Čauko Helar, čaute všetci autori a čitatelia týchto blogov 🙂 . Na týchto blogoch som nebol už asi rok, mal som taký menší duchovný exil a stal sa zo mňa tak trochu zatrpknutý materialista, no ale ako sa hovorí v bojových umeniach „kým môžeš dýchať, môžeš bojovať“ a tak som sa rozhodol takto zdokumentovať moju cestu odvtedy čo som opustil projekt Pini (ďakujem Helar za obnovený prístup 🙂 ). Možno že niektorí si na mňa pamätajú, bol som pod nickom ryuuga (teraz len Ryuu 🙂 ) a som tu už od čias blogov ako mračná hora (ten bol podľa mňa najsamlepší, to je asi tým že sa tu ešte nevyznám ) a minigrimi (tam bolo srandy 😀 ).

Začnem ako na sv. spovedi 😀 ; naposledy som sa prihlásil na týchto stránkach asi okolo marca vtedy sme mali už spomínaný Pini, už v prvých týždňoch som si uvedomil že nepôjdem tak ako ide celá skupina a robil som si to po svojom, a hlavne tam bola záplava pre mňa čudných informácii, hrozne ezotericky rozoberané aury a neviem čo ešte, týmto veciam som nikdy nerozumel.

Myslím že už vtedy som sa začínal riadiť tým čím sa riadim doteraz- to čo sa naučíš musíš aj vedieť použiť inak sa tá vec pre teba stane len bremenom, ktoré ťa bude brzdiť a mýliť. Vtedy som bol v jednom ohni, mal som také blbé obdobie (mám ich celkom často 😛 )  bol som na životnej križovatke a do toho ma vnútri ničilo aj niečo iné, ale nechcem tu fňukať a sťažovať sa takže toto tu rozoberať nebudem.

Spojil som sa vtedy s jednou súputníčkou z projektu kde mi stačilo len pár minút aby som si uvedomil jak moc by som sa potreboval naučiť tie Ruizovské dohody :D. Myslím že predtým som nikdy s živým ezoterikom nehovoril a súčasne ho nepovažoval za normálneho človeka a nie za blázna, a bolo to na mňa trochu moc, asi jediné východisko pre spásu môjho zdravého rozumu som videl k návrate k matérii :D. To je nevýhoda internetu, keď o tom píšete a bavíte sa o tom s ľuďmi cez komentáre a chaty a nwm čo ešte je to iné ako keď niekoho stretnete zoči-voči. Úplne som zmenil svoju komunikáciu cez internet na viacmenej formálnu bez zbytočných emócii, nakoniec je to skoro to isté ako baviť sa s počítačom, nemáte istotu kto je na druhom konci, čo si myslí, ako to myslí, a ako sa cíti, jedinú hodnotu má pre vás informácia ktorú si vymieňate (alebo ako kedysi Kurt Cobain ironicky spieval v jednej pesničke, „who needs actions when you got words“).

Neodsudzujem však tento druh komunikácie, na zdeľovanie intelu, užitočných rád a pod., je veľmi užitočný, ale niečo úplne iné je komunikácia priama. Skúsenosť je najlepší učiteľ 🙂 ; Takto priamo nadobudnutá skúsenosť vo vás ale vyvolá pochybnosti o všetkom čo ste sa naučili z menej osobného a nepriamejšieho zdroja (internet, blogy, ba aj knihy…), lebo keď principiálne vnútorne odmietnete myšlienku že človek sa môže napr. rozprávať s hadom, tak úplne zavrhnete aj myšlienku komunikácie s anjelmi a začnete sa pohrávať s myšlienkou neexistencie anjelov, tým pádom pripustíte že všetko môže byť v podstate hocijako a najprijateľnejší prístup je odmietnuť existenciu Boha- a duchovna a návrat k ateizmu je dokonaný :D. Pričom pri dôslednom čítaní a zapájaní vlastných pocitov a myšlienok ste predtým došli k opačnému záveru- skutočnosť všetko mení.

