Samovrazda – hriech, nedokoncena uloha, ci len ultima ratio?

Zaujimave debaty prebiehajuce na tomto fore k teme slobodna volba a moje viacere uvahy ma inspirovali ku tomuto clanku. Je to skor vyzva na vyvolanie diskusie a (dufam) otvorenie novych pohladov a perspektiv na vec.

Samovrazda nie je oddavna na tomto svete ojedinele ukoncenie zivotnej pute. V europskych krajinach v sucasnosti predstavuje suicidum vo vekovej kategorii 15-34 rokov po dopravnych nehodach druhu najcastejsiu pricinu smrti. Podla WHO v roku 2000 zomrelo samovrazdou na svete viac ako 800.000 osob. Statistiky o samovrazednych pokusoch nie su presne, ale odhaduje sa, ze je ich asi 9-nasobne viac ako dokonanych samovrazd. Viac ako 80% ludi, ktori dokonaju samovrazdu su v produktivnom veku, najcastejsie medzi 40-50 rokov a muzi.

Nazory ludi na samovrazdu sa lisia prevazne podla toho, ci su veriaci alebo neveriaci, kedze velke nabozenstva maju na tuto temu vcelku jednoznacny nazor.

Asi najprisnejsie sa na tento akt pozera krestanstvo, kedze podla Biblie je samovrazda akt pychy a ruhanim sa Bohu, a preto ide takyto hriesnik priamou cesta do pekla. Biblia sama uvadza viacere pripady samovrazd (Saul, Judas a ini), predovsetkym to však podla Biblie boli hriesnici. Od 6.storocia n.l. maju ti, ktori spachali samovrazdu smolu este aj po smrti – su exkomunikovani a potupne pochovani, kedze samovrazda bola oznacena ako najtazsi zlocin.

Aj v pripade islamu hovoria islamske pravne spisy velmi jasne o otazke samovrazdy. Je to smrtelny hriech a tresta sa vecnym zatratenim vo forme nekonecneho opakovania toho aktu, ktorym sa clovek zniesol zo sveta. Samozrejme islamsky extremizmus sa na tuto otazku inak pozera ak ide o svatu vojnu, ale to k tejto teme nepatri.

A co dalsie velke nabozenske bloky – hinduizmus a budhizmus?
V hinduizme zakon karmy stanovi, ze kazdy cin, kazde konanie ma svoje priciny a nasledky, ze akcia sposobi reakciu, pred ktorymi niet uniku. Nepriazen osudu v nasom sucasnom zivote je nasledkom cinov predchadzajucich a preto samovrazda nie je volbou – karme sa nemozeme vyhnut, jej naplnenie nemozeme odlozit. A ked sa pokusime, bude jej dopad este tvrdsi. Rovnako sa však napriklad v Indii ritualna samovrazda zeny pri smrti manzela povazuje za cestnu smrt.

Budhizmus sa na tuto otazku pozera nejednoznacne a skor sa opiera o otazky etiky. Budhisticka etika je zalozena na par principoch, ktore sa vztahuju na akykolvek cin, slovo alebo myslienku. Nepozerajuc sa cisto na ciny, budhizmus skuma dve hlavne veci: mentalny stav a nasledky. Mentalny stav hnevu, nenavisti a zufalstva prinasa nasledky utrpenia. Rovnako je dolezity princip neublizovania ziadnej zivej bytosti.
Z tohoto dovodu sa da vyvodzovat, ze aj zabitie seba sameho je jedna z variacii zabitia zivej bytosti a tym sa sposobuje utrpenie. Budhizmus samovrazdu neodsudzuje ako hriech, avsak nie je to liek na utrpenie. Rovnako ako v hinduizme totiz budhizmus veri na reinkarnaciu a tak sa dalsiemu znovuzrodeniu a utrpeniu neda vyhnut samovrazdou.

Ako vieme, aj v Japonsku a Cine sa na samovrazdu nepozeraju tak striktne – ved v Japonsku bola samovrazda (seppuku/harakiri) povazovana za cin hodny obdivu. Aj v sucasnosti je este stale samovrazda ako sposob odchodu zo sveta v tejto krajine velmi preferovana.

Na koniec som si nechala skupinu tych, ktori veria, ze tento zivot konci a nic za nim uz nenasleduje. Pre tychto ludi je potom vacsinou uz samovrazda len prevazenie pocitu zufalstva a beznadeje nad pudom sebazachovy.

A teraz otazka, ktora ma trapi: Ako je toto cele spojene s nasou slobodnou volou? Ak je bezhranicna, preco ma samovrazda nasledky (ak podla vas ma), ci uz karmicke alebo ine? Preco sa neda rozhodnut sa zmenit len tak plan ale su konzekvencie?

Ja nepatrim k ziadnemu nabozenstvu, moja viera je synkreticka, zmiesanina viery v vsemocneho Boha / Stvoritela / Jednoty a karmy a znovuzrodenia. Napriek tomu verim, ze nemame pravo zobrat si zivot, ze aj ked ten cin tu dole moze byt nasim slobodnym rozhodnutim, je to iluzorne. Myslim si totiz, ze nase volby su limitovane zakladnymi principmi a tento je jeden z nich. Nielen ze by bola samovrazda zbytocna, pretoze by som sa naspat vratila, ale stale mám pocit, ze by to bol riadny pruser 🙂 Takze aj moja slobodna vola je limitovana.

Dakujem vopred za vase nazory.

100 thoughts on “Samovrazda – hriech, nedokoncena uloha, ci len ultima ratio?

  1. Vidím to podobne ako píšeš v závere. Samovražda podľa mňa zámerne ukončuje pozorovanie duše, ktoré si sama naplánovala, ale viem o tom prd makový, takže toto je u mňa len na úrovni myšlienky a do pocitu to dať neviem, lebo si neviem predstaviť, že by som sa k takémuto kroku rozhodol, resp. ak to spravím, zaplaví ma pocit zúfalstva a kolaps systému sudca-obeť. Nemyslím si, že to ale nie je forma riešenia-cesty, lebo ak by nebola, nebola by k dispozícii, je to ako keď herec sám rozhodne, že film sa točiť nebude, bez ohľadu na to, čo si o tom myslí zbytok tímu, ale aj toto je prejav slobodnej vôle.
    Zaujímalo by ma, čo si na túto tému myslí operená rota a spol.
    Mne z nejakého super tajného dôvodu zostáva naďalej odopretá komunikácia, resp. čistota spojenia je len na 30% a VJ síce potvrdilo, že kanál sa očistiť dá, ale teraz nieje správny čas a ďalej o tom zatiaľ debatovať nebudeme :D.

    Páči sa mi

    • Hm, vdaka. Takze myslis, ze to moze ukoncit, ked si to sama naplanovala? Bez nejakeho vazneho dopadu? Však stale hovorime o tej istej “osobe”, raz naplanuje, raz zmeni. No big deal, nie? Ale paci sa mi, ako logicky pises, ze ked taka sanca je, je aj mozne ju vyuzit ako zmenu planu. To je pravda, otazka su konzekvencie. Ja som dostala message, ze nesmieme..

      Páči sa mi

      • Ja to vnímam ako pokazený “pokus” a ktorý vedec túži po pokazenom pokuse? Nieje to vlastne reálne východisko, nakoľko až sa dostanem späť k VJ, tak pochopím, že to nemalo zmysel a že tam bolo aspoň milión iných možností, ktoré ale vzhľadom na vibráciu, na ktorú sa mi podarilo dostať neboli viditeľné. Je to strata potenciálu a všetko sa potom opakuje + daná prípadná karmická zátaž, za tak hlbokú nenávisť k sebe samému. Namiesto hľadania cesty, volený únik, aj keď viem si predstaviť situácie, pri obzvlášť zákerných chorobách, alebo sociálnych konštaláciach, keď by som bol schopný k takýmto záverom dospieť…

        Páči sa mi

  2. Ešte sa k tomu vrátim, teraz napíšem iba prvotnú myšlienku, čo ma ovládla.
    Nezávisle na akomkoľvek organizovanom náboženstve, samovraždu vnímam ako formu násilia, aj keď voči vlastnému telu. Ak sa duša rozhodne zmeniť plán, dochádza k ukončeniu života v hmote iným spôsobom – choroba, nehoda. Lenže ako píše Iskra, 😀 viem o tom prd makový. Je to len pocit.

    Páči sa mi

    • Neviem, mne samovražda príde ako rovnocenné ukončenie života s chorobou alebo nehodou. Smrť ako smrť. To ostatné mi príde ako ľudské príbehy o samovraždách. Proste skončila si -> odchádzaš. Napríklad samovraždou. A ak to nezvládneš, tak príde nehoda. A ak ťa neodrovná, príde choroba. A ak ani tá nepomôže, príde nejaký zabijak. A keď to zbabre aj ten, príde potopa… 🙂 Proste koniec je koniec a spôsob sa volí podľa situácie, v akej sa tvoja úloha na Zemi skončila.

      Páči sa mi

      • To by potom mohlo fungovať tak, že duša nesúhlasí so samovraždu (preto pud sebazachovy a pod) a ked sa človek rozhodne inak, je zle 😉

        Páči sa mi

      • Táto téma ma naozaj oslovila… možno kvôli kamarátovi, ktorý si takto vzal život. Akoby mi posielal udičky, aby ho aspoň niekto pochopil. Ale teraz sa mi rozjasnilo. Samovražda je len voľba. A basta. Aj lámovia a starešinovia na Sibíri, keď cítili, že ich púť na Zemi už nemá pokračovanie, odišli do samoty a “vypli sa”. Ani toto nikto nepovažuje za prečin. Jednoducho, nezávisle na našej mienke, počte detí a veku, cesta tohoto človeka tu končí a pokračuje s inou úlohou niekde v inej dimenzii.
        To pomyselné “peklo” si možno duša vyvoláva sama na základe dohôd a predpokladov, získaných počas života na Zemi, ktoré si so sebou prenáša.

