Čo nám bráni byť šťastnými?

Už ani neviem, ako sa ku mne dostal tento úryvok z knižky Ezru Baydu Beyond Happiness: The Zen Way to True Contentment:

Skutočná otázka, ktorú si potrebujeme položiť, je: prečo sa neprestaneme správať spôsobom, ktorý nám neprináša šťastie? Odpoveď je v základnom ľudskom programovaní: rodíme sa s vrodenou potrebou bezpečia, istoty a kontroly – je to nerozlučiteľná súčasť nášho mechanizmu prežitia. Rodíme sa taktiež s odporom k nepohodliu a prirodzenou túžbou po pohodlí a potešení. S týmito ľudskými predurčeniami je len prirodzené, že celé naše naučené správanie sa zameriava na napĺňanie našich prianí a chutí.

Pri prvom pohľade je úplne v poriadku snažiť sa o pohodu alebo bezpečie. Problém začína až vtedy, keď naše správanie “prežitia” preberie kontrolu a stane sa naším hlavným motivátorom. Keď k tomuto dôjde, iné prirodzené pudy ako zvedavosť, dychtivosť a život z nášho otvoreného srdca sú potláčané, čím sa náš život ale zúži a stáva sa čoraz menej uspokojivým. Paradoxne veríme, že naše stratégie “prežitia” a zvýšenej kontroly nám prinesú šťastie, a tak sa ešte viac snažíme alebo sa usilujeme o súhlas iných – ale práve tieto správania nám často prinášajú najväčšiu nespokojnosť.

Otvoriť oči a jasne vnímať, čo to robíme, nie je ľahké. Naše rutinné správanie typu “snaž sa viac” alebo “ostatní s tebou musia súhlasiť” sa stane našou druhou prirodzenosťou a už sme voči nemu slepí. A aj keď nám toto správanie neprináša šťastie, často to nespozorujeme len preto, že sme presvedčení, že raz nám ho prinesie! Ak sa chceme prebojovať cez túto lokálnu slepotu, pomôžu nám otázky ako “Som v tomto okamihu skutočne šťastný?” alebo “Čo mi prekáža v tom, aby som sa cítil šťastný?” Zamyslieť sa nad nimi nás stojí len pár okamihov, ale keď si ich kladieme po istú dobu niekoľkokrát denne, začneme vnímať všetky tie správania a prejavy, ktoré nám bránia byť šťastnými.

Snažiť sa viac a uchádzať sa o priazeň/súhlas iných sú dve najrozšírenejšie vovychovávané správania, ktoré nám majú priniesť šťastie. Takmer rovnako bežné sú mnohé nutkavé správania – napríklad nutkavé vyhľadávanie pôžitku a rozptýlenia. Samy o sebe sú rozptýlenie a pôžitok fajn veci a istotne nám prinášajú dobrý pocit. Ale len čo nadobudneme nejaký nutkavý vzťah – napr. k jedlu, sexu, cvičeniu – tak nás nutkanie ženie opakovať toto správanie v presvedčení, že sa budeme potom cítiť dobre.

Venovať sa nutkavým správaniam odhaľuje samotnú podstatu ľudskej tendencie nesprávne si vykladať “šťastie”. Keďže nám nutkavé správania prisľubujú, že sa budeme cítiť dobre, opakujeme ich. Do istej miery aj svoj prísľub napĺňajú – pocítime zmyselný pôžitok alebo záplavu endorfínov. Ale toto naplnenie je vždy len dočasné a potrebuje pre to, aby fungovalo, priaznivo nastavené vonkajšie podmienky. Kým sú vonkajšie podmienky priaznivé, náš život je okej a nerobíme nič na to, aby sme situáciu zmenili. Takisto sa nezapodievame tým pocitom nedostatku, z ktorého vlastne nutkavé správanie vzniklo: prečo hasiť niečo, čo nás nepáli? A tak zostávame uzatvorení v bludnom kruhu osobného šťastia/nešťastia. Keď sa necítime až tak hepi, nájdeme si nejakú rýchlu záplatu a myslíme si, že sme už zasa hepi. A takto sa celý cyklus opakuje donekonečna a skutočné šťastie nám uniká.

Kým veríme, že tieto nutkavé stratégie zaberajú, dovtedy ich budeme udržiavať. A pretože z času na čas nám prinesú dobrý pocit, v priebehu rokov sa upevňujú. Preto sa stávame zajatcami našich naviazaností niekedy aj na celý život bez toho, aby sme s tým niečo urobili a zmenili to. Vlastne by sme sa mali potešiť, keď nám život naservíruje poriadnu porciu nešťastia, pretože vtedy dostávame príležitosť začať si klásť otázku, či nám naše doterajšie stratégie skutočne slúžili… Keď uvidíme, že to, čo sme doteraz robili, nám neprinieslo skutočné šťastie, možno v sebe nájdeme dostatočnú motiváciu zmeniť to.

