Žiadna veda, len dnes ráno som mala takú nejakú divnú konverzáciu v hlave „sama“ so „sebou“ – pričom ani jedným si nikdy nemôžem byť istá. Séria otázok a odpovedí, ktoré si už nepamätám, ale všetky sa odvíjali od toho, že v posledných dvoch týždňoch zisťujem, že som v očiach iných „stratila ľudskú formu“ (alebo aspoň „ľudskosť“) a aj ľudia, ktorí ma majú radi, ku mne odrazu pristupujú s rešpektom… Otázka: „A ako sa tak cítiš?“ Odpoveď: „Dobre. Konečne som dorazila sama k sebe.“
🙂
To neznačí, že cesta končí; to značí len, že jeden veľký míľnik je za mnou a odteraz pôjdem ďalej už ako integrovaná (dúfam) osoba. 🙂 Ale tá moja držka nevymáchaná je „downside“ toho, že som sama sebou. 😛
Pridaj komentár