        Páči sa mi

    • myslim, ze kazdy o tom vieme prd makovy. 🙂 kazdy sa len nieco domnievame a vytvorime si nazor, ktory s nami nejako koresponduje, je nam niecim blizky. (aj toto je samozrejme len moj nazor na to, ako si vytvarame nazor). 🙂
      myslim si, ze ziadna dusa nejde na zem s naplanovanou samovrazdou. to by mi nedavalo zmysel v tom, ako to chapem ja, preco sa duse inkarnuju. idem sa sem nieco naucit (napr. prezivat co najviac tu a teraz, alebo sa naucit plavat s prudom,…). z roznych dovodov sa to cele vyvrbi tak, ze trpim ako kon a neviem to uz vydrzat a tak sa rozhodnem to ukoncit. aspon si myslim, ze vacsina ludi spacha samovrazdu preto, lebo vnutorne velmi trpia a nevidia vychodisko alebo koniec utrpenia. a… stratili spojenie so svojim JA. lebo keby este boli spojeni so svojim JA, tak JA urobi vsetko preto, aby im v tom zabranilo.

      Páči sa mi

      • Myslím, že duša sa inkarnuje na Zem s batohom nekonečného množstva možností, ktoré sa každým rozhodnutím vetvia a menia. Keďže má slobodnú vôľu, vyberá si medzi možnosťami a vychádza zo svojej pripravenosti a pod vplyvom energie okolia. Keďže je pre jej rast dôležité, aby si určité okolnosti nepamätala, necháva sa viesť pocitom. Môže sa rozhodnúť nesprávne, načo by ináč existovali niektoré možnosti, keby nebolo možné si ich vybrať… ak neuzavrie kruh, ktorý mala svojou inkarnáciou uzavrieť, vracia sa urobiť “reparát” v inom tele (pozemskom živote) a východiskovú pozíciu si nastaví podľa okolností ukončenia nedokončenej úlohy.
        Ako keď sa učíte hrať šach. na šachovnici je určité rozloženie figúrok a vy dostanete po nesprávnom ťahu mat. Chcete túto hru zvládnuť a tak rozložite figúrky do pozície, v akej boli pred tým “osudným ťahom” , možno idete ešte o krok späť, aby ste otvorili možnosti výberu. Na začiatku máme všetci rovnaké “figúrky”.

        Páči sa mi

  3. podla mna by stalo za otazku aj to, ci si este pred narodenim nasa dusa (alebo co to je) nanaplanuje aj tu samovrazdu… ak slobodna vola, tak se vsim vsudy…a potom neviem, ze je mozne pouzit, resp. si predplanovat “skratku”, tak ci to ma / moze mat nejake nasledky.

    Páči sa mi

    • Ano, ak by to malo so slobodnou volou platit, tak toto mne pripada logicke. Otazka je, preco je potom samovrazda brana ako posledne vychodisko. Pud sebazachovy je vacsinou evidentne silnejsi

      Páči sa mi

      • brana ako posledne vychodisko z pohladi koho? toho cloveka alebo jeho okolia? co ak je to clovek, co si splnil vsetko, po com tuzil alebo si v zivote praje uz len jednu vec, o ktorej vie (alebo predpoklada), ze sa mu nesplni a uz nema z jeho pojhladu dovod byt tu dalej? nehovorim teraz o skratovom konani v nejakej hranicnej situacii, ktora ked sa prezenie, tak si clovek uvedomi, ze on vlastne chce zit. hovorim o situacii, ked clovek proste nejak vnutorne citi, ze finito, basta a zhasina sa a je s tym koncom vnutorne stotozneny.

        Páči sa mi

  4. Krásny večer želám

    samovražda je to predsa to isté čo vražda. Mení sa len objekt vraždy ako takej.
    A ak si myslíme, že nemáme právo siahnuť na iného život, to isté platí pre nás.

    S hľadiska karmy je to jedno. Vráti sa to. Ale ono sa vráti všetko čo vykonáme. Takže? Všetko čo vyžiarime.

    Slobodná vôľa, neexist pokiaľ si myslíme že ju máme. No akonáhle príjmeme samých seba, a všeetok tok úplne, bez reptania, slobodná vôľa naberie na význame. V skutočnosti slobodnú vôľu nemáme, jedine v tom, že sa slobodne rozhodneme čo zo situácií, príbehu budeme prežívať a ako.

    Páči sa mi

    • Lilah,

      píšeš “A ak si myslíme, že nemáme právo siahnuť na iného život, to isté platí pre nás. “. Prečo? Prečo platí to isté? Prečo je samovražda to isté čo vražda? Pri vražde máš jedného, ktorý chce, a jedného, ktorý je proti tomu. Ako obeť pokusu o zabitie viem, o čom hovorím. Pri samovražde máš len jedného, ktorý je za. V čom sú si teda podobné?

      Nevravím, že nemáš pravdu. Vravím len, že považuješ za samozrejmé niečo, čo napríklad mne také samozrejmé nie je – teda pracuješ s predpokladom.

      Páči sa mi

      • Krásny dníčok želám Heli

        Hm. Celý svet, vesmír, všetko v ňom je iba jeden veľký predpoklad! Tak? Mať ďalší, či nemať?!?

        Na tom až tak nezáleží. Navyše nie vtedy, ak? Ak plynie z poznania srdca, z ktorého následne došlo k rozhodnutiu, rozhodnutiu ktoré vyplynulo z neho, rozhodnutie iba žiť aj podľa príncípov, ktoré predpokladá aj tento predpoklad.

        krásny deň želám 🙂 všetkým 🙂

        Páči sa mi

      • 😀

        že sa vytoto na predpoklady, o ktorých si aj tak len ty myslíš že sú to predpoklady a tak iba predpokladáš, že tie predkpoklady nie sú pravda ale iba predpoklady ( tvoje či iných ) … a tak vlastne tie predpoklady v tebe vytvárajú predpoklady, že si v napätí, lebo nechceš chápať predpoklad o predpoklade …

        Teper, paňátna? 😉 …

        prosto a jasne, Ži! , … tak ako uznáš za vhodné … len ži! a pekne si bud toho vedomá a ak sa dá, iba budz v tej vedomosti celá hepi … toť vsjo, … 🙂

        Páči sa mi

  5. pri citani tohto clanku mi naskocil obraz “game over” ako pri pocitacovej hre kde sa postavicka dostane do takej situacie ze uz sa z nej nemoze vymotat. a cosi podobne sa deje aj s clovekom ked spacha samovrazdu. vrati sa na to miesto odkial vysiel a musi tou cestou prechadzat znova a znova az kym nepride na sposob ako sa dopracovat dalej. jediny rozdiel medzi hrou a zivotom je v tom ze ta nasa cesta je zakazdym kustik ina. nepamatame si zvycajne podrobnosti z predoslych zivotov a preto nevieme preco sa deje co sa deje. do kazdeho zivota sa rodime s urcitou ulohou alebo ulohami a samovrazdu chapem ako zbabelectvo studenta pred skuskou, ked sa hodi na marodku lebo sa boji ze skusku nespravi. samovrazdy sa deju zo strachu. a strach vnimam ako nasho predatora. ja sa na samovrazdy pozeram ako na zufaly cin strateneho cloveka, ktory nevie zdolat svoj strach a pocit prazdnoty.

    Páči sa mi

    • Môže to byť tak, ale od istého času kedže nekráčam v ich topankach, nehodnotím. Nevieme si asi predstaviť tú mieru bolesti, ktorá môže viesť k samovražde. Nemusí to byť strach. Neviem či si mala okolo seba niekoho s depresiou, nie s tým čo ľudia spomínajú ak im je smutno, ale s takou fest…

      Páči sa mi

      • ano ja sama som dlhe roky trpievala bi polarnou poruchou ktoru som si nastastie dokazala dost pekne poriesit pomocou cakrovych sviecok a pochopenim istych veci. myslim ze od doby ako sa mi zvysila vibracia uz depresiami netrpim vobec (huraaa:)) moje depresie boli vzdy zalozene na strachu zo samoty, neistoty, neznameho a straty bezpecia. mala som parkrat taky stav ked som to cela zabalit na klinec lebo moj mozog bol akoby ponoreny v temnote a vsetko videl len cierne a ten hlasok v hlave bol najhorsi. nastastie som sa z toho vymotala a teraz mi je krasne. 🙂 a to aj vdaka Helar lebo hoci ju osobne nepoznam jej clanky su take moje guiding light a vela som sa od nej naucila. 🙂

        Páči sa mi

      • Tak to som pre teba fakt rada. Mala som kamosku s bipolarnou poruchou a ked mala depresiu, bola v pekle, aj s liekmi. Žiaden strach vraj, len ťa ciernota a prazdno, čo spomínaš.

        Páči sa mi

  6. Pocit, ktorý cítim úplne najviac je ten, že samovražda je rovnocenná inej smrti. Možno tým, že ju robí človek vlastnými rukami, vnímam ako silnejšiu motiváciu na zmenu, motiváciu na popasovanie sa s tým, čo ho k samovražde dohnalo. So samovraždou nemám vlastné skúsenosti, ale dosť som o nej rozmýšľala, keďže som zachraňovala aj samovrahov a aj s myšlienkami, či nekonám proti ich vôli /samozrejme mám v tom jasno, ale myšlienky prídu/
    Vačšina z nás, ktorí sme tu, sme nezažili v terajšom živote situáciu, ktorá by nás dostala za ten pud sebazáchovy /ináč by sme tu už neboli a ak áno, tak len ako zachránení/. Táto situácia môže byť v očiach druhých banálna a preto pre každého by to musela byť situácia úplne iná a v inej intenzite. Možno sa to môže stať každému z nás, ale ide o to, že my sme sa slobodne takejto situácii vyhli, alebo naopak, že niekto si slobodne takúto situáciu prial zažiť a niečo sa z nej naučiť. Teda “nenaplánoval” si samovraždu, ale situáciu, ktorá by predčila jeho pud sebazáchovy a chce zistiť, ako sa bude v takej situácii správať a aké bude mať pokračovanie/možno/. Tak prečo by mala mať takáto samovražda negatívne následky, keď je to o poznávaní a skúmaní? U mňa karma neznamená odplatu a trest, ale zákon, proces vývoja a skúmania, videnie možností a spatnej kontroly týchto možností. Keď je pre mňa niečo nevyhovujúce, budem sa snažiť o opatovné nevytvorenie toho, čo to vyvolalo. A tak sa pozerám aj na samovraždu.

