Prečo zároveň sme a nie sme Boh…

Nedávne debaty pri článku K Otcovi patrí matka, mi poriadne vŕtali včera večer v hlave a podnietili ma akosi k napísaniu tohto krátkeho článku a dúfam, k otvoreniu diskusie.

Mám vnútorný problém sa stotožniť s konceptom, ktorý hovorí o tom, že sme Boh, alebo že sme mu rovní, ale zároveň rozumiem druhému názoru. Je to asi preto, že som si prešla dlhšiu cestu od tvrdého ateizmu k viere a na celú túto problematiku sa teraz pozerám s veľkou pokorou.

Nie som teologicky podkutá a nemám ešte ucelený názor, ale priblížim, ako sa na to teraz pozerám.

V mojom ponímaní sa ten koncept dá zjednodušiť a prirovnať napríklad k človeku. Ak sa na teologickú dišputu pozrieme napríklad z pohľadu kožnej, teda epitelnej bunky, dajú sa nájsť viaceré paralely. Kožná bunka, spolu s ostatnými bunkami, ktoré sa spájajú do orgánov, tvorí telo človeka. V ponímaní kožnej bunky, v širšom slova zmysle, teda je časť človeka, je človek. Aj keď nie sama, ako malé indivíduum, ale ako súbor ostatných dielčich častí človeka. Teda aj my, ako ľudia sme súčasť Boha, veľkého celku, ale sami osebe, v užšom význame, Boh nie sme. Tak ako kožná bunka nemáme kontrolu nad celým systémom, avšak máme v rámci neho nejakú dôležitú parciálnu úlohu. Kožná bunka môže rovnako veriť, že je pre človeka nepostrádateľná a len s ňou je celistvý, ale to vplyv na rozhodovanie človeka mať nemusí 🙂 Bunka žije podľa naplánovaného softvéru, na ktorý nemá veľký dosah. Prečo teda kožná bunka nie je človek vo všetkých významoch? Medzi kožnou bunkou a celým človekom je totiž obrovský rozdiel a to je vôľa, zámer, s následným činom, ktorý má v sebe človek.

Tak si predstavujem aj fungovanie Boha, pretože ak sa človek napríklad rozhodne odrezať si nejakú časť tela keď je ohrozený na živote, a tým odreže aj epitelnú bunku, v rámci tohto zámeru sa časti tela svojím rozhodnutím zbaví. Rozhoduje sa v súlade s vlastným zámerom, ktorý tá bunka asi nikdy nepochopí, pretože nemá predstavu o zložitosti celého systému a súvislostí.

Preto ja osobne vidím rozpor, ak berieme Boha len ako nejaké kolektívne vedomie, uzatvorený systém, alebo jednoduchý jin/jang. Verím na existenciu kolektívneho vedomia a rovnováhy jin/jang, ale stále mi tam niečo chýba.

Práve ten softvér, jednotiaci zámer, vôľa, ktorý podľa mňa musí stáť mimo tohto systému a zároveň je systém jeho súčasťou. Veď si len predstavme, že by sa kolektívne všetky bunky tela mali rozhodnúť o ďalších krokoch, vývoji systému zvnútra. Nastoliť “spravodlivosť”, karmu, zabezpečiť rovnováhu. Toto je pre mňa logický lapsus a preto vždy skončím v úvahách pri nejakej riadiacej jednotke, akoby zvonku, teda pri šedej kôre mozgovej, ktorá riadi prostredníctvom centrálneho nervového systému. A tou je pre mňa Boh.

Preto ja v užšom ponímaní nie som rovná Bohu, ani nie som Boh. Nemám na to silu, kapacitu, ani potenciál. Nie je to moja úloha. Som jeho kožná bunka 🙂

22 thoughts on “Prečo zároveň sme a nie sme Boh…

  1. Neviem, Tenshi, už som si pri tej diskusii, čo spomínaš, všimla tvoju reakciu… a nechápala som. Predsa nikto z nás netvrdí, že je Boh. 🙂 Ak Boh = Všetko-čo-je, tak nikto z nás s individuálnym vedomím NIE JE Všetko-čo-je, ale len jeho súčasť – tá “kožná bunka” (alebo niečo ešte drobnejšie 🙂 ).