A tak som sa na svoje pocity vykašlal, a zhruba polroka som sa riadil hlavne „chladnou hlavou“. To vám ale takmer určite zoberie vaše hodnoty a princípy ktoré pre vás predtým znamenali úplne všetko, jednoducho na ne zabudnete a začnete uvažovať jednoduchšie na úrovni survivelistu, na úrovni číreho prežitia. Zoberie to časť z vás, to prečo ste sa predtým snažili a bojovali a čo vám dodávalo silu. (No ale prinesie vám to aj pocit falošného šťastia a zjednoduší život 😀 ). Uvedomil som si to až v polke septembra, keď som uvidel na sociálnej sieti (ten alibistický názov milujem 😀 ) status od Paula Coelha: „Don´t allow pain to transform us in something that we are not“. „nedovoľte bolesti premeniť vás v niečo čím nie ste“.

Odvtedy som začal uvažovať nad tým čoho všetkého som sa vzdal k nastoleniu toho stavu aký som vtedy mal. (zákon o rovnocennej výmene hovorí že aby sme mohli niečo získať, musíme sa vzdať niečoho rovnako cenného). Bol som v podstate vyrovnaný so všetkým, len s menšími sklonmi k zníženej sebahodnote ako vždy, ale v porovnaní s predošlými rokmi to bol veľký rozdiel. Rozhodol som sa „trochu si pustiť žilou“ (len obrazne samozrejme 😀 ) aby som zistil kde to zabolí. Povolil som si myslieť tak ako pred rokom na určité veci ktoré som chcel získať, robiť, či pracovať na nich, teda vlastne to čo robilo môj život zmysluplným. Vtedy to zabolelo takže som vedel že som to našiel, kvôli svojmu pohodliu a lenivosti som sa vzdal spolu s trápením aj všetkého na čom mi tak dlho záležalo.  Takých vecí ako láska, moje staré sny, môj zmysel života.

Uvediem príklad. Miloval som Japonsko a všetko s ním súvisiace, no po istej udalosti sa to úplne pokazilo. Bol som najväčší fanúšik anime, v živote som to mal ako dogmu 😀 a uvedomil som si že už viac ako rok som sa na žiadne nedokázal bez odporu ani len pozrieť, rovnako ako na hocičo japonské. Úplne som to znenávidel. Už som sa riadil iba tým, ako môžem žiť „normálny“ život, ako si zabezpečiť normálnu prácu, ako žiť bezpečne ako to tu prežiť v čo najväčšom komforte; alebo ak chcete náukou temnej strany 😀 (star wars) „evil is a word used by fools and cowards. Dark side is about survival“. Veľmi výstižný citát z jednej knihy, aj veľmi dôležitý, no ak sa obmedzíte iba na to, stratíte kúsok seba. Pripomenul mi to Naruto v jednom komixe keď so slzami v očiach zahlásil“nenávidím ľudí ktorí klamú sami sebe“.

Ja som sa ocitol v tom stave ktorý Paulo Coelho výstižne nazval „hrobový kľud“ teda stav kedy sme sa uspokojili s tým čo sme dosiahli a vzdali sme sa pred koncom, vzdali sme sa v pokračovaní toho v čo sme sa zaviazali. Prehlásili sme to za nesplniteľné, sadli si na zadok so znechutením a povedali si že skúsime šťastie v niečom jednoduchom priamočiarom a istom. Ja som už tomu tiež nechcel viac čeliť, povedal si že na to kašlem a nechal to tak. Už som zabudol, že k prvému tréningu taekwondo-a (ktoré teraz tvorí podstatný diel z môjho života), som sa rozhodol a inšpiroval pri Yu YuHakusho a Narutovi, že ísť do Japonska a učiť sa po Japonsky som sa taktiež rozhodol pri anime a koľko samurajskej a ninjovskej tématiky som prešiel a koľko vecí z Japonskej kultúry som sa za tie roky naučil.. Nepoložím to len tak, už som zažil aj trochu blbšie chvíle, ale nezabudnem, prečo som si to vybral a nezabudnem na nič čo som v živote stratil a získal a budem si to pamätať do konca života a za svojím cieľom si budem pevne stáť.