    A treba sa na to pozerať asi aj v celom kontexte.
    1. Samovražda pre skrat /emočný/, čiže človek si žije svoj život, ale v nejakom amoku nepríčetnosti spácha samovraždu. To mi príde ako nehoda. Príde niečo, s čím človek nepočítal, a nemá v tom okamihu nad tým moc. Prevalcuje ho to. A čo by si mohol z toho odniesť? Hlavne chuť popracovať na sebe v tom, aby “na budúce” ho emócie už takto neprevalcovali. Čiže dostane sa asi do podobných životných situácií, možno aj do silnejších, ale skúsi to tak, aby ku skratu nedošlo. Bude mať chuť riešiť nejaký koreň, na ktorý minule nemal chuť, alebo ešte nedozrel.
    2. Samovražda pre depresie, úzkosť, čiže vykúpenie z bezmocnosti. Keď človek vidí všetko čierne, nevidí východisko, buď niečo stratil / ideály o sebe, zdravie,lásku, prácu, matériu../, niečo nenašiel, na čom si staval, alebo si úzkosť doniesol so sebou podedenú, alebo ju získal okolnosťami v detstve. Samovražda býva vtedy aj dlhodobo plánovaná, a pomôckou na preklenutie pudu sebazáchovy býva aj alkohol, drogy,..V tom dlhodobom plánovaní sa asi učí veľa. Dáva na misku váh všetky pre a proti, pozerá sa na seba a okolnosti v rôznom spektre, bez pretvárky s pocitom, že už nemôže viac stratiť. Hľadá východisko, vysiela signály do okolia a snaží sa z neho nejaké riešenie postrehnúť. Ale nakoniec zaváži bezmocnosť. Čo si teda vezme duša so sebou? Možno aj nový pohľad na seba bez pretvárky s otázkami: Ako sa môžem zbaviť úzkosti? Ako nelipnúť na tom, čo bolo mojím naj a strata toho ma dohnala k nezvládnuteľným depresiám? Ako si uvedomím, že všetko, po čom som túžil, nosím v sebe…? Možno bude zas zažívať straty a nevlastníctvo toho, ale nie ako odplatu, ale aby objavil zaujímavejšiu cestu pre seba..
    3. Samovražda ako vykúpenie z neznesiteľných bolestí /napr. dlhodobé bolesti trojklanného nervu patria medzi najčastejšie bolesti, ktoré vedia dohnať ľudí až k samovražde, pričom sa táto bolesť ťažko lieči/ Tu vnímam samovraždu možno aj ako dar, jednu z ciest, ktorá je ponúknutá. Ako príklad uvediem napr. dlhodobé mučenie. Neprosil by veľakrát dotyčný, aby ho už radšej zabili? V čom sa to líši? Treba si stále uvedomiť, že sú to bolesti, ktoré sú silnejšie ako pud sebazáchovy. Smrť môže byť zastávka pre toho, kto sa ešte nenaučil len tak vyletieť z tela a necítiť bolesť.
    4. Demonštratívny pokus o samovraždu môže končiť aj samovraždou. Týchto demonštratívnych samovražedných pokusov je najviac /hlavne podrezanie si žíl, tabletky/ Demonštratívny, teda aby bolo dokázané, ako iným na “samovrahovi” záleží, ale vtedy dotyčný nechce skutočnú smrť, ale len ľútosť, pozornosť… a hlavne záchranu. Táto skupina sa teda najčastejšie vyskytuje v tých nedokonaných samovraždách, o ktorých sa Tenshi zmieňuje ako o 9násobne vačšom počte. Tu by som povedala, že duša je v tejto situácii, podobne ako v 1. prípade, najmenej vysporiadaná so smrťou, takže prijať ju bude dosť ťažké a to je možno ten “trest” v našom ponímaní. A zase to môže k niečomu budúcemu motivovať, hlavne nachádzať hodnoty hlavne v sebe. No a ja si myslím, že pri množstve životov, čo máme/mám za sebou, som bola veľakrát motivovaná aj nejakou vlastnou samovraždou, aby som hľadala aj iné riešenia.
    5. Samovražda ťažko psychicky chorých ľudí, s rôznymi poruchami osobnosti, schizofréniami. Tak toto beriem ako klasickú smrť následkom ochorenia.
    6. Rituálna samovražda. Motivácia nájsť si svojho Boha v sebe, vymaniť sa zo zákonov, rituálov, náboženstiev..
    …atď

    Ale najťažšie je prijať smrť samovraždou pre pozostalých, tie výčitky a sebatrýznenie, v ktorom sa krútia, môžu znamenať prehodnotenie celého svojho života s potenciálom obrovských zmien.

    Páči sa mi

    • Motýlik, vďaka za peknú sumarizáciu a tvoj názor.
      Inak pri bilančných samovraždách je väčšie riziko u inteligentných ľudí, ak majú pocit, že im chýba zmysel života.

      Páči sa mi

      • Myslim si, ze prave pri tejto skupine je dolezite, ci si udrzali spojenie so svojou dusou, so svojim VJ (JA). Ak ano, tak dusa v tej chvili urobi vsetko mozne preto, aby sa s nimi spojila a oni to neurobili (mozno v tej chvili ani nevedia preco, ale nieco ich zadrzi). A to moze byt odrazovy mostik pre dalsie hladanie, skumanie, odrazenie sa od dna… a objavenie niecoho noveho, ineho, co im ten zmysel prinavrati.

        Páči sa mi

    • Ad 4: Lekcia jak hovado… Predstavte si, že pohlcete tabletky, rátate s tým, že vás nájdu, ale práve v ten deň sa všetci zachovajú neštandardne a nikto po vás ani neštekne… a už sa nemôžete hýbať, ale rozum vám ešte stále frčí na plné obrátky a tak chápete, že ste urobili čosi nezvratné a teraz si to odskáčete… a zrazu začínate celkom inak vnímať priority a začnete si upratovať obrovskou rýchlosťou svoje vnútro, nie preto, že by na tom ešte záležalo, ale preto, že zoči-voči smrti sú veci oveľa jasnejšie a jednoznačnejšie a ľahšie sa dajú upratať. Myslím, že to je lekcia za jeden ľudský život. A ráno sa preberiete a zistíte, že tri krabičky uspávacích práškov vás nezabili. 🙂 A napriek tomu ste sa “zabili”, pretože ste to upratali a odrazu to už nie ste vy a vo vašom vlastnom živote nemáte miesto a neviete, čo s tým… a hltať prášky je také jednoduché… 🙂 Haluz.

      Páči sa mi

    • “Keď človek vidí všetko čierne, nevidí východisko” No, myslím, že vidí východisko
      a síce, samovraždu. Tá sa mu javí ako najracionálnejšie riešenie zo všetkých. Ad autorkina veta na záver. “Takze aj moja slobodna vola je limitovana.” Predsa slobodná vôľa nie je ničím limitovaná. Nožom predsa môžeme odkrojiť chleba aj zabiť Ruka s nožom nám pred vraždou alebo samovraždou neochrnie. Slobodne sa môžeme rozhodnúť pre dobro, alebo zlo. Ak je racio v tom, že vyvolá poznanie, že následok je fatálny potom samovražda nemá s raciom nič spoločné, je skratom.

      Páči sa mi

      • Áno, myslím, že samovražda je skratom. Vtedy bolesť zo seba samého prehluší všetko ostatné..
        i lásku k našim blízkym.. A možno stačí len jedno malé objatie a všetko môže byť iné..
        Dobré.. všetko bude dobré. Všetko sa usporiada a vyrieši, ale len keď to nevzdáme..
        Len vtedy, keď sa nevzdáme. Keď bojujeme a keď to nevzdáme 😛
        Výjde Sĺnko…

        Páči sa mi

  7. Pridám aj ja svoj prd makový 😉 😀
    V mojom svete sú všetko možnosti. Samovražda je jedna z možností, ako z tejto reality odísť…
    Pri pôrode tiež existuje kopec polôh a techník. Je niktorá taká, ktorú odsudzuje toľko ľudí, ako samovraždu?

    Páči sa mi

    • Porod so sebou väčšinou neprináša zúfalstvo (teda s výnimkou nešťastných neželaných otcov :)) ale smrť áno. Predpokladám, že ti niekto blízky už zomrel, tak vieš, aké pocity si mala. Keď by si ešte ten blízky sám siahol na život, bolo by to asi ťažšie. Neviem, predpokladám..