    Napriek tomu je jedno miesto, kde každý z nás sme “Boh” – v svojom vnímaní. 🙂 Nikto iný nám nemôže povedať, čo vnímať a čo nie, ani ako vnímať… ak na to nepristúpime ako na hru/dohodu. A tak, nehnevaj sa, ani ty nemôžeš porovnávať kožnú bunku s človekom, pretože jediné vnímanie, aké poznáš, je to ľudské – a o tom, čo chce/nechce bunka, nevieš nič. Znie to možno tvrdo, ale odkiaľ berieš istotu, že bunky nemajú nijaký zámer? Nie je napríklad rakovina také menej príjemné prejavenie úmyslu bunky byť iná, nezapasovať sa na potreby ostatných? Nehovorím, že to tak je. Dokonca ani neviem, či je to môj názor, ale je to rozhodne možnosť. 🙂

    Chápem, čo hovoríš o tom uzatvorenom systéme – že ti nesedí. Je to vec vnútorného rozhodnutia, či systém berieme ako otvorený alebo uzavretý. Každý tento pohľad vysvetľuje časť systému, ani jeden nevysvetľuje celý systém. Takže je pravdepodobné, že sa pohybujeme len na strednej úrovni a nie sme schopní dovidieť dostatočne ďaleko, aby sme odhalili základné pravidlo, podľa ktorého je poskladaný: teda vnímame aspekty, ale nie celok.

    “Veď si len predstavme, že by sa kolektívne všetky bunky tela mali rozhodnúť o ďalších krokoch, vývoji systému zvnútra.” Vieš, myslím si, že to sa deje každú sekundu nášho života. Že ľudský organizmus je preto taký komplikovaný, aby to mohlo fungovať. Len to, čo ty namietaš (podľa mňa), je vedomé rozhodovanie sa, niečo ako “porada organizmu”. Ale rozhodnutia nie sú len vedomé, je to výber vždy z najmenej dvoch možností. Istá hladina hormónu? Zamilujeme sa: srdce, začni búšiť, cievy, rozšírte sa (a hlavne v tvári, aby červené líca navodili zdanie zdravého jedinca a preto vhodného partnera, atď.) Nižšia hladina hormónu? Žalúdok, vyšli signál, že sa nám chce žrať.

    Neviem, nakoľko triafam do tvojho pocitu, ale toto je svet/systém, ako ho vnímam ja. 🙂 Len ďalšie individuálne vnímanie niekoho, kto pracuje s hypotézou “uzavretého energetického systému”, ktorý je súčasťou nadradeného energetického systému. 🙂

    Páči sa mi

    • Heli, urcite sa nehnevam, ved o tom je diskusia 🙂 Rozmyslala som nad tym a myslim, ze bunky nemaju zamer. Bezia podla programu zakodovaneho v DNA, takze v ramci existujuceho kodu. Mozu na nich vplyvat externe faktory, ale prilis velke rozhodovacie pravomoci nemaju. Ak telo zaleju hormony, konaju. Ak prebehne ina chemicka reakcia, konaju/nekonaju.Ak na nich budes vyvijat nicivu energiu, zahynu. Tu vidim aj obmedzene schopnosti cloveka rozhodovat sa mimo zakodovaneho, tam niekde vidim ucinok karmy. A ak by aj bunky mali zamer (teda tu rakovinu, co si skor myslim, ze je “externy” kod, nez zamer bunky), tak sa urcite nerozhodnu spravne, kedze ich snaha vymanit sa zo systemu, teda ich ulohy, ktoru maju, ma nicivy charakter na nich aj na system (vid rakovina).
      K clanku – referovala som k predstave, ze ak Otec je Boh, my sme Matka. Kedze mam predstavu o rovnocennom partnerstve ;), znamena to pre mna, ze kedze my sme Matka, sme rovni Otcovi / Bohu a mozno mame spolocny povod (energia, latka, etc), je to rovnocenny, nie podriadeny vztah. Ale mozno som to nepochopila spravne 🙂 Dost teraz simplifikujem..

