Článok napísala Ambala:

Včera som bola u Helar na stretku stalkovacej skupiny. Išla som tam s malou dušičkou, pretože sa spustil môj softvér “strach a panika”, tento raz najmä z nových ľudí a z toho, že pre iných nemám nič podnetné, že im nemám čo povedať. Celé ráno som sa rozhodovala, či ísť alebo nie, potom som sa tak zamotala na prechádzke s Theom, že som si už “úspešne” začala hovoriť, že to aj tak nestíham a prídem neskoro. Lenže niečo vo mne sa ozvalo, že sú to len výhovorky, aby som nemusela niečo riešiť. Takže som zavolala, že prídem neskôr a už aj som cupitala na bus. Poprosila som Eldona, aby mi cesta netrvala pridlho, resp., aby mi bez problémov nadväzovali spoje a čo nevidieť som bola v “mačacom domčeku” (a bez mučenia sa priznávam, že na mačičky som sa veru veľmi tešila, ešte som ich všetky na živo nevidela). Keď som u Helar uvidela pre mňa cudzích ľudí, stiahlo mi rebrá, takže som sa to snažila nejak prekonať a “vrhla” som sa na mačičky, teda hlavne na kocúra Lassiterka, ktorý ma prišiel privítať aj ku dverám. Nebudem to zbytočne naťahovať, sedela som na sedačke ako päť peňazí, pekne tichučko a väčšinou len počúvala ostatných (a z času na čas som sa venovala hre s niektorou z prítomných mačkovitých šelmičiek). Potom prišlo malé cvičenie, mali sme sa ponoriť do svojho vnútra a zistiť ako a čo práve cítime. Cítila som neistotu a ešte niekoľko vecí, ktoré som nevedela správne pomenovať (teda okrem hladu a potreby navštíviť istú miestnosť…čo sa vďaka prestávke podarilo vyriešiť). Až cestou domov som sa pustila do hlbšej analýzy svojich pocitov počas stretnutia. Cítila som sa neistá z nových ľudí, trochu stratená (niečo ako keď sa človek motá v supermarkete, vidí veľa zaujívavých, lákavých vecí, no nevie kam skôr skočiť a šupnúť do nákupného vozíka), ale zároveň som cítila istý pokoj a pohodu (tomu ani sama nerozumiem a ani to neviem logicky vysvetliť…). Čo som si pri tejto analýze uvedomila a čo ma dosť prekvapilo, bol fakt, že i napriek tomu, že som sa niekoľko hodín súsredila na rozhovory a bolo tam na mňa veľa neznámych ľudí, tak ma nebolela hlava (v škole alebo na školeniach ma začne bolieť hlava tak po hodine). Ďakujem za toto stretnutie, bolo pre mňa podnetné´- jednak mi docvaklo, že aj iní ľudia sa potýkajú a spracovávajú svoje strachy, podmienené konanie a kopec iných podobných brzdičiek na ich životnej ceste. A tiež, že každý človek má vlastný spôsob, vôľu, schopnosti a načasovanie vysporiadať sa s nimi. Potom som si uvedomila koľko obmedzení a brzdičiek stále mám vo svojom živote (a myslím si, že to som ešte neprišla ani na polovicu z nich, ale všetko má svoj čas a miesto). Koľkokrát som si v nejakej situácii povedala “mala by som”, “bolo by treba”, “chcela by som, ale…” … všetko to boli len výhovorky, pretože v skutočnosti som buď nechcela ani omylom alebo som na danú vec nebola pripravená a podvedome som to vedela. Dlho som sa len plácala v emocionálnom bahienku, nezáleží na tom, čo alebo kto ho spôsobil. Myslela som si, že “neviem”, “nedá sa” a potom “mala by som” niečo urobiť, aby sa to zmenilo (samo sa to…). Ale žiadne “samo sa to” sa nekonalo. Konali sa však žlčníkové záchvaty, vďaka ktorým som bola asi prvý raz v živote naozaj úprimne vďačná, a to keď po niekoľkohoodinových bolestiach prišla chvíľa uvoľnenia a potom konečne spánok. Takto som si začala uvedomovať, čo všetko v živote mám a začala som za to ďakovať. Už nejakú dobu chodíme s Theom na prechádzku na lúku k Eldonovi, ktorému v duchu poďakujem a cez neho aj Gaii a ostatným elementálom. Postupne som sa prepracovala aj k riešeniu problémov, pred ktorými som utekala, zatvárala oči, vyhýbala sa im. Niektoré z nich som už vyriešila, iné ešte stále nie, ale som na ceste 🙂