      Páči sa mi

      • 🙂 Hovoríme o samovražde, ako o jednom zo spôsobov, ako umrieť. A pôrodných technikách ako spôsoboch narodiť sa. Teda, ja o tom tak uvažujem 😀
        Tieto dve chvíle v živote sú možno odlišné v tom, ako ich vnímame. Vo väčšine je narodenie brané ako radostná a smrť ako smutná situácia. Pričom dokázať, či rovnaké pocity prežívajú rodiaci sa a umierajúci, asi nevieme. Ja sa na samovraždu pozerám ako na možnosť. To, čo o samovražde hovoria percentá ľudí, a ako počin samovraha vníma okolie, je asi neveľmi podstatné pre neho samotného v chvílke, keď umiera. Z vlastnej skúsenosti so smrťou viem, že vtedy na ničom nezáleží. U samovražedných pokusov to môže byť samoška iné. Také som ešte neskúšala.
        Mám skúsenosť so samovraždou v rodine. Ujo sa pokúšal obesiť viackrát. Keď ho našli a oživili, vždy na nich vraj nakričal a hneval sa. Raz, keď bol u nás, zabehlo mu jedlo a začal sa dusiť. Naša starká mu strčila ruku do úst, chytila jazyk a triasla s ním, kým sa mu dýchacie cesty neuvolnili a prebral sa. Takého zúrivého, aký zrazu bol, som ho veru neviedela. Keď som sa ho na to neskôr pýtala, povedal, že on chce zomrieť, nechce tu byť. O inom spôsobe smrti vraj nerozmýšľa, obesenie mu prišlo najlepšie. Povedal mi, že mi ešte urobí cigánku na burse a potom mu to vyjde. A tak aj zomrel. Bol super cigánka a potom sa obesil na svojom svetri, doma na záhrade a vraj mal na tvári úsmev. Povedala to jeho mama, ja som ho už nevidela. Z jeho smrti som nemala nepríjemné pocity, ani som nesmútila. Vtedy som bola puboška a rodina to brala ako môj protest proti katolíckej viere. Ja viem, že som proti ničomu neprotestovala. A som rada, že som ho poznala 😀

        Páči sa mi

  8. neviem co sa deje v hlavach samovrahov,ale ja si myslim,ze to patri len k dalsej forme smrti….ak vsetky potencialy/moznosti nasho zivota uz existuju a je na nas ktory si vyberame, tak Univerzum svojou samovrazdou neprekvapis a podla mna ani nic neporusis….neviem ci som sa vyjadrila slovami jasne…lebo teda ja to poskladat do slov mam problem 🙂 … proste vsetky formy/sposoby nasich zivotov vo Vsevediacom Univerze uz su….a my si vyberame nasou slobodnou volou/vibraciami/myslienkami tu ktoru chceme/potrebujeme…. uf,uz som ticho

    Páči sa mi

    • Vidíš, týmto sme sa ešte nezaoberali (alebo som to prehliadla) – že samovražda niekoho je “umožňujúci faktor” v živote iných ľudí… Už vykonal, čo vykonať mal, a svojím odchodom začína lekciu pre iných. 😕

      Páči sa mi

      • Nuž, svojím násilným odchodom určite začne veľa lekcií pre iných, ale to že je ešte tu znamená že tá jeho sa ešte ani zďaleka neskončila! Terra ty si nedávno postla niečo také na fb – “Tu je test na zistenie toho, či tvoja misia na Zemi skončila – ak si nažive, tak nie.”

        Páči sa mi

      • Gil,

        dovolím si upozorniť svojho “spoluhnidopicha” 😛 na istú nelogičnosť: “to že je ešte tu znamená že tá jeho sa ešte ani zďaleka neskončila” by totiž znamenalo, že nikto, kto žije, by ešte nemal zomrieť, pretože jeho lekcia ešte neskončila. A tak vlastne tým, že starneme a zomierame, sa všetci dopúšťame… 🙂 OK, nebudem rýpať. 🙂

        To, že tu niekto je, môže značiť, že je na začiatku svojej cesty, v jej priebehu alebo na jej konci. Ako ten koniec vyzerá, to nevie nikto z nás. Čo ak patrí samovražda do množiny “možných ukončení života”? 🙂

        Páči sa mi

    • Áno Gildor zdieľala. Spôsob odchodu z tejto zeme je však dosť komplexná téma na to, aby som ju mohla zosumarizovať jedným fb postom 🙂 Každý podľa mňa má v sebe vnútorný kompas, ktorý mu povie, či je čas ísť alebo či sa čas ešte nenaplnil. Druhá vec je, že mnohí sú odpojení …

      Páči sa mi

  9. samovrazda z mojho hladiska moze byt asi toto:

    1. vrcholova demonstracia kontroly; “ja rozhodnem, kedy odidem”
    2. volanie o pomoc, upozornenie na seba kvoli pocitu z prehliadania
    3. extremna skuska posuvania hranic (napadlo mi “kotviaceho bodu”), ci dokazem zajst az za hranicu sameho seba

    ale asi v prvom rade ju vnimam ako konecnu metamorfozu asi to znie trochu divne, ale vnimam to ako keby sa motyl cely zivot odhodlaval vyliezt z kukly a cakal na niekoho, kto mu pritom pomoze, az si uvedomi, ze to musi spravit sam. ten motyl si moze hovorit, ze este nie je dost pripraveny. a ked si raz uvedomi, ze uz je a nie je viac na co cakat, tak vylezie. koniec jednej etapy, ktora musi byt ukoncena, a zaciatok druhej, ktora musi byt zacata

    Páči sa mi

  10. Bŕŕŕ – Tenshi zaujímavý článok a debata ale musel som ho viackrát otvoriť než om ho dočítal aj s komentármi, lebo som mal niekoľko bŕŕŕ (v zmysle nechutné, fuj) pocitov. Prvý pri obrázku – fuuuj. Druhý pri slovnom spojení svätá vojna ktorý ja vnímam ako oxymoron a tretí pri čítaní komentára dúhového motýľa pri “…samovražda možno ako dar…”
    Tiež k téme pristupujem prístupom “Viem, že nič neviem.”, resp. viem prd makový ale pre mňa je samovražda niečo nepochopiteľné. Pocit ktorý sa mi viaže k samovražde je proste bŕŕŕŕŕ nechutný. Myšlienky zhrniem do pár kľúčových slov: neschopnosť nájsť v živote to pekné a dobré, neschopnosť vidieť a ctiť život v jeho celistvej grandióznej podobe, pokles do hlbokej skreslenosti vnímania sveta a do nechutnej subjektivity, mrhanie potenciálom…
    Nesúhlasím ani s tým že samovražda môže byť niečo ako poznávanie a skúmanie.
    K tej lekcii jak hovado čo Sun písala ako Ad 4 – Paolo Coelho má o tom úžasnú knihu – Veronika sa rozhodla zomrieť – vrelo odporúčam.
    K prirovnaniu k pôrodným technikám – samovraždu tu vidím ako pôrod keď je žena zavesená dolu hlavou na strome a má zviazané nohy ku sebe – ako úplne zbytočné a nepochopiteľné.
    Uvedomujem si že môj názor je diametrálne odlišný od väčšiny z Vás ale dúfam že aj moje myšlienky zapália hviezdu na nočnej oblohe ktorá bude presvetľovať tmu (to sú tie poetické nedele 😀 )

    Páči sa mi

    • 🙂 Tvoj názor nie je diametrálne odlišný od môjho. Tie tvoje myšlienky k samovražde… myslím, že to tak je. “Mrhanie potenciálom” mi síce znie trochu výchovne a odsudzovačne a “nechutná” subjektivita je tiež emocionálne podfarbená, ale ten zvyšok… asi sedí. 🙂 Nech sa na to pozerám, ako sa na to pozerám, neviem v samovražde objaviť nič poetické či romantické. 😛

      Páči sa mi

      • Priznávam sa že ma táto téma respektíve niektoré vyjadrenia dosť emocionálne podfarbili 😉 Toť zvýšený výskyt expresívne zafarbených slov v mojom vyjadrovaní… bŕŕŕ nechutné…

        Páči sa mi

      • Tiež nie som zástancom samovrážd, ale nesúdim ich ako nechutné. Proste sa stávajú. Nevieme vojsť do hlavy človeka, ktorý pristúpi k takémuto riešeniu. Smrť nie je dobrá, ani zlá. Proste JE. Nechutné je pozerať bezmocne na vlastného rodiča, ako sa zvíja v bolestiach a dusí celé hodiny. Toto je nočná mora.

        Páči sa mi

      • 🙂 Gildor, sorry za tak pre Teba nechutnu tému. U mňa je to súčasť úvah, našťastie medzi mnohými inými 😉 Aj čisto intelektuálne. Ale bodaj by si sa ňou nikdy nemusel zaoberať.

        Páči sa mi

      • A apropos, Heli vybrala obrázok práve toho typu samovrazdy, ktory by som nevedela spáchať. Obľúbený v staroveku, vraj bezbolestny, ale pre mňa nepredstavitelny. Mám hrôzu z noža / britvy prenikajucich kožou, svalmi a nebodaj žilou. To je u mňa double brrrrr a blee 🙂

        Páči sa mi

      • Jarah, možno preto mám málo porozumenia pre túto tému. Považujem sa (a iní ma považujú) za empatického človeka ale jednoducho si nedokážem predstaviť to čo sa v hlave takého človeka odohráva. Situácia s chorým rodičom by možno bola schopná zmäkčiť môj pohľad ale to je už podľa mňa skôr otázka eutanázie, nie samovraždy.
        Tenshi :), niet sa za čo ospravedlňovať, ja ti dokonca ďakujem že ma vedieš na takúto hranu – z hrán je dobrý rozhľad 🙂
        A necíť sa zodpovedná za to čo vo mne vyvoláva nechuť či neporozumenie, za moje reakcie som zodpovedný iba ja sám 🙂

        Páči sa mi

      • Nie, toho rodiča som nespomenula v súvislosti so samovraždou, ani eutanáziou, ale v spojení so smrťou a tvojím “bleee” 🙂

        Páči sa mi

    • Gildor, som rada, že tak priamo a úprimne si napísal svoj názor. Rovnako úprimne som písala aj ja svoj. Schválne som písala, že to, čo si o tom myslím dnes, nebol výmysel jedného dňa a po prečítaní tohto článku. Keď sa niekoľko rokov okrem iného stretávaš s ľuďmi bŕŕŕ z nechutného obrázka, vyplachuješ tabletky, … a okrem zachránených vidíš aj tých, ktorým si nedokázal pomôcť, a vnímaš atmosféru celej rodiny, cítiš v sebe smútok, hnev, odsudzovanie,… Myslíš, že to nezanechá stopy? Že o tom nepremýšľaš každú chvíľu a nehľadáš odpoveď, ktorú Ti prijme Tvoje srdce? Nie, nechcem odsudzovať a posudzovať, nie som v koži iného, nemôžem povedať, že bol niekto zbabelý a sebecký len pre jediný čin, keď mohol byť celý život “hrdinom” a mohol vykonať niečo, čo malo neskutočný význam.. Mám ho posudzovať len pre jediný posledný čin a podľa neho mu dám nálepku?
      A počas života človek mnohokrát nepadne na samé dno? Aby mohol skúmať, ako na ňom je a potom aby sa mohol odraziť a spraviť zmenu? Konečne sa zmení, keď je na samom dne, ktoré je u každého inde. To je tiež zbabelé a bŕŕŕ, keď sú aj iné cesty, ako odrážanie sa od dna? A čo tak ísť na dno /spáchať samovraždu, čiže nevidieť už iné riešenie/ v živote zvanom VEČNOSŤ? Nevidíš v tom paralelu?