      Páči sa mi

      • A ak som bola opat nejasna 🙂 – myslim, ze nemame s Otcom / Bohom rovnocenny vztah, teda nie sme Matka.

        Páči sa mi

      • tenshi, ak predpokladáme, že DNA plní funkciu, ktorú jej pridelili vedci, tak by to mohlo byť tak. Lenže, čo ak DNA je podľa zákona rezonancie komunikátor, takže naše telá medzi sebou komunikujú bez toho, aby sme si to my svojim rozumom uvedomili? Aj karma minulých životov môže byť spochybnená, lebo ak čas nie je lineárny, tak potom aké minulé životy? Hádam paralelné… takže sme časťou Otca, Matky, sna, všetkého prejaveného aj neprejaveného, sme vo aj na vzdialenej časti vesmíru, prežívame deja vú, ale nie je to nič iné, len jeden z variantov tvorenia, priesečník…

        Páči sa mi

      • 🙂 Simplifikuješ… a hlavne interpretuješ… 😀 Nikde nie je povedané, že sme rovnocenní Bohovi. Je povedané, že my všetci dokopy sme “Matka”. Nikde nie je povedané, že Matka je rovnocenná Bohovi. Tak som to totiž vôbec nemyslela a preto ten obraz túto informáciu nemohol obsahovať… Išlo mi skôr o to, že sme jedna časť energie Otca, tá, ktorá “tvorí”. On nás odčleňuje na to, aby sme vytvárali, aby sme robili komplexnosť a nové a nové aspekty. A zrejme tým, aké kombinácie energií a s nimi spojených spomienok nám dáva, nás “programuje” na istý typ tvorenia, v ktorom ale máme pomerne voľnú ruku. Svojím spôsobom sa mi to presne kryje s jednou šamanskou cestou/snom (https://eprakone.wordpress.com/2011/05/17/zmysel-dusi-snivat-svet-dalej/) a preto som aj vedela interpretovať tak, ako som interpretovala.

        Mimochodom, ja mám podozrenie, že to, čo my nazývame Boh, Otec alebo Úmysel v tomto systéme, je len tvorivá projekcia Všetkého-čo-je do tohto systému. Viem, že je to chaotický obraz, ale ak vnímam energie ako “osoby” a Otca vnímam tiež ako “osobu”, tak mi z toho logicky vyplýva, že v systéme musí byť nejaká energia, ktorá reprezentuje len jeho – ale ak systém je Všetko-čo-je, tak táto reprezentácia je len “avatar” s názvom “Riadiaca/rozhodovacia jednotka”. Neviem to povedať jednoduchšie, nemám to domyslené, ale mám pocit, že presne takto to celkom správne zapadá… do čoho? 😯 Magoriem. 😀

        Páči sa mi

      • Heli, ok, tak uz teraz rozumiem lepsie 🙂 S tym som v rezonancii, ak nas ponimam ako cast energie Otca, ktora bola urcena na tvorenie. A kludne moze byt nazvana matka (a celkom by sa to podobalo teorii o Eve vytvorenej z casti Adama, aj ked sa mi ta predstava ako feministke bridi :lol:) A dokonca rozumiem aj tej projekcii, aj ked ma z toho myslenia uz rozbolela hlava 🙂 Idem tusim radsej pracovat, z toho ma hlava neboli (dedukcia – v praci sa nerozmysla :))

        Páči sa mi

      • Jarah, mozno mas pravdu, ja neviem. Paralelnost pripustam, aj to ze nase tela medzi sebou komunikuju. Myslim, ze to neodporuje ani tomu, ze by DNA bola zaroven kod. Podla mna je tam však prvok determinizmu, teda v niecom nemame na vyber 🙂 A k tym paralelnym zivotom – ja som unavena z tohoto jedneho 😀 Dufam, ze v tych ostatnych viac oddychujem..

