Nepotrebuje každý spievať

17Včera som mala “prelomový” deň – doslova a do písmena. Bola som na dvoch webinároch a zapísala som sa do kurzu zameraného presne na to, čo chcem. V prvom webinári chlapík bol kedysi snáď predavač áut, pracoval silno s emóciou a hulákal ako trhovník, ale súčasne oslovoval môj rozum a hlavne – moje motívy… Možno to jeho emotívne hulákanie a tlak boli potrebné na to, aby niečo vo mne puklo, ale pri ktoromsi jeho dôvodení som sa rozplakala sama nad sebou – a to sa mi obvykle nestáva, ale teraz som bez ostychu slzila a vedela som, že k nemu pôjdem na tréning, ak si ho budem môcť dovoliť. Vedela som, že toto bude drahé, mala som vnútornú “hranicu neprekročiteľnosti”, ale nakoniec ju cena presiahla len o necelých 50 USD, takže som nezaváhala a od včera na sebe tvrdo pracujem. Téma: osobná moc. 🙂 Našťastie som si celú dvojhodinovú prednášku nahrala a idem si ju púšťať tak, ako kedysi Ruiza – niekoľkokrát denne, až sa nenaprogramuje moje podvedomie na to vnímanie, ktoré on spomína.

🙂 Toto som potrebovala – situáciu, v ktorej moje rozhodnutie je jasné a nezlomné. Úmysel. Znova som sa naorientovala a už viem, čo chcem. 🙂

No a večer som mala druhý webinár, tentokrát s “ezoteričkou”, ale bolo to zaujímavé – ako strácame kúsky svojej energie a ako vznikajú v našom čomkoľvek (na auru už neveríme 😉 ) pukliny rôzneho druhu a čo s nimi. Normálne by som to bola vnímala tak, ako obvykle – ako dodatočné informácie, ktoré sa po spracovaní objavia tu, na stránke. Ale ako rozoberala rôzne typy puklín, konečne som narazila na tú, ktorá podstatne ovplyvnila môj život a preniesla sa do všetkých ostatných. Už som to spomínala, že som sa azda narodila s pocitom nepatričnosti. Dawn Clarková to vysvetlila – a mne sa otvorili oči…

V noci sa mi snívalo. Ono sa mi snívalo v posledných týždňoch každú noc a registrovala som, že sú to akési ukľudňujúce sny, ktoré mi dávajú dobrý pocit, ale sny samotné som si nikdy nezapamätala… Tohto sna som sa neúčastnila, fungovala som len ako nestranný, nezaangažovaný pozorovateľ. Odohrávalo sa to v akejsi krčmičke, kam prišiel spevák Cliff Richard, môj dlhoročný idol. No a všetci mu spievali. Manažérka mu spievala, servírky mu spievali a nakoniec tam bola taká nevýrazná, obtlstlá a uhrovitá mladá upratovačka s mastnými svetlými vlasmi a mopom a aj tá mu začala spievať – neumelo, slabým hláskom, ktorý sa triasol, ledva triafala tóny, ale zaťala sa a spievala ďalej… Prišiel k nej, zastavil ju a povedal, že ide o veľké nedorozumenie a že on nikdy nečakal, že oni mu budú spievať len preto, že on je spevák… Že “byť spevák” je jeho poslanie a oni majú svoje a nepotrebujú preto spievať.

🙂 Tentokrát správa dorazila v plnej miere.

Reklamy

One thought on “Nepotrebuje každý spievať

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s