostatné je prinesené z vnútra. Vyrastaj do ríš jasu. Udržiavaj svoje myšlienky na Svetlo. Vedz, že si v jednote s Vesmírom, plameň a Dieťa Svetla. 😀

    Like

  2. Hm, tento popis ako vidíme mozgom je asi akoby Matrix urobil PR sám na seba :-). Z tejto perspektívy nemôžeš ani dokázať, že máš vôbec nejaké telo a že to nie je len hologram mozgu … 😉 Nemôžeš ani určiť, či vôbec on sám tieto hologramy produkuje a či nie je len veľkým plátnom, na ktoré mu ho premieta niekto iný … Cez to všetko asi veľmi nepomôže, ak si dokážeš alebo nedokážeš, že Matrix je (či realita je alebo nie je reálna). Potrebuješ sa od neho odpojiť, aby si niečo mohla zistiť, inak len replikuješ niektorý z obrazov, ktorý doň v ňom vytvorený. To je úsilie opačným smerom (odpojenie sa). Bod spojenia na členku nepustí a mentálna alebo analytická činnosť bez energetického zámeru ho posunúť (a tým zrušiť napr. aj hologram) ho iba viac fixuje. Bod spojenia je mechanizmus, ktorým sa toto celé divadlo produkuje a je to zároveň mechanizmus, ako ho zrušiť.

    Like

    • 😀 Nik, čo máš proti neurčitosti? 😉

      Ja nehovorím o Matrixe – ten obraz používaš ty. Nedémonizuješ si ho trochu? Ak si správne pamätám, tak vo filme bol Matrix výsledkom zlého úmyslu. Ak si od toho ten úmysel odmyslíš, stráca vec svoju dramatičnosť (a nedá sa z toho robiť hollywoodsky trhák o troch či štyroch dieloch). Keď v lese na teba zaútočí medveď, tiež to neberieš osobne ako “zlý úmysel”, ale ako situáciu, v ktorej sú rozdané karty…

      To je presne tá vec, čo mi na toltékoch donjuanovskej vetvy vadí – tá “paranoia” (pre nedostatok lepšieho výrazu). Môj svet nie je nepriateľský, ale priateľský. Nie vždy je v môj prospech, ale keď nie je, má to nejakú príčinu, k tej sa dá dopátrať a tú sa dá ošetrovať. Nemusím sa odpájať, aby som mala “objektívny” pohľad – pretože keby som sa odpojila a pozrela, aj tak nič neuvidím, lebo moje oči vedia zachytiť len časť celku.

      Veď aj toltékovia propagujú priame zažívanie. Prečo si myslíš, že priamym zažívaním nedokážeš “ohmatať” realitu vtedy, keď si jej súčasťou? Ak odpojenie je len uhol vnímania, pripojenie je tiež len uhol vnímania tej istej reality. Ja s tým viem žiť.

      Inými slovami – ak máš na členku kábel, ktorým si pripojený k tomu zvyšku a cez ktorý ťa ten zvyšok manipuluje, treba si pripomenúť, že taký kábel je obojsmerná vec 😉 . Ak chceš spoznať systém, lepšie ho spoznáš zvnútra ako zvonku, kde budeš vnímať len jeho prejavy. V mojom vnímaní treba cez ten spojovací kábel prepasírovať svoju nesmrteľnú dušu, strčiť jej do zadku vrtuľu a nechať ju pobehať toľko prepojení, koľko bude schopná presondovať. A pretože kábel je vec dvojsmerná, s tým balastom od systému ti tvoja dušička bude posielať aj záblesky skutočnosti. A netreba sa báť, že ju tam budú naháňať a pokúšať sa zožrať, pretože to nie je americký film postavený na zlom úmysle, ale len normálna, podľa určitých neosobných zákonitostí poskladaná realita. 🙂

      Like

      • @ Sun – trocha sa míňame, priame zažívanie reality je samozrejme ok. Narážal som len na to vnímanie mozgom a prirovnal to k Matrixu, keďže je v podstate priamou paralelou k tvojmu popisu. A keď si uviedla, že nie je žiaden vedecký dôkaz, že je realita reálna, tak som chcel povedať, že ho získaš, keď sa odpojíš. Nič sa nedeje, sú to len viaceré vrstvy, o ktorých hovoríme.