      Otec nás nestvoril na to, aby nás súdil a hlavne aby sme sa súdili a vinili my sami. Keby bolo niečo odsúdeniahodné, prečo by pri jeho mene LÁSKA dal človeku potenciál robiť niečo také? Nie som za samovraždu, len som sa vcítila do tých, čo to urobili. Cítim obrovský smútok, vinu, ale aj radosť a pocit oslobodenia, ale hlavne cítim odhodlanie ísť do toho znovu, s novým pohľadom a pocitom, že iné riešenie sa nabudúce určite nájde.

      Páči sa mi

  11. Vseobecne zauzivana utesovacia veta ” Panboh nam nenalozi viac ako sme schopni uniest” v pripade samovrazdy zlyhava..ja osobne nevidim velmi velky rozdiel medzi samovrazdou ako uviedla duhovy motyl v niekolkych bodoch z roznych dovodov a pomalym zabijanim seba v dosledku nespravneho sposobu zivota/myslim vedome-drogy, alkohol, fajcenie, poskodzovanie si zdravia roznymi pre zivot nevhodnymi stravovacimi navykmi, pripadne i adrenalinove sporty apod) v konecnom dosledku je vysledok rovnaky…Ja osobne pod vplyvom nedavnych zivotnych udalosti, dostala som sa na tu pomyselnu hranu, kedy som zvazovala aj tuto moznost..mala som ale stastie a dostalo sa mi pomoci..viem sa vzit do myslenia zufaleho v beznadeji utapajuceho sa cloveka, ktory tu hranicu prekroci..mala som kamarata, ktory to urobil..mal vsetko, 4 krasne deti, skvelu manzelku, navonok stastny zivot, nebol chory, bol financne zabezpeceny a predsa to urobil..dodnes nikto nevie preco..obesil sa v dome na povale, kde v izbe pod nim sa hrali jeho 4 male deti..pomahal manzelke pri upratovani v jednu jesennu sobotu, ona isla so psom von a on medzitym……na toto musi byt velka odvaha a ziaden pud sebazachovy..

    Páči sa mi

    • Nuž, pri tomto komentári mi tiež behá mráz po chrbte.
      “Na toto musí byť veľká odvaha…” Ja samovraždu nevnímam ako čin odvážny a nejaké to prekonanie samého seba. Toto mi fakt prichádza ako blbosť. Pre mňa je samovražda zbabelý, sebecký čin. Jediné logické vysvetlenie by pre mňa bolo to že sa v tomto prípade nejednalo o samovraždu ale nejakú veľmi nešťastnú náhodu…
      Nemám žiadne skúsenosti so samovraždou, ani v mojom blízkom okruhu priateľov ani v blízkej rodine a možno som ešte “mladý”, ale jednoducho si myslím že keď človek pácha samovraždu tak mu v tom okamihu chýba všetok zdravý rozum…

      Páči sa mi

      •      
        “Common sense is the collection of prejudices acquired by age eighteen.”
        A. Einstein 😀

        Páči sa mi

      • Ano, tak ako na rozhodnutie sa zit, tak aj rozhodnutie sa zomriet musi byt odvaha..kazdy clovek ma ine priority..ja na tom nevidim nic odsudeniahodneho, pretoze mozeme si tu rozpravat teoriu, predpoklady, dojmy, ale pokial nezazijeme, nic nevieme..

        Páči sa mi

      • Zdravý rozum definujem ako súhrn prirodzených pravidiel vychádzajúcich z našej najhlbšej podstaty. Napríklad naprosté stotožnenie sa s pravdou že som sa narodil aby som žil.
        Týmto nechcem nikoho odsudzovať či posudzovať, opisujem len to ako ja vnímam samovraždu. Nemám v úmysle tvrdiť že každý kto spácha samovraždu je zlý človek atď., popisujem moje pocity čisto z daného javu, bez naviazanosti na konkrétnych ľudí.

        Páči sa mi

      • “v tom okamihu chýba všetok zdravý rozum…”To isté si myslím aj ja. Telo človeka a jeho zdravý mozog je nastavený tak aby prežili i ked s ujmami, ale prežili.. Zdravý mozog využije všetky možnosti smerujúce k zachovaniu života, nie jeho deštrukcii.. Od predsmrtnej ejakulácie, po zastavenie krvného obehu, kŕčovité stiahnutie priedušníc pri topení sa . Mozog vypína všetko čo nie je preň akútne dôležité a to všetko len za účelom prežitia. Pri samovražde sa ako rozumné javí opak prežitia To sa môže javiť iba chorému mozgu, kedže zdravý mozog si jasne uvedomuje, že je to nevratné. Ak si nezvratnosť svojho konania uvedomuje aj samovrah, potom mu chýba empatia k blízkym osobám a je v zajatí istého druhu pýchy a agresie otočenej voči sebe. Vtedy človeku empatia určite chýba.

        Páči sa mi

  12. Niekto má zapálený zub, niekto zlomenú nohu, iný rakovinu či sklerózu multiplex … a niekto sklon k samovražde. Každá choroba nám niečo signalizuje a je na nás, či ten signál pochopíme. Samovraždu nepovažujem za správny krok, ale pre daného človeka sa v tej chvíli správnym javil, asi ako keď sa rozhodnem dať si zapálený zub vytrhnúť a niekto iný by počkal, kým to prejde. Žiadny čin nie je odsúdenia hodný, avšak spravodlivosti sa nevyhne, lebo spravodlivosť znamená dávať podľa zásluh.

    Páči sa mi

    • “Žiadny čin nie je odsúdenia hodný, avšak spravodlivosti sa nevyhne, lebo spravodlivosť znamená dávať podľa zásluh.”
      1. kto “odsúdi” odsúdeniahodný čin?
      2. čo je “spravodlivosť”?
      3. ako sa “čin” môže “vyhnúť spravodlivosti”?
      4. prečo “spravodlivosť = dávať podľa zásluh”?
      5. čo sú “zásluhy”?

      Cítim sa tým nejaký mentálny konštrukt, s ktorým sa nepoznáme a tak nerozumiem, prečo niekto povie takúto vetu. Niečo si mal(a) na mysli, keď si to písal(a).

      Páči sa mi

      • Dobré otázky! V hlave mi beží myšlienka “a viem ja?”. Žiadny mentálny konštrukt, hľadala som, kam zaradiť sebevraždu a takto sa mi to vyvinula. Snažím sa hľadať jednoduché odpovede, tak skúsim jednoducho odpovedať, čo mi prvé napadne):
        1. Boh (každý si môže vymeniť za prijateľnejší výraz)
        2. Vie Boh 🙂
        3. jeho energetická hodnota; nijako, lebo nemôže 🙂
        4. prečo, prečo, prečo, svet tak funguje, ja však neviem prečo; lebo je to spravodlivé? 😦
        5. Čo je Bohu milé
        Krčím plecami, fakt nemám lepšie odpovede.

        Páči sa mi

      • 1. Boh (každý si môže vymeniť za prijateľnejší výraz) OK
        2. Vie Boh 🙂 čiže jediný, kto sa môže k hodnote nejakého činu kompetentne vyjadriť, je Boh
        3. jeho energetická hodnota; nijako, lebo nemôže 🙂 OK
        4. prečo, prečo, prečo, svet tak funguje, ja však neviem prečo; lebo je to spravodlivé? 😦 ak zásluhy=Boží úmysel, tak potom “spravodlivosť” je “byť v línii s božím úmyslom”
        5. Čo je Bohu milé teda to, čo napĺňa jeho úmysel

        Takže sa to pokúsim pretextovať: “Žiaden čin nie je odsúdeniahodný pre Boha, pretože plní boží účel/úmysel a jediný, kto môže posúdiť kvalitu nejakého činu, je Boh sám, pretože on jediný pozná svoj vlastný úmysel.”

        🙂 Takto mi to sedí.

        Páči sa mi

    • rejka, zapálený zub a jeho odstránenie aj keby si prišla o celý chrup tvoj život neukončí, porovnávať ho s nezvratným ukončením života je nenáležité.Zlomená ruka detto,Sklon k samovražde je možno v génoch ale ju odštartujú konkrétne príčiny, tak isto ako rakovinu, alebo cukrovku. Spravodlivosť a zásluhy sú duchovnou sférou a nie telesnou. Ak nám svedomie svoje kroky a činy vyčíta nemali by sme ich činiť.Svedomie nám nevyčíta vytrhnutý zub.

      Páči sa mi

  13. Aj keď v poslednom čase nachádzam tu články pesimisticky naladené, no tento článok nemá nič spoločné so slobodnou voľbou, pretože samovražda vzniká, ak človek je utláčaný svojimi vlastnými limitmi, ktoré si vytvoril iba on sám. Vytvorenie týchto nezmyselných hraníc, nemajú nič spoločné s náboženstvami, ani smermi, tieto hranice určujú iba našu schopnosť odvážne čeliť predstavami našej mysle, ktoré si sami vytvárame. Skúste sa spýtať samovraha, čo mu viac funguje myseľ alebo srdce, keď to chce spraviť. Samovrah nevie čo znamená slobodná voľba. Ak by autor článku vedel o čom je slobodná voľba, nespájal by toto krásne slovo so samovraždou.

    Posolstvom Boha je Dokonalosť.
    Posolstvom človeka je pokušenie.
    Posolstvom Boha je Dokonalosť.
    Posolstvom človeka je sklamanie.
    Posolstvom Boha je Dokonalosť.
    Posolstvom človeka je zničenie.