S myšlienkou napísať tento článok sa pohrávam už od septembra, odkedy som sa začal pomaly spamätávať. Som veľmi lenivý človek takže som sa k tomu donútil až teraz (nemám moc rád písanie), ale je to jedna z vecí ktoré treba urobiť. Jednak ako súhrn (a istú formu cvičenia rekapitulácie) sám pre seba a chcel som sem prispieť aspoň niečím čo by možno len trochu niekomu pomohlo, keďže týmto stránkam som dlžný veľa, keďže ma sprevádzali tými najhoršími obdobiami puberty 😀 .

Vrátim sa k svojmu príbehu, ten obviňujúci a kričiaci vnútorný hlas silnel až som to nemohol vydržať a napísal som si na motivačný plagát na stenu pár vecí, ktoré som sa zaviazal v živote spraviť či nasledovať (predtým som ich všetky zahodil). Vďaka zbabraným príležitostiam som sa dostal do blbšej situácie ako pred rokom no karty ktoré držím teraz stále nie sú tie najhoršie. A aj keby boli a nič z toho čo som sa zaviazal splniť sa nepodarilo (a neodpočiniem si kým sa nepodarí), to hlavné v živote je pokúšať sa stále ďalej ^^.

Zatiaľ som si lepšie uvedomil čo chcem a prečo som minule konal tak ako som konal. Bohužial som teraz ku všetkému duchovnému a neoverenému dosť skeptický, ale v živote som mal mnoho “vešteckých” okamihov ktoré ma naučili že to čo vidíme nie je všetko čo tu je. Aj keď mi robí problém prijať existenciu inej dimenzie, anjelov či Boha, môžem sa pokúsiť  v to veriť aspoň tak ako kedysi (ako zdôrazňuje môj japonský gravatar). Keď sa v Japonsku stane nejaká pohroma či katastrofa, Japonci majú tendeciu to zobrať ako fakt, zmieriť sa so situáciou, neplakať nad rozliatym mliekom a ísť ďalej. Stručne: shoo ga nai, čo už, nejako bolo nejako bude 🙂 . Akurát je mi ľúto že Sasenkaa sa so mnou už nerozpráva, zrejme mala troche iné očakávania, a introvertného nedozretého detinského človiečika asi nečakala 😀 . Ak tu niekde je tak sorry, asi už vies že som úplne ľavý v medziľudskom kontakte 😀 .

Toto je asi všetko k čomu sa dnes dokážem priznať, ospravedlňujem sa za gramatiku a za môj štýl písania (nikdy mi nešli slohové práce ).  A všimol som si že tu odpočítavate dni do konca sveta 😀 , to je super nápad, zvlášť takto nešíriť strach ale pokoj a dobré vibrácie je super myšlienka. Dovolím si k tomu povedať, že si vážne myslím že sa niečo deje, už len tým čo sa deje momentálne v politike- gorila, Acta, prevalené špinavosti z domova aj zo zahraničia, ľudia sú viac v pozore. Myslím si že sa naozaj niečo zmení, a tu si dovolím zacitovať prezidenta Havla konečne; “Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou”. Treba veriť a snažiť sa niečo zmeniť 🙂 .

Toľko odo mňa, dúfam že sa to dá zverejniť a že sa to dá aj dočítať 😀

Peace

PS: a dovolím si pridať nejaké tematické videá, ako to bývalo kedysi zvykom 😀 , niečo čo je podľa mňa maximálna dávka pozitívnej energie, a niečo pre Helar “My way” včera som naďabil na verziu od Sex Pistols, viem že original je original, ale predsa len punk a rock sú môjmu srdcu bližšie ^^