Každý z nás potrebuje preskúmať, kde a ako sa smi sebe pletieme pod nohy a akými všetkými spôsobmi blokujeme naše vlastné šťastie.  Potrebujeme preskúmať hlavne naše naučené správanie – naše stratégie kontrolovania a naše nutkavé tendencie. Celý život sme trávili vo viere, že nám tieto veci prinesú šťastie, hoci pri bližšom pohľade priniesli pravý opak. Ale kým toto jasne neuvidíme, všetky tie spôsoby, ktorými sami seba sabotujeme, nebudeme ochotní urobiť pre naše šťastie niečo viac než tie obvyklé “rýchle záplaty” – nezačneme si pestovať skutočnú spokojnosť.

(Viac informácií k osobe autora: Ezra Bayda, www.zencentersandiego.org )

Nuž, o pestovaní skutočnej spokojnosti v článku nebolo nič, takže zasa hlavná robota zostane na nás 😦 … Ako si pestujete vy svoju skutočnú spokojnosť so životom? Moju stratégiu ma naučila chemoterapia. Vedela som, čo to bude. Vedela som, že mi bude zle… všetci ma varovali, aj doktorka. Dostala som lieky proti nevoľnosti. Nebolo ich veľa. A tak som si povedala: potiahnem tak dlho, ako len budem vládať, a až potom si ten liek dám… No a každým okamihom som sa vcítila do svojho vnútra a povedala si: “Ešte to nie je také zlé. Toto zvládnem aj sama. Ešte netreba.” Na konci polročnej chemoterapie som zistila, že som za celý ten čas zjedla až jednu pilulku. 🙂

A to ma to naučilo: stiahnuť sa vyslovene do daného okamihu a povedať si, že vlastne to práve teraz nie je také zlé – a byť vďačná za to, že to práve teraz nie je také zlé. Odvtedy to robím aj cielene a pomáha mi to úplne úžasne. 🙂

A akú stratégiu máte vy?

26 thoughts on “Čo nám bráni byť šťastnými?

  1. Mojou stratégiou je rozhodnutie 🙂 Podľa mňa je všetko otázkou voľby. Či si to teraz uvedomujeme, alebo nie. A dôvera v rozhodnutie k tomu. A šťastie je zrazu súčasťou nášho sna 🙂

    Páči sa mi

    • Skoda, ze sa tu neda “lajkovat” odpoved, Matrioshka. Pobavilo ma to 😆 Ja som teraz tak celkovo spokojna a stastna (klop klop), lebo som si povedala, ze tento rok jednoducho bude pre mna super, kedze minuly ma skoro zabil. Skoro doslovne 🙂 Kazde rano teda pekne podakujem za dalsi zaujimavy den, co ma caka a s doverou pozeram, co si pre kazdy dnesok specialne pre mna pripravil osud 😀

      Páči sa mi

  2. Rozmýšľam nad tým, čo znamená “šťastie”, ako vyzerá, ako sa človek cíti, keď si myslí, že ho má. Určite má každý svoje vlastné kritériá. Ak je to tak, potom šťastie pravdepodobne, ako také, ani neexistuje. Je to o pocite BYŤ šťastný. Nechávať cez seba prúdiť tú bezpodmienečnú energiu, ktorá nám dáva pocit naplnenia, úplnosti, celistvosti, jednoty.
    Takže nakoniec som znova pri mojej obľúbenej vete: “Chceš byť šťastný? BUĎ!” 😆

    Páči sa mi

  3. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak spoločný menovateľ mojej najvačšej terajšej niekoľkoročnej životnej “nepohody” je nedostatok slobody. Slobody, na akú som bola zvyknutá: chodiť veľa do prírody, hocikedy si vyliezť na môj kopec a na moju lúku, mať nejaký ten čas pre seba, mať akurátny dostatok peňazí na koníčky a kurzy,…. Nebudem tu rozpisovať, prečo to tak momentálne nie je, aj keď viem, že takáto sloboda je úplne možná aj v manželstve a pri malých deťoch a na sídlisku v oblasti, kde nie sú hory, ktoré ma odmalička obklopovali. Ale jednoducho to tak nie je, vonkajšie okolnosti sa tak nejak vyvŕbili a vyvrbujú. /Na druhej strane ako vyváženie mám práve tie deti, ktoré mi chýbali, keď som si mohla vyliezť hocikedy na kopec 😀 /