        Páči sa mi

      • tenshi, to ja len tak strieľam do priestoru 😀 … lebo vedci nám už kadečo narozprávali 🙂
        Aj to, že mozog je centrum riadenia a čojaviemčoho, tak nech mi vysvetlia, ako to, že v maternici sa z buniek ako prvé vyvinie ľudské srdce a aj bez mozgu vie, čo má robiť. Znamená, že má svoj vlastný rozum 😀

        Páči sa mi

      • Jarus, zazrak zrodenia je uplne mimo moj pochop. Aj tomu sa teraz dlhsiu dobu venujem 🙂 Jasne, ked zacne delenie buniek, vznik zygoty, moruly, blastogenezy a podobnych krasnych zahad, je tam iny program v behu, ako moze neskor planovat mozog toho jedinca. Preto tvrdim, ze su veci mimo nasu kontrolu 😀

        Páči sa mi

  2. (Už nemeň nič na článku, lebo si mi zmazala rozpísaný komentár 😀 )

    Parabola s kožnou bunkou je zaujímavá, ale veľmi vzdialená tomu, čo si JA predstavujem pod spojením Boh je vo mne a ja som v Bohu. Podľa mňa to nie je tak, že sa starý pán tetelí niekde v mojom slepom čreve. Znamená to, že Všetko je Jedno, naša energia je tá istá látka… či nie? 😆

    Páči sa mi

  3. Predpokladám, že Boh ktorý je všetko čo je, nie je otvorený systém, lebo to by znamenalo, že existuje aj niečo mimo neho. Podľa mňa je vôľa, zámer, s následným činom. Táto vôľa stvorila všetko čo je. Keďže aj my sme súčasťou toho čo je, tak sme súčasťou Boha. Takto je Boh vo mne, a ja som v Bohu. Všetci sme jedno, ale máme individuálne vedomie.
    Stvoril nás na svoj obraz, tak aj my môžme mať zámer a urobiť následný čin. Boha nemôžeme nikdy celkom pochopiť, lebo presahuje náš rozsah vnímania a poznania (keďže je všetko čo je, a my nevieme, čo všetko je).

    Páči sa mi

      • Ale je to pre mňa celkom pekné prirovnanie. Viem si to pekne predstaviť. Aj keď je to len predstava.

        Páči sa mi

      • Na tomto blogu som čítala, že Boh nás sníva. Alebo že my chápeme svet na základe predpokladov. Takže celá naša realita je predstava. Predstava že spočívam v božom srdci môže byť pre mňa realitou.

        Páči sa mi

      • Rozumiem ale čo je to snívanie a sen? Čo je predstava?! 😈 Mám pocit, že to súvisí s vedomím a kotvením.
        “Predstava že spočívam v božom srdci môže byť pre mňa realitou.” Na predstavu treba energiu, treba ju udržiavať, je obmedzená predstavivosťou predstavujúceho. Hm život v predstave je fájn, len pre mňa nebol uchopiteľný. Bol to len útek ale aj príprava na život tu.

        Ok to čo píšeš je pohľad odniekiaľ z blogu. a tvoj vlastný názor?

        Páči sa mi

      • Áno, predstava je obmedzená predstavivosťou predstavujúceho, a nie je to skutočná realita.
        Ak veta: celý svet je božie telo, a my spočívame v jeho srdci mi otvára srdce a cítim lásku, tak
        sa posúvam bližšie k bohu. Cieľom nie samotný pocit lásky, ale uvedomenie si jednoty cez lásku.
        Aby zažívanie jednoty tvorilo realitu. Zatiaľ to vidím takto.
        Zatiaľ neviem objektívne odlíšiť realitu od mojich predstáv. Som v dualite, a otváram svoje srdce.