        Like

      • Možno ešte poznámka k tomu káblu – bod spojenia nebude kábel ;-). Členok je len miesto, kde je určitý typ vlákien, ktoré ti bod (tvoje vedomie) ožaruje. To, čo sa častokrát neberie do úvahy je, že nespája len vonkajší svet, ale aj vnútorný svet. Inými slovami, ak by si si chcela spojiť svet ako ho vníma taký havran, pri posune bodu spojenia do tých končín sa ti zmení aj telo (ako to urobil DJ Castanedovi …). Ak si to k tomu priradíš – ľudský mozog (ako aj fyzické telo) je len produktom konkrétneho miesta, kde sa bod spojenia nachádza. Ak sa preto rieši čokoľvek mentálne, úvahami, skúsenosťami tohto sveta – je to stále o tom istom mieste bodu spojenia. Samozrejme, skúsenosti môžu byť cool, zaujímavé, podnetné … avšak je to vždy o tom istom. Niekto to môže nazvať Matrix, ale to sú len názvy pre tento svet/realitu (alebo Maya v sanskrite, alebo niečo ako Orol u Toltékov …).

        Ak sa z tohto celého ľudského settingu chceš posunúť, potrebuješ si zvýšiť energiu, uvoľniť fixáciu bodu spojenia a potom si ho posunúť. Otázkou ostáva, pre koho to má vôbec význam, ak v jeho terajšom mieste má pred sebou XY lekcií, ktoré chce zvládnuť. Alebo z iného uhla – kým máš pred sebou XY lekcii na zvládnutie, uvoľnenie fixácie uvoľní aj balast, ktorý je okolo nich nahromadený.

        Like

  3. pripojenie k niečomu vznika z nedostatku pocitu slobody…vplyv náboženstiev… ale, ak ste bohovia tejto reality? 😀 a poznáte zákon žitia, tak podľa uvedomenia si tejto reality(hry) získavate nový pohľad na VŠETKO čo sa deje a tým aj viac slobody a zvedavosti,radosti ,lásky a šťastia 😆

    Like

    • Predpokladám, že reaguješ na mňa, pretože Nik slovo “pripojenie” nepoužil.

      Myslel si svoje vyjadrenie “pripojenie vzniká z nedostatku pocitu slobody” ako absolútne? Pretože ja som mala na mysli pripojenie sa k Všetkému-čo-je, teda zrušenie pocitu odpojenosti. To by podľa teba bolo aké náboženstvo?

      Príliš rýchlo posudzuješ a príliš často my ostatní z toho vychádzame ako retardi. Bolo by mi príjemnejšie, keby si miesto mentorovania dával do pléna svoje názory a diskutoval o nich.

      Like

      • Helar
        Špatne na to pozeráš 😀 milujem všetky bytosti .. neposudzujem nikoho..ukazujem cestu ..ak máš zlý pocit, tak ideš opačným smerom, než si si predsavzala ..a už som tu napísal, že sem prichádzam preto, aby som mal do koho rýpať 😀 a nenechal nikoho a nič na pokoji. 😆 Lebo som vibračná bytosť a som slobodná tak, ako sa len dá, aj zo slobodnými názormi ..brnkám na to, čo máte ešte nedoriešené hi hi hi 😀 a na to, čo neladí zo zákonom… ale to musíš cítiť aj sama 😛 ak sa hneváš, tak vlastne niečo zlyháva, jednoducho neladíš zo zákonom a životom čo si si vytvorila … bojuješ proti sebe ..a myslíš, že to tvorí niekto iný ? 😀 príčina a následok …následok a príčina zákon je nepodplatiteľný 😀 a nikdy nehovorím, že je to môj názor, lebo všetko sú moje názory a zrkadlá 😀