    To ma vlastne tlačí k jednému: byť slobodná v mojom vnútri. To je jediná záplata na vonkajšiu neslobodu, ktorú pociťujem.
    No a barličiek k tomu dostávam veľa. O niektoré sa opieram, niektoré zatiaľ prehliadam, ale veľa mi pomáha okrem iného aj tento blog, kde sa slobode učím v priamom prenose s možnosťou skúšať si to aj v životných situáciach.
    Tak najviac mi pomáhajú tieto zistenia, o ktorých som síce vedela aj skôr, ale ktoré som začala preciťovať v srdci len nedávno:
    1/ Mám právo na svoje emócie, aj na ich vyjadrenie, mám právo povedať ÁNO aj NIE, nemusím sa viniť za reakciu na druhej strane a nemusím mať z nej strach.
    2/ Všetko vo svojom živote som si vytvorila sama, na všetkom nesiem svoju zodpovednosť /nie VINU!/. Všetko môžem zmeniť svojim vnímaním.
    3/ Mám príčinu hovoriť si kedykoľvek MILUJEM ŤA a nechať pri tom tiecť slzy, za ktoré sa nemusím hanbiť.

    V podstate som vďačná za život taký aký je so všetkým, preto nepíšem o nešťastí, ale o nepohode, pričom šťastie sa mi zjavuje v okamihoch, keď nad ním nepremýšľam.

    Verím jednému: keď sa stanem vo svojom vnútri slobodnou, zmení sa aj všetka nesloboda okolo mňa. 😀

    Páči sa mi

  4. Ten článok bola veľmi dobrý v tom, ako poukazuje na to, že sťastným môže byť človek iba vtedy, ak bude slobodným. Čo znamená, že vždy bude mať slobodnú vôľu a bude slobodne rozhodovať medzi minimálne dvomi možnosti. Čím sme ale starší, tým sa ťažšie vzdávame svojich ” šťastie” nám navodzujúcich denno denných rituálov myslenia alebo konania. Ale znova máme minimálne dve možnosti na rozhodnutie: buď s tou zmenou myslenia alebo konania začneme hneď dnes, alebo si počkáme na udalosť v živote, ktorá nás môže položiť na kolená . . . . . . . bude to viacej bolieť . . . . . . bude sa z tých kolien ťažšie vstávať, ale znova dostaneme na výber – vstanem alebo padnem ?.. . . . . . ak vstanem , vyhral som, ak padnem, tak sa to znova všetko začne od začiatku.

    Páči sa mi

  5. Velmi dobre a trefne polozena otazka..v jednoduchosti je krasa! CO MI BRANI BYT STASTNOU? ked sa nad nou zamyslam, cim dalej tym viac citim ze NIC!!! NIKTO A NIC MI NEBRANI BYT STASTNOU…len JA si staviam prekazky, podmienky, obmedzenia, vyhovorky a zdovodnenia, preco nebyt stastnou..a pritom je to taaak jednoduche! BYT STASTNA…helar velmi pekne dakujem, potrebovala som si prave teraz a v tejto chvili uvedomit, ze i ked momentalne vonkajsie podmienky nepraju/niekto by to nazval ze som na uplnom dne/, viem, ze som stastna, pretoze stale zijem a milujem…

    Páči sa mi

  6. …”A to ma to naučilo: stiahnuť sa vyslovene do daného okamihu a povedať si, že vlastne to práve teraz nie je také zlé – a byť vďačná za to, že to práve teraz nie je také zlé. Odvtedy to robím aj cielene a pomáha mi to úplne úžasne. :-)”
    Vďaka za článok a tvoje “prúpovídky”, kt. ma zakaždým priateľsky poklepú po rameni.

    Páči sa mi

  7. Hm, z praxe som zistila, že ľudia podmieňujú svoje šťastie, spokojnosť a vyrovnanosť niekym alebo niečim. “Viete, som sám, ak si nájdem partnerku, budem určite spokojný a šťastný.” ZLE! “Viete, teraz sa mi nie veľmi v práci darí, ale akonáhle sa to zmení k lepšiemu, isto budem spokojný.” ZLE!
    Preto súhlasím s dien. Nič nám nebráni byť šťastnými, spokojnými. IBA MY SAMI! A pritom iba my sami sme zodpovední za svoje rozhodnutia a za svoj život. A to poriadne!
    Keď ono je pohodlnejšie nájsť “vinníka” všade okolo, len nie v nás. Je jednoduchšie konštatovať, ako konať.
    Ale som nenapraviteľný optimista a verím, že človek spozná svoju hodnotu, že využije svoje právo povedať ” nie”, že využije svoje právo slobodnej voľby………….že nájde cestu k sebe samému.
    Ďakujem veľmi za tento článok!!! Želám všetko dobré. Veľa lásky všetkým!