        Páči sa mi

    • Jani, s tym otvorenym / zatvorenym systemom to este nemam doriesene ani v sebe 🙂 Rovnako, ako vzdy skoncim pri linearnom mysleni, ktore predpoklada zaciatok a koniec, kedze nie som schopna porozumiet nekonecnu. A ked sa mi zacina z hlavy parit, radsej uznam nekonecno a idem rozmyslat nad niecim inym 🙂 Mas pravdu v tom, ze sa treba skor sustredit na srdce, kedze tu nase ubohe mozgove bunky stracaju svoju schopnost, ale precitit Boha a jeho pritomnost vieme 🙂

      Páči sa mi

  4. Tento článok a jeho všeobecne pochopenie Boha je dosť vyzretý a príjemne ma prekvapil. 😉

    Je tam pokora, pochopenie aj jednoduchá a stručná dedukcia ktorá nemá potrebu špekulovať. Duša ktorá sa z relatívneho hľadiska posúva na absolútne začína viac chápať objektívnosť jednotného zámeru, poznania. Relatívnosť a fragmentácia je naopak prejavom falošného ega a potreby oddeľovať sa, či považovať seba za Boha (druh klamu). Pri správnom pochopení Boha narastá odovzdanosť a prijímanie svojej zodpovednosti voči Bohu ako aj sebe. Je to vnútorná cesta pri ktorej často musíme zo seba odstraňovať navyknuté vzorce správania ktoré vznikajú v ateistickej spoločnosti.

    Páči sa mi

  5. 🙂 Drunvalo pekne pošpekuloval v knihe o Tajomstve kvetu života o tom, ako Šéfko začal tvoriť. Rozobral to z pohľadu 3D reality a celkom “vedecky” to popísal. Nebudem to tu rozpisovať, lebo sám tomu šete úplne nerozumiem 😛 Výsledkom ale bolo, že pohyb, ktorý pri úplnom začiatku Otec potreboval na to, aby “vytvoril” “”priestor”” geometricky voláme Kvet života a toto je vraj práve základ všetkej “architektúry”. Z Kvetu života sú odvodené dalšie geometrické “časti” ako Semeno života, Strom života a etše niečo, čo som si nezapametal 🙂 Z toho sa potom dá odvodiť teória Fí (zlatý rez) a Fibonacciho konštanta, alebo ako sa to všetko píše 😀
    Môj názor je taký, že na to aby sme “logicky” rozumeli/pochopili v našom 3D vnímaní, našou ľavou hemisférou, ako funguje XD “priestor”, ktorý Otec vytvoril a teda ako funguje/čo je Otec a v akom vztahu teda k nemu sme, potrebujeme chápať logické súvislosti a toto je aspoň u mňa dosť “bolestivý” proces alebo to môžeme všetko poňať cez srdce, lebo tam to všetko už vraj vieme a potrebujeme si “iba” spomenúť a toto je zase o tej pozpodmienečnej láske/viere.
    To ale pre mňa neznamená, že len preto, že neviem “logicky” pochopiť – prestávam hľadať a na to pužívam potom svoju pravú hemisféru a svoje srdce…asi. Proste z ničoho nič ma niečo naštartuje, že toto “by mohlo dávať zmysel aj keď tomu teraz nerozumiem” a pokračuj ďalej. Tento hlas, ale moje rácio dokáže prehlasovať a ako náhle začínam uvažovať až príliš horlivo racionálne, resp. sa veľmi “trepem” pri nejakej myšlienke (vypadnem z plynulého toku a začínam sa opäť strácať v minulosti a budúcnosti), začínam (väčšinou) hneď spochybňobvať sám seba 🙂
    Ono totiž to, čo Otec povie mňe môže byť určené iba pre môj koncept/sen a preto aj keď sa snažím interpretovať iné názory/vierovyznania, tak s tým často/väčšinou mám problém, lebo to tiež zosumarizoval jednotlivec a bolo to už možno x krát poprepisované a prerozprávané ďalšími, takže ak Hele Otec úsmevom naznačil, že kto je Matka?, moja otázka nasleduje…a na čo Otec takto reagoval a čo jeho reakcia vlastne znamenala? To ako si to Hela interpretovala, je zase niečo úplne iné 🙂
    Takže, klídeček a nohy v teple a seďím s tým…uvidíme, čo z toho bude 😉

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s