    Cieľ dokonalosti a oslobodená duša idú spolu. Ten, kto dosiahne stav oslobodenej duše, prekonal svoj vnútorný život a svoj vonkajší život urobil nesmrteľným. Je vybraným nástrojom Boha. Je priamym kanálom Boha. Je predstaviteľom Boha tu na Zemi.

    Jeden krátky príbeh:
    Raz prišiel k duchovnému Majstrovi mladý hľadajúci, aby získal zasvätenie. Majster ho riadne zasvätil. Nasledujúci deň ten hľadajúci povedal: „Majster, teraz keď si ma zasvätil, musíš mi dať realizáciu. Chcem vidieť Boha.” Majster povedal: „Moje dieťa, ako by si mohol realizovať Boha za jeden deň?”

    O dva dni neskôr hľadajúci povedal: „Ach, chcem realizovať Boha.”

    Majster povedal: „Nie si pripravený.”

    O niekoľko dní ten hľadajúci žiadal znova: „Majster, chcem realizovať Boha.” Ešte nedokončil svoju úlohu. Ani poriadne nezačal svoju duchovnú cestu. Len nedávno ho Majster zasvätil a hneď plače po realizácii bez toho, aby postupoval správnym spôsobom. Bez toho, aby plával v mori ašpirácie, chce realizovať Boha.

    Keď sa Majster išiel okúpať do Gangy, zavolal aj tohto hľadajúceho, aby išiel s ním. Keď vstúpili do vody, Majster ponoril hlavu hľadajúceho pod vodu a niekoľko minút mu ju tam držal. Keď ho pustil, Majster sa opýtal: „Čo si cítil, keď som ti ponoril hlavu pod vodu?”

    “Majster, lapal som po vzduchu. Takmer som zomrel a myslel som si, že to už neprežijem. Vo chvíli, keď si ma pustil, znovu som ožil.”

    Majster povedal: „Ak sa dokážeš dostať do toho istého stavu vedomia a cítiť, že bez Boha nedokážeš žiť ani niekoľko minút, realizuješ Boha. Realizuješ Boha v tom okamihu silou svojej najvyššej ašpirácie. Vnútorný plameň v tvojom srdci musí byť zapálený a potom musíš plakať —plakať po Bohu tak, ako dieťa plače za svojou matkou. Iba vtedy je realizácia Boha možná.”

    Páči sa mi

      • už to samotné slovo samovražda je pesimistické, pretože ma to núti premýšľať o tom ako to ukončia nevedome, je to samovražda pre pozitívne myšlienky, ktoré som si mohla vytvoriť a prichádzam aj o prítomný radostný okamih. A nehovorím o tom, že môže vyvolať pocit viny a smútok, pre tých, ktorým blízky takto odišiel a riešenie v tomto článku nenájdu, iba o tom čo je to, ale oni to už vedia a úsmev im to znovu nevyčarí.
        Citujem: A teraz otazka, ktora ma trapi: Ako je toto cele spojene s nasou slobodnou volou? Ak je bezhranicna, preco ma samovrazda nasledky (ak podla vas ma), ci uz karmicke alebo ine? Preco sa neda rozhodnut sa zmenit len tak plan ale su konzekvencie?
        Tu je dôkaz, že ťa to trápi, nepribudlo ti to na radosti. 🙂

        Páči sa mi

      • EE, predpoklad ako brvno 🙂 ako vies? Neinterpretuješ len svoj pocit? Pesimizmus je spôsob videnia sveta, beznádej, vzťah k prebiehajúcim udalostiam, ktorý sa zakladá na názoroch, že smerujú k horšiemu. Takto vidíš tie témy? Lebo ja nie. Bojíš sa rozmýšľať o smrti? 🙂 aj keď je súčasť zivota…

        Páči sa mi

      • Tenshi, to nie je predpoklad, skús sa stretnúť s tými ľuďmi, ktorí prišli o svojich blízkych takto. Nevyjadrujem tu pocit, ale jeden z mnohých názorov, ktoré sú tu tiež. Tieto témy sú pesimistické, pretože k tomu vedú – uvedomenia si vlastných chýb, svojej vlastnej nedokonalosti, niektorí podľahnú takto vlastnej menejcennosti. Smrť je len proces, to čo po nej príde, zistí to už každý sám. 😀

        Páči sa mi

      • Ako vies, že takých nepoznám alebo nehovorím z vlastnej skúsenosti? A ako vieš, či takéto úvahy a rozhovory práve naopak niekomu nepomáhajú? Treba trochu rozšíriť svoju myseľ a neísť len podľa vlastných pocitov a predpokladov…

        Páči sa mi

      • Nič nám v hmote vraj nepatrí, čiže ak smútim za stratou blízkeho, je to len nepochopenie, že nemôžem stratiť niečo, čo mi nepatrí. Smútok krátkodobo, za účelom odpútania sa-rozlúčky, áno.
        Výčitky, čo som mohol spraviť, aby sa to nestalo, resp. ako sa toto mohlo stať práve mne, resp. prečo sa to stalo mne, je už trochu iná téma. To len na margo toho spomínaného smútku blízkych so straty. Chápem ten smútok, ale je to nevedomosť a dôsledok fungovania na základe systému sudca-obeť. Takáto skúsenosť môže byť tým štartérom, pre pozostalých, aby začali meniť svoje vnímanie. Iná vec je, na koľko je to úspešné.
        Tu sa skôr prikláňam k názoru Tenshi ako k tebe SC, ale predpokladám, že Vám rozumiem obom 😉

        Páči sa mi

      • Iskra, ved to; to odputanie je asi najtazsie. Pri akejkolvek smrti. Som to rozoberala v hospici s mamou, ktorej zomrela 6 rocna dcera po chorobe. Nevie prestat smutit, nevie ju pustit, “drzi” ju (v dobrej viere a laske) stale na pomedzi. Nemylsim, ze by to brala tak, ze jej dcera patrila, len jej strasne chyba

        Páči sa mi

      • Tenshi, myseľ si nepotrebujem rozširovať, ale srdce. Myseľ si vytvára predpoklady a na základe nich vznikajú falošné pocity. Niekedy možno pochopíš, že to o čom hovorím je súcit – určitý spôsob prejavenia lásky k tím, čo to zažili. Maj sa krásne a môžeš ďalej analyzovať, či je to predpoklad alebo pocit. 🙂
        Ono niekedy to ticho viac lieči ako slová. A ako vieš, či tie články niekomu neškodia? Vieš je mi to jedno čo napíšeš, alebo niekto iný, pretože za každé slovo berie na seba zodpovednosť.

        Páči sa mi

      • Nie celkom súhlasím. Ja vždy hovorím: “Som zodpovedná za to, čo poviem, ale nie som zodpovedná za to, čo počuješ”.

        Páči sa mi

      • Krásny dníčok želám

        v prvom rade by som chcela podotknúť, že nečítam tieto komentáre … je to záplava informácií, ktoré sú všetky pravdou …
        každý ju prosto máte …
        ale? tuto, ma pri jarah zaujalo toto:
        ““Som zodpovedná za to, čo poviem, ale nie som zodpovedná za to, čo počuješ”.”
        hm, … no ale tak toto? Naozaj?
        tomuto postoju, ktorý ma zaujal sa inak hovorí alibizmus …

        Na toto hovorím jediné …
        Nie! Nie je to tak! …
        Ty, ja, ktokolvek ak chceme niečo povedať, tak, iba Tak! aby sme boli pochopený správne, teda? aby aj iný počuli to čo chceš povedať, za toto počutie si zodpovedná len a len ty.

        bohužiaľ, ale je to prosto tak. Ak mi záleží na tom, aby som bola pochopená ( všeetkým, časťou, jediným človekom správne ) musím v prvom rade ísť od seba samej, a nie očakávať, že to pochopí a bude počuť len preto, že som to ja! …
        predsa … ak mi nezáleží na tom, čo počuje iný, načo potom vôbec niečo hovoriť? … len aby sme hovorili? nie je dôležité čo, len aby sme mleli len tak? do vetra? hm, prosto zaujímavé toto …

        Páči sa mi

      • lilah, prepáč, mám ťa rada, ale tento tvoj príspevok je presným príkladom toho, čo tvrdím. Ja nie som zodpovedná za tvoje interpretácie. Som zodpovedná za to, aby som vyjadrila čo najzrozumiteľnejšie VLASTNÝ názor, ktorý môže byť správny, ale aj nie. Niekedy mi moje vnútro nadpovedá podľa toho, čo malo na večeru 😆

        Páči sa mi

      • Lilah,

        ja zodpovedám za to, čo vypúšťam z úst. Ak niekto začne v tom, čo hovorím, “čítať medzi riadkami”, za to už nezodpovedám. Inak by bolo pravdou, že “ja som ťa nahnevala”. Houbelejs. Ty si sa nahnevala na niečo, čo som ja povedala/urobila – to ROZHODNUTIE nahnevať sa leží u teba, nie u mňa.

        Zodpovedáme za SVOJE VLASTNÉ voľby. A iní zas zodpovedajú za ICH VLASTNÉ voľby.

        Slobodnacesta,

        keby som hľadala príklad pasívnej agresie, tvoja odpoveď pre Tenshi (dnes, 13:05) by mohla poslúžiť ako etalón. (A zvyšok svojho komentára som nakoniec zmazala, lebo by to bol etalón aktívnej agresie z mojej strany.) Tvoja cesta je najvhodnejšia pre teba, ale to ešte neznamená, že je lepšia/horšia ako cesta kohokoľvek iného – len že je tvoja. Posudzovať iných ľudí podľa tvojich kritérií je možno zaujímavé pre teba, ak sa potrebuješ s niekým porovnávať, ale je to dosť neproduktívne tak pre teba ako aj pre tých druhých… tak načo to robiť?