        Like

      • Čikitet,

        nemám “zlý pocit”; je mi smutno. Odkedy viem, čo vidím, je mi smutno. Nebrnkáš na to, čo mám nedoriešené, pretože nevieš, čo mám doriešené; ty vôbec nechápeš, kto som ja či ktorýkoľvek iný človek… a preto mi je smutno. Ľudia nie sú šablóny a nedá sa k nim pristupovať ako k šablónam. A nedá sa im podsúvať to, čo by si ty cítil na ich mieste, pretože na ich mieste sú oni a nie ty… také jednoduché to je. 🙂 Čokoľvek povieš o tom, čo robím/nerobím alebo si myslím/nemyslím či cítim/necítim – hovoríš o SEBE, ale so mnou to má spoločné len to meno, ku ktorému tie motívy, myšlienky či pocity viažeš. A ani to meno nie je moje, tak ako som nebola ani tá žena v džínsovej sukni, ktorú si kedysi videl v autobuse.

        “V mysli si nevytvoríš nijaký alebo len falošný obraz.” Ľudia nie sú šablóny.

        Predpokladám, že ti hovorím z duše, pretože ak všetko sú tvoje názory a zrkadlá, tak aj toto je tvoj názor a zrkadlo.

        Like

      • 🙂 Kedysi ma rozdiel medzi realitou a mojou predstavou vybesňoval, potom rozčuľoval, potom dráždil a dnes mi z toho je smutno. Evolúcia znášanlivosti. 🙂

        Like

      • len netuším čo to vysvetľuje tebe 😀 lebo predstavivosť, neobsahuje čo je to sloboda …lebo pes sa môže cítiť slobodný, ak mu povolíš reťaz, ale ak je hladný, tak príde naspäť. 😛 Ale ak ho naučíš loviť, tak už sa nemusí vrátiť.
        Čiže, ak sa naučíš zákony tejto reality, tak máš viac slobody..aké jednoduché 😆 a ak poznám zákony nad týmito zákonmi …aká je potom moja sloboda? 😀 😛

        Like

      • Podľa jednej šikovnej knižky: “Slepé uličky osvícení” existujú ľudia osvietení a “osvietení”. Rozdiel je v tom, že tí prví sú osvietení naozaj, a tí druhí si to len myslia. Tí prví si musia dávať pozor na to, že ich osvietenie nie je trvalý stav, a tí druhí si musia dávať pozor úplne na všetko. Náhodne to súvisí aj s týmto článkom od Sun, aj s Čikitetom

        Like

      • Biela voda
        po prvé neviem, čo je to byť osvietený …nepatrím medzi osvietené bytosti …som rovnaká bytosť ako každá iná bytosť na zemi 😀 ak niekoho niekam zaradím …alebo zaškatuľkujem, tak už nemôžem očakávať, že sa to zmení alebo to bude rásť…pokladám to za zdochnuté 😛 a ja sa zaoberám len tým čo žije a rastie…a tomu kladiem prekážky, aby som videl ako to pracuje a aké nové možnosti si to vytvorí 😀 a na tom sa učím …každú sekundu žitia vzniká nová múdrosť, ktorá je väčšia ako tá predchádzajúca 😀 hi hi

        Like

      • Hej, tiež som to robil, s muchami, mravcami, žubrienkami… keď som mal 10 rokov. Dodnes ľutujem každého jedného činu ktorý som vtedy urobil. Dnes robím radšej pokusy so sebou, ako s inými, lebo mi bolo povedané “Ži a nechaj žiť”

        Like

    • ” Nemôžeš ani určiť, či vôbec on sám tieto hologramy produkuje a či nie je len veľkým plátnom, na ktoré mu ho premieta niekto iný ” Z tejto “matriošky” vety vzniká pojem pripojený 😀 a dilema či to robí niekto, niečo. Ak to robí niekto a niečo …tak je to neslobodné…ale ak je vôľa slobodná..tak si to tvorím JA 😆 čiže moja myseľ …
      Ale aby to bolo možné, treba nejaký systém alebo zákonitosť, čiže niečo, čo tvorí obrazy..a to môžem tvoriť iba podľa nejakého poriadku …žiže zákon života tvorí život a život vytvára zákon 😀 No a ak to nazvem ilúziou aj tak som jej tvorcom. 😀

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.