Prišlo mi mailom od Apryl Jensenovej:
Spomínam si na pesničku so slovami „This little light of mine, I’m going to let it shine.“ (Toto moje malé svetielko nechám svietiť.)
Ale ako často vkročíme do mraku a dovolíme, aby ho zadusil?
Minule som ráno dumala – rána sú pre mňa vhodný čas na dumanie – a odrazu si vravím: „Je to všetko len energia!“ V duchu sa mi vynoril obraz, pretože som vizuálny typ: v tom obraze som stála v priestore – nádherná božia bytosť ako každý z nás – a vedľa mňa sa vznášal mrak temnoty.
V dňoch, kedy sa nechám znechutiť alebo vystrašiť, alebo keď len prežívam „nevedome“, si sama volím, že vojdem do tohto mraku. V hlave sa mi to pomieša, som dezorientovaná, strácam z očí cieľ.
Ale v to ráno som si uvedomila – je to len energia. Je to len malý mráčik a ja sa môžem rozhodnúť, že z neho okamžite vyleziem von.
Nabudúce, keď budete mať pocit, že ste práve vliezli do toho „svojho“ mraku, spomeňte si na tento obraz. Vykreslite si v mysli vaše úžasné, múdre skutočné „ja“, ako vchádza do sivého, bezútešného mraku. Pozorujte, aký pocit z toho máte. A potom vyjdite z mraku von. Necítite sa hneď lepšie?
Pridaj komentár