        Páči sa mi

      • Helar, som iba úprimná, ak poviem, že sú pesimistické, je to môj názor, možno som jeden z tých, čo nepritakávajú, ale je to iba môj názor. Ak sa mi niečo nepáči, tak sa vyjadrím rovnako ako pri tých ktoré sa mi páčia. Je to zakázané byť úprimný, neklamať?
        V tomto máš pravdu: Tvoja cesta je najvhodnejšia pre teba, ale to ešte neznamená, že je lepšia/horšia ako cesta kohokoľvek iného – len že je tvoja. Posudzovať iných ľudí podľa tvojich kritérií je možno zaujímavé pre teba, ak sa potrebuješ s niekým porovnávať, ale je to dosť neproduktívne tak pre teba ako aj pre tých druhých… tak načo to robiť? – Tak na čo to robíš? Prečo posudzuješ môj vlastný názor na danú tému a články?
        P.S.: Nemusím súhlasiť s tvojimi názormi, ale tvoje Ja sa mi páči. 🙂 – To je dôvod prečo navštevujem túto stránku. 😀

        Páči sa mi

      • Slobodnacesta,

        myslím, že som dosť presne vyšpecifikovala, ku ktorému tvojmu komentu sa vyjadrujem. To, že odpovedáš na niečo celkom iné, je tvoje rozhodnutie. V mojich očiach možno “úhybný manéver”, ale to je len interpretácia a nenástojím na nej. Možno nemôžeš inak – čo ja viem?

        Páči sa mi

      • SC, nejde o názor, to, že ho máš iný, rešpektujem, aj ked môj je tiež iný. Tak dávam protiargumenty. Že hodnotíš a posudzuješ podľa seba. A tú agresiu som cítila, ale keďže ma nepoznáš, beriem to ako hodnotenie od človeka, ktory asi robí unáhlené posudzovania druhých bez toho, že by poznal detail. Čisto podľa svojich pocitov. Ale to je ok, si to asi ty a je zaujímavé to pozorovať. Tu je to jedno… Veľa šťastia na tvojej ceste ti prajem.

        Páči sa mi

      • Slobodna cesta
        ” Vieš je mi to jedno čo napíšeš, alebo niekto iný, pretože za každé slovo berie na seba zodpovednosť.” ….a potom si napisala ze si uprimna…. ups……. mohla by si zacat tym ze skusis byt trochu viac uprimna sama k sebe, bez toho sa dalej nepohnes…skus prist na to kde si v tejto vete klamala samu seba 😉

        Páči sa mi

      • Vyzerá to tu ako hon na čarodejnice. Niekedy to vyzerá, že tu ide o komunitu a nie o samostatné hľadanie pravdy a zdieľanie svojho poznania s ostatnými. Mne sa to nepáči a to je dôvod, prečo sa nerada zapájam do diskusii. Len toľko som chcela a chcela som to povedať nahlas.

        Páči sa mi

      • Tak dobre, aspoň viem akí skutočne ste.
        1. v komentári, na ktorý si helar vytvorila predpoklad, že je to pasívna agresia – mýlila sa, pretože v tom čase som sa najviac snažila, aby to tak nevyznelo ako agresia, ale ako prímerie. „Omylom človeka je to, že vždy hľadá vysvetlenia, ktoré podporujú jeho spôsob myslenia, jeho pohľad na svet.“ Nagal Théun Mares, „Return of the Warriors“
        2. ďalší predpoklad matrioshky, ktorá si myslí, že klamem samú seba, omyl, to je úprimnosť k samej sebe. 🙂 A skutočne čokoľvek vyslovíš je to tvoje nikoho iného, a tak sa to odzrkadlí na každom, nemusí v tomto momente, ale príde to o pár dní, niekedy mesiacov alebo rokov a potom sa čudujú a vzniká otázka: Prečo?
        „Človek musí prijať zodpovednosť za to, že žije vo zvláštnom svete plnom tajomstiev.“ Nagual Juan Matus
        3. mohla by som takto pokračovať pri každom jednom komentári, ale je to môj názor. No nepotrebujem si nejakú “dokonalosť” prejaviť, iba vyjadriť svoju vlastnú nedokonalosť. Nie som o nič viac, ani menej s kým sa stretávam alebo s diskutujúcimi, čítajúcimi na tomto blogu. Je mi to ľúto, že vám, moje názory nevyhovujú, nie sú dokonalé ako tie vaše.
        Som iba slobodne životom putujúci človek.
        Hľadať slobodu, to je jediná hnacia sila, ktorú poznám. Slobodu odletieť tam do tej nekonečnosti. Slobodu rozplynúť sa, zodvihnúť sa, byť ako planúca svieca, ktorá žiari proti svetlu miliard hviezd a aj napriek tomu zostáva nedotknutá, pretože nikdy nepredstierala, že je niečím väčším než tým, čím naozaj je, totiž obyčajnou sviečkou. Týmto som skončila s komentovaním na tomto blogu, už budete mať konečne pokoj. „Keď sú rozhodnutia urobené, musia byť ihneď vykonané.“ Florinda Donner
        Prajem Všetkým veľa šťastia a radosti! 😀

        Páči sa mi

      • slobodná cesta

        “ýmto som skončila s komentovaním na tomto blogu, už budete mať konečne pokoj”
        prečo si myslíš, že zavadziaš?
        nik nezavadzia … stačí predsa málo … postáť a rozhodnúť sa … ako sa k tejto veci postavíš …
        nik tu nie je proti tebe .. nik ťa tu do opozície nepostavil, aj keď to tak chce vyzerať … .
        nik totižto túto moc v skutočnosti nemá …
        len ty a ty sama si si ju dala …

        a klídek .. .vari nevieš, že každá novina trvá tri dni? … potom príde jednoducho dalšia … 🙂

        pekný zvyšok večera želám … 🙂 všetkým 🙂

        Páči sa mi

      • a ešte SC

        “Hľadať slobodu, to je jediná hnacia sila, ktorú poznám. Slobodu odletieť tam do tej nekonečnosti. Slobodu rozplynúť sa, zodvihnúť sa, byť ako planúca svieca,” …

        nie byť ako planúca hviezda … a čo tak napísať … Byť planúcou hviezdou, … plameňom sviečky i svieečkou zároveň? …

        a ešte, ešteeeeeeee! … 🙂 neprestávaj lilah :-))))))))))

        chápem že si nepochopila matrioshku … áno nenapísala to správne … ale? zachytila chaos a iba ho tu dala … v čom?
        ty píšeš ….
        “” Vieš je mi to jedno čo napíšeš, alebo niekto iný, pretože za každé slovo berie na seba zodpovednosť.” ”

        a potom či predtým neviem teraz, píšeš toto …
        “že to o čom hovorím je súcit”
        ak cítiš súcit, ako ti to môže byť jedno? …

        k ostatnému sa nie je nutné sa vyjadrovať … ani ku kritike autorky článku, … k obvineniu jej cítenia … že je nejaké … cítiš to tak, a ja to rešpektujem rovnako ako rešpektujem cítenie autorky článku či autorov komentárov …
        verím, že si pochopila, precítila čo som ti tým chcela povedať …

        a už ozaj naozaj iba! … krásnu a pokojnú dobrú nôcku želám 🙂 všetkým … samozrejme 🙂

        Páči sa mi

    • “Tieto témy sú pesimistické, pretože k tomu vedú – uvedomenia si vlastných chýb, svojej vlastnej nedokonalosti, niektorí podľahnú takto vlastnej menejcennosti”

      Slobodnacesta, podľa Tvojej definície mi potom vychádza, že takmer všetky témy na eprakone, všetky rekapitulácie, všetky techniky, meditácie a ešte kopec iných vecí sú pesimistické. Veď keď niečo vedie k uvedomeniu si vlastných chýb, svojej nedokonalosti a z toho vyplývajúcej menejcennosti, ktorú som nosila v sebe a potláčala som ju vo svojom vnútri, nie je to super, že si to môžem uvedomiť? Všetky moje dohody a smútok, úzkosť, hnev, pocity viny, vyplývajú z toho, že stále mám v sebe mnoho neuvedomených a nespracovaných “chýb”, ktoré ja beriem podvedome ako chyby, ale keď si ich uvedomím, môžem s nimi pracovať. Môžem si odpustiť. Môžem všetko vidieť v inom svetle, ak chcem. Dám si lásku, kde chýbala. Dám druhým lásku, kde ju potrebovali. Môžem rozpustiť svoje dohody. Všetko vďaka tomu, že som išla na dno svojho vnútra /kľudne aj na základe takéhoto článku, alebo vety, s ktorou sa neviem stotožniť a ktorá mi spôsobuje bolesť/. To ale bolí. Moc to bolí, kým sa človek na seba pozerá cez závoj všetkého toho nami vyrobeného previnenia. Ale keď sa dopracuješ až za to, uvidíš krásne svetlo, mier a pochopenie. V každej životnej situácii.

      “Niekedy možno pochopíš, že to o čom hovorím je súcit – určitý spôsob prejavenia lásky k tím, čo to zažili..”
      My si myslíme, že s ľuďmi v ťažkých, tragických situáciach súcitíme tak, že sa im snažíme pomôcť odľahčením situácie. Snažíme sa ich rozveseliť, vidieť všetko pozitívnejšie, brať ich do spoločnosti, kde prídu na iné myšlienky. Oni to často nepovedia, ale čo títo ľudia najviac potrebujú, precítiť to na plné pecky. Niektorí osamote, niektorí sa o tom potrebujú rozprávať a rozobrať to zo všetkých strán. Potrebujú zistiť pravdu sami o sebe, prijať ju so všetkým porozumením a odpustením, poupratovať si vo svojom vnútri, lebo to potom zašliapu ešte hlbšie a svoj pocit viny hádžu na iných. Zase je to o tom istom. Moc to bolí. Ale toto je ten najvačší súcit. Pomôcť precítiť pravdu, a prijať toho človeka s touto pravdou, tak mu pomôžeme, aby ju už nemusel skrývať a aby vedel prijať sám seba.

      Páči sa mi

      • duhovýmotýl

        v druhej časti svojho komentára popisuješ ľútosť … no nie súcit …

        ľútosť je tou, ktorá zasahuje … lebo mi si myslíme, že vieme …
        súcit je najvyšší prejav lásky …

        Páči sa mi

      • Lilah, opať som si prečítala môj komentár, a dá sa z neho pochopiť aj to, že som písala o zasahovaní a pocite, že viem. Keby som myslela pomôcť hľadať pravdu o tom druhom v zmysle: Ty si urobil vtedy to,… ale nebuď smutný,…mal si urobiť ono,… ale je to v pohode,…alebo neviem ako to Tebe vyznieva.