    Páči sa mi

    • Vieš, Inka, každý sme na istej úrovni vnímania – na tej, na ktorú práve máme… Niektorí majú aj na viac, iní zas už vyčerpali celý svoj potenciál a napriek tomu zaviazli v svete, ktorému veľmi nerozumieme a ktorý veľmi “neschvaľujeme”. Ale to nehovorí nič o nich, len o tom, ako ich vnímame my… Ak sa my správame tak, že externalizujeme, je to pre nás “pohodlnejšie”; pre niekoho iného to môže byť maximum jeho možností. Proste nás na svete musí byť plná škála, aby bolo všetko pokryté a neprestalo to existovať. 🙂

      Odkedy som si toto uvedomila, zistila som, že vlastne nemám ľuďom čo povedať… a vrátila som sa späť k stránke “pre mňa o mne”. Píšem si o tom, čo je zaujímavé/dobré pre mňa. Prestala som radiť (alebo sa aspoň výrazne krotím) a prestala som (dúfam) kázať. 😉 Mnoho ľudí ešte stále vnímam ako mimo ich osobného optima – a začínam si uvedomovať, že ja neviem, či to nie je presne to miesto, kde práve majú byť… Anjeli ma naučili jedno slovo/pocit: “eloi”. Všetko je presne tak, ako má byť. Dôvera. 🙂

      Páči sa mi

      • Ale jasné, nemyslela som to tak, ako to možno vyznelo. Toto bol môj názor, konštatovanie, skúsenosť z praxe. Nič viac. Ak klient ku mne príde, je to znamenie, že chce niečo zmeniť vo svojom živote. Alebo vysvetliť, alebo sa len porozprávať. A je iba na ňom, čo urobí a či vôbec urobí. Nechcem ho meniť, ani mu nič prikazovať. V mojom príspevku som chcela iba povedať, že naozaj je to iba na nás samých.

        Páči sa mi

      • 🙂 Inka, to nebola kritika. Ani neviem, nakoľko to bola odpoveď tebe a nakoľko upozornenie pre iných… 🙂 Ak som bola nezručná vo vyjadrení, tak mi to, prosím, odpusť.

        Páči sa mi

  8. A ešte niečo kj tvojmu článku Helar, ja mam pocit, ze čo ma hnevá alebo omína je strach, kt. ma obmedzuje v slobode. zatiaľ neviem povedať, že sa cítim slobodná. Prekonať vnútorné strachy, to je moja veľká výzva na kt. chcem pracovať…len ešte neviem presne ako, ale veci sa vyvíjajú a pocity zaostrujú postupne kde treba pritlačiť…)Možno aj v stalkovacej skupine nájdem nejaké odpovede, poznania…
    Ešte raz, díky.

    Páči sa mi

    • K tomu strachu… Vzniká, keď si robíme predstavu o tom, ako by veci mali vyzerať, aby boli “dobré”. No a nie sme celkom padnutí na hlavu a tušíme, že by mohli vyzerať aj inak, než by sme chceli… a tak nastupuje strach. Že by situácia mohla byť iná ako to, čo si prajeme.

      V tejto oblasti som preborník. 😛 Anjeli si ma doťahovali, že sa stále pokúšam riadiť Nebo… a ja som fakt všetkým predpisovala! Ešte aj anjelov som poučovala o tom, ako by sa ako anjeli mali správať… 😳 Museli moje premúdrelé “ja” rozbiť na atómy, než som si prestala robiť predstavy a začala som ťažiť maximum z daného okamihu. A len čo som toto začala robiť, strach takmer celkom zmizol. Ešte niekedy dostanem kŕč hrôzy z niečoho, ale už si len poviem “to je iba strach” a beriem na vedomie, že ešte vo mne zostalo aspoň toľko človeka, aby si niekedy naložil aj do gatí. 🙂

      Takže: nebrzdí ťa strach, brzdia ťa tvoje vlastné predstavy o želateľných veciach. Aspoň si to teda myslím. 😉

      Páči sa mi

  9. Ahoj helar,
    presne takto vnímam strach aj ja. Napriek tomu, že si to uvedomujem, ten strach/obavy prídu.
    Myslím, že tak to má byť – vývoj sa deje na základe vzniku – uvedomení si paradoxov (svojich konkrétnych, ktoré prinesie životná situácia) a snahe sa s nimi vysporiadať – prijať ich, rozhodnúť sa, zariadiť sa – teda hľadať optimálne riešenia.

