Objavila som stránku Ricka Hansona, neuropsychológa a autora kníh z oblasti kontroly svojho vlastného prežívania. Knihy sú na ceste, stránka je plná článkov a ja prikladám jeden, čo ma oslovil na začiatku (možno preto, že bol prvý 😛 ). Volá sa Kŕmte svojho vlka lásky:

Kedysi som počul indiánsky príbeh, v ktorom sa ktosi pýtal starej Indiánky, ako to urobila, že bola v živote taká šťastná, múdra, milovaná a rešpektovaná. Odpovedala: “Pretože viem, že v mojom srdci sídlia dvaja vlci – vlk lásky a vlk nenávisti. A že všetko záleží od toho, ktorého z nich každý deň kŕmim.”

Tento príbeh vo mne vyvoláva zimomriavky. Kto z nás nemá v svojom srdci tak vlka lásky, ako aj vlka nenávisti?

Ja teda rozhodne mám, a to aj vlka nenávisti, ktorý sa prejavuje nenápadne i nápadne, napríklad keď začnem byť posudzovačný, zlostný, nátlakový alebo zádrapčivý. Niekedy síce len v mysli – ale inokedy to prenikne aj navonok.

Týchto dvoch vlkov máme, pretože sme ich v rámci evolúcie vyvinuli, pretože obaja vlci boli potrební pre prežitie našich predkov.

Až do nejakej doby pred 10.000 rokmi sa združovali primáti, hominidi a prví ľudia do lovecko-zberateľských skupín, ktoré sa rozmnožovali len miešaním génov v rámci skupiny, kým tvrdo konkurovali o lovištia a potravu s inými skupinami. Preto sa ďalej odovzdávali gény, ktoré podporovali lepšiu spoluprácu v rámci vlastnej skupiny a lepšiu agresiu voči iným skupinám. Vlk lásky a vlk nenávisti sú pevne vyryté do ľudských génov.

Jednotlivé skupiny udržiavali navzájom bezpečnú vzdialenosť a keď sa stretli, väčšinou to vyústilo do boja. Výskumníci napríklad zistili, že 12-15% mužov lovcov-zberateľov padlo v konfliktoch medzi skupinami, kým vo všetkých tých krvavých vojnách 20. storočia padlo len asi 1% mužov.

Takže je pre nás prirodzené báť sa cudzinca – takéto stretnutie bolo v dobe kamennej, kde nefungovala nijaká polícia, často smrteľné. Impulz spojený s týmto strachom, snaha odľudštiť “ich” a zaútočiť na nich, po celé milióny rokov fungovala dobre (v zmysle odovzdávania génov ďalej).

Dnes môžeme vlka nenávisti pozorovať všade naokolo – v myšlienkach, slovách i skutkoch. Napríklad doma, v práci či v televíznych novinách len čo niekoho vnímame ako “nie z môjho kmeňa”, vlk nenávisti zdvihne hlavu a začne pozerať, či nehrozí nebezpečenstvo. A ak sa nejakým spôsobom cítime ohrození, znevýhodnení alebo bezmocní, vlk nenávisti vyskočí a hľadá, na koho by zavrčal a koho by pohrýzol.

Kým sme boli niekde v Serengeti a tam mal vlk nenávisti svoje opodstatnenie, dnes vedie k odcudzeniu a hnevu, žalúdočným vredom a infarktom a konfliktom s inými v práci či doma.

A z väčšieho uhla pohľadu, pri všetkých tých 7 miliardách ľudí na tejto planéte, keď v Honkongu vznikne mutácia chrípky a rozšíri sa do sveta, keď finančné problémy Grécka otriasajú svetovou ekonomikou, keď vypúšťanie CO2 v jednej krajine prehrieva celý svet – keď z “nich” urobíme ne-ľudí alebo cieľ útoku, vtedy sa obvykle vrátime do polohy “ubližujú nám”.

Čo s tým vieme urobiť?

Nemôžeme zabiť vlka nenávisti, pretože nenávidieť ho znamená posilňovať ho. Potrebujeme ho miesto toho kontrolovať a presmerovať jeho energiu do rozumnejších foriem ochrany a asertivity. A potrebujeme prestať prikrmovať ho strachom a hnevom.

V tom istom čase potrebujeme však kŕmiť vlka lásky. To nás vnútorne posilní, urobí nás trpezlivejšími, menej zazlievačnými, zlostnými či agresívnymi. Nepohrnieme sa do zbytočných konfliktov, budeme sa lepšie správať k iným ľuďom a budeme ich menej ohrozovať. Tým si vylepšíme našu šancu, že sa oni budú správať lepšie k nám.

Existuje veľa spôsobov, ako prikrmovať vlka lásky.

Môžeme ho prikrmovať tým, že budeme vedome registrovať každý deň prípady, kedy si nás všimli, kedy si nás vážili, kedy nám prejavili porozumenie, kedy o nás stáli a kedy nás milovali.

Môžeme ho prikrmovať tým, že budeme pestovať porozumenie pre seba i iných a že tieto zážitky uložíme hlboko do nášho srdca.

Môžeme ho prikrmovať tým, že si budeme všímať to dobré v iných ľuďoch a že sa navykneme v sebe ukladať tieto zážitky.

Takisto ho môžeme prikrmovať tým, že precítime dobrotu v našom vlastnom srdci a prijmeme pocit, že sme dobrý človek – nie perfektný, ale dobrý.

A nakoniec ho môžeme prikrmovať tým, že vnímame dobro v svete a dobro v budúcnosti, ktorú spoločne dokážeme vytvoriť – a to napriek všetkým tým temným a zúfalým správam, ktoré denne počúvame.

A ešte dovetok a la helar 😛 : No a ak sme