        Ja som to myslela v zmysle, že smútiaci stalkuje a ja ho môžem len naviesť vidieť to z iného uhla. A nech je výsledok akýkoľvek, ja prijmem toho človeka so všetkým. Prijmem a porozumiem. Tým mu môžem pomôcť prijať sa tiež. Pre mňa je toto súcit. Alebo ho nechám, nech si to odstalkuje sám, ale bez: Už neplač, kašli na to..

        No a ľútosť prejavujem napr. aj tým, že pomáham zastierať dotyčnému jeho bolesť a jeho pravdu, len preto, aby netrpel. Len preto, aby som ne trpela aj ja.

        Páči sa mi

      • slobodna cesta, samu seba si klamala v tom ze ti to je jedno. Nie je ti to jedno. Ja chapem ze CHCES aby ti to bolo jedno. Ale to je rozdiel. Rovnaky ako ked chces nebyt agresivna. Ale ju pocitis. Najlepsie je zacat tym ze si uvedomis ako to JE. Potom to mozes skusat nejako menit. Tak ako je nad slnko jasnejsie ze ti to jedno nie je (inak by si ani nekomentovala a ak tak rozhodnen nie siahodlhymi prispevkami s mnozstvom citatov, ktore maju podporit tvoju pravdu), tak s aj poukryvana agresia, ked sa sice snazis o zmier, ale nezodpoveda to tomu co vo vnutri citis. Potom je vysledkom pasivna agresia, ktora sa TVARI akoby ani agresiou nebola a zmier sa ti napriek snahe nepodari dosiahnut. To nie je preto ze my (ti druhi) sme zli alebo chybni, to je preto, ze klames samu seba, t.j. neakceptujes svoje pocity a dokonca sa snazis ich nevnimat, tak potom nevies ze ziadna chyba sa nedeje a okolie reaguje na teba taku aka si, nie ako by si chcela byt. Nechapem preco je to tak hrozne priznat si, ano, tato tema je pre mna tazka, dotyka sa ma to, vyvolava to vo mne negativne pocity, tie a tie. Preco je to problem? Preto predsa nie si horsia.

        Páči sa mi

  14. Podla mna su dva druhy samovrazdy – pomala a rychla:
    pomala: kazde destrukcne spravanie sa voci vlastnemu telu a duchu, ktoreho nasledkom su choroby a potom smrt
    rychla: klasicke ponimanie samovrazdy – nahle (z nasho pohladu) ukoncenie zivota, kedy clovek nezvlada jeho zivotne podmienky a radsej odide – a moze to “skusit” znova.

    Páči sa mi

    • Tinka, vďaka za tento point. Niektorí ľudia skutočne zomrú v tridsiatke a pochovajú ich keď majú osemdesiat 🙂 Medzitým robia všetko preto, aby mali život čo najviac miserable.

      Páči sa mi

  15. Ja sa chystam spachat ” samovrazdu” …..uz dlhe roky som nevyliecitelne chory,zlyhava mi cely metabolizmus a uz viac sa neda proste…..na samobrazdu pozeram takto ze ide oto,aky mal nato dotycny dovod….ale vetsinou su dovody trapne a nezmyslne….je to zaujimave,ze kolko hlupych ludi existuje

    Páči sa mi

    • Sorry za svoju necitlivosť, ale ako som to čítala, napadlo mi “tak potom daj vedieť, ako to dopadlo”. Chápem, že sa cítiš zle. Dokonca asi dosť presne, pretože už chvíľku bojujem s pokušením prejsť na morfínové náplaste. Ale jedno viem – kým rozoberáš ostatných, tak to na samovraždu ešte nevyzerá. 🙂

      Páči sa mi

  16. Ludia ktori spachajusamovrazdu su castokrat velmi psychicky chori… Je to skutocne akoby vas bolela dusa… Napisem moj pribeh. Pochadzam z rodiny kde sa uzkost a depresia Bohuzial dedi do vienky 😦 mam to potvrdeneaj od viaceroodbornikov. Mame v rodine viacero samovrahov a je mi to strasne luto ale trpim tymito poruchami aj ja 😦 uzivam lieky od mladosti. Inu volbu nemam a to mi verte ze som skusala cokolvek za tych 10 rokov trapenia. Samovrazdu clovek sice vykona z vlastnej vole ale je psychicky totalne mimotak ze si to ani zdaleka nikto neviete predstavit. Ja to viem porovnat… Viem ako mi je ked som v pohode a viem ako mi je ked pride silny relaps a mne sa vsetkovrati a znova padam na dno… Sposob uvazovania skutocne chorej mysle sa da len velmi tazko pochopit pokial to clovek nezazije…tato choroba je mozno nejaka nasa rodinna karma … Neviem… Zvazujem teda ci mat vobec nejake dieta… Nechcem aby sa trapilo tak ako sa trapim ja od cca 20. Roku mojho zivota…dokonca studie uz potvrdili ze napriklad potomkovia obeti holokaustu su poznaceni silnymi depresiami a mnohi z nich uz spachali samovrazdu hoci sami nikdy holokaust nezazili….je dokazane ze zle zazitky atraumy predchadzajucich generacii sa dedia a su v genetickej informacii…

    Páči sa mi

    • To, že niekto nemá problém spáchať samovraždu, nazývaš “chorá myseľ”? A čo ak má celkom pádny dôvod? Pádny z jeho uhla pohľadu – nie z tvojho? To aj fajčiari sú “chorá myseľ”?

      Pamätám sa na svoju diskusiu s psychiatrom. Tiež na mňa pozeral ako na šialenca. Tak som mu vysvetlila, aké myšlienkové pochody ma viedli… Pritakával, pritakával a nakoniec už nevedel, čo povedať, tak zahlásil: “Ale uvedomujete si, že samovražda je antisociálny čin?” A ja som naňho vyvalila oči a vravím: “A uvedomujete si, že po tom, čo som vám tu porozprávala, je toto to posledné, čo ma tak asi zaujíma?”

      Ak sa rozhodneš nemať dieťa len preto, že by mohlo mať myšlienky na samovraždu, to je ako nemať dieťa len preto, aby ho raz nezrazil autobus. Daj mu šancu a neži jeho život miesto neho ešte skôr, než sa narodilo.

      Páči sa mi

  17. Zdravim…ani neviem ako som sa sem dostala..po vsetkom, co som tu precitala doovlim si prispiet osobnou skusenostou. Samozrejme kedysi som samovrazdu povazovala za velky precin voci zivotu.No dnes sa na to divam z viacerych pohladov, zvlast preto ze som sa sama o to pokusila niekolkokrat. Prvy raz to bol velmi zlomovy okamih no cim dalej to bolo lahsie a lahsie. Kazdy raz soms a zobudila s nesmiernymi bolestami na yske kedze to boli lieky a alkohol. po poslednom 4 toom pokuse som si povedala, ze Boh mi dava tolko sanci, ze tu asi mam ostat. A tak som sa zatala a slad alej, zrazu prichadzali krajsie a krajsie veci, no myslienky napriek tomu uplne nezmizli. Mozem poevdat, ze momentalne zijem krasny zivot, mam skeveleho priatela , milovanu vysoku skolu, rodina no je to tam lepsie, vela skvelych priatelov a napriek tomuto vsetkemu, myslim na to takmer kazdy den… Dovod? Viete to je velmi tazke vysvetlit, zo zaciatku som si to odovodnovala, ze chcem ist “domov” nikdy som sa na zemi necitila ako doma a verila som pevne , ze sa dostanem kam patrim. Plus zivotne okolnosti tazka anorexia, depresie totalna strata zmyslu zivota opajanie v alkohole a hladanie stratenej lasky k sebe v ukajani sa s mnohmymi muzmi. Ale nic nezaplnilo tu prazdnotu, ktoru som v sebe citila, cim viac som si podobne ublizovala, tym viac som padala do priepasti, pritom som vzdycky bola pozitivny clovek a mylsim ze okolie ma malo rado. Vzdy som bola spolocenska a verila , ze vsetko je mozne no potom sa zacali na mna lepit choroby a ja som zacala chatrat, no poviem vam nic neni horsie ako ked hladate odpoved na nejaku otazku zo vsetkych sil cez vsetky cesty a svoje sily a neviete najst odpoved nech sa snazite akokolvek. Bolest duse a to prazdno je podla mna najvascsim hnacim motorom k tomuto ukonu menom samovrazda. Nechcem povedat , ze by som ju schvalovala, sama som este dost priputana k hmotnej sfere, no na druhu stranu viem, ze nic nie je tak cenne ako byt “doma”.Nelsubujem , ze sa to uz nikdy nestane momentalne som skor vo fazi kedy sa snazim tomu predist koli blizkym, ale keby zalezalo len na mne pustim sa a idem niekde , kde viem ze je lepsie miesto…

    Páči sa mi

    • Ivanka, držím ti palce v tvojom úsilí. Sama si pochopila, že ešte neprišiel tvoj čas 🙂 Hlavne si nič nevyčítaj, svet ťa chce presne takú, aká si. Užívaj si život s priateľom, rodinou. “Domov” ťa počká. Všetko je také, ako má byť.

      Liked by 1 person

  18. A co ak je to tak ,ze v tom zlomovom bode uz nekonám ja,co ak paraziti hosťujúci na negativizme smútku bolesti ,co ak oni uz to dokonaju? Neviem…nikto nevie…a skutočne sme o tej smrti rozhodli mi sami? Uvažovali sme o nej ale konali sme my? …hm… Ja som medzi nebom a zemou dostala takú info,ze do všetkého môžeme vo svojom živote kafrat…len do toho momentu ,kedy umrieme,nie.o tom kedy to nastane rozhoduje Najvyšší …a ako to bude? Hm

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.