    Páči sa mi

  10. K tej stratégii – byť vedomím v prítomnosti je zlatá stredná cesta. Keď nastúpi strach, znamená to, že som uviazol vedomím v minulosti, keď pociťujem úzkosť, znamená to, že som vedomím uviazol v budúcnosti. Dostať sa vedomím do prítomnosti (do tela, tonalu, prepojiť obidve hemisféry) stojí za to. Výkyvy v hladine osobnej energie alebo emocionálna nestabilita spôsobujú, že nás to hádže dozadu alebo dopredu mimo tela a riešime “veci”, ktoré momentálne ani nie sú (a to spôsobuje pocit nespokojnosti a nepohody).

    Obdivujem paradoxy vesmíru, že ťa chemoterapiou donútil naučiť sa byť v prítomnom okamihu (okrem iného). Jestvuje na to množstvo techník cez zastavenie vnútorného dialógu atď. ale, každý má ale svoju cestu. Ako vravíš – eloi … 🙂

    Píšeš ďalej v diskusii, že “Proste nás na svete musí byť plná škála, aby bolo všetko pokryté a neprestalo to existovať. :-). Odkedy som si toto uvedomila, zistila som, že vlastne nemám ľuďom čo povedať… a vrátila som sa späť k stránke “pre mňa o mne”. — Možno by som doplnil, že hoci priamo nemáš čo povedať, ľudia sa môžu pozrieť, kam sa uberá tvoja energia a čiastočne sa pridať alebo inšpirovať tvojim vnímaním, čo je podstatne viac ako napísané slovo 🙂 . No a keď si tým mostom a dupocú po tebe ľudia (alebo mačence) a ty si pohmkávaš v rytme ich kroku, niekto sa občas zastaví, hodí udicu a pošteklí trocha ryby …. c’mon, celkom dobrý výkon 🙂 .

    Páči sa mi

      • Tak rôzne, záleží, aký máš temperament. Strach napr v srdcovej časti alebo ako nevoľnosť v žalúdku, úzkosť zasa v obličkách, po stranách na rebrách alebo v močovom mechúri …

        Páči sa mi

      • ja strach niekedy citim v srdcovej cakre a niekedy srdcova cakra a cely trup ostane ok a citim to v ramenach alebo v nohach ako oslabnutie, to mi je menej neprijemne ako v srdcovej…

        Páči sa mi

      • Presne… ja strach cítim rôznymi spôsobmi. Niekedy je to slabosť v okolí srdcovej čakry, inokedy je to paralýza končatín, raz ma dokonca rozbolela hlava. Úzkosť pociťujem ako potenie alebo mravčenie.
        Rozdiel je v tom, že u mňa je to uviaznutie opačné. Keď cítim úzkosť spája sa mi to s minulosťou a keď strach, tak je to spojené s budúcnosťou.

        Páči sa mi

      • @ Jarah – strach pramení zo získanej skúsenosti, preto keď vznikne ako reakcia na podobnú situáciu v súčasnosti, telo má poznanie, čo sa podobné už dialo v minulosti a reaguje strachom. Úzkosť je reakciou tela na obavu z budúcnosti, ktorá je neznáma a kde telo nemá napr. pocit bezpečia a pod. To sú základné východiská v poznaní reakcie tela. Ľudia to nemajú poprehadzované, ako nemajú poprehadzované vnímanie budúcnosti a minulosti (teda obvykle …). Je to potrebné odlišovať, aby si vedela, čo potrebuješ vyriešiť.

        Inými slovami môžeš mať strach z budúcnosti, ale v tom prípade potrebuješ riešiť nespracovanú situáciu z minula (z detstva, alebo niekde v rode a pod.). V princípe to ale nie je až taký big deal, podstatnejšie je si vôbec priznať a cítiť, že v určitej situácii má človek strach alebo úzkosť (ktoré však zvykne zastierať aroganciou, hrubosťou, ľahostajnosťou alebo zasa prílišnou starostlivosťou, kontrolou iných a pod.) a potom s tým niečo urobiť. Sme totižto všetci veľkí zastierači toho, čo sa v nás naozaj deje. To je jednou z hlavných lekcii tohto sveta, aby sa nakoniec mohol stať príjemnejším a obývateľnejším, keďže zábavný už je 😉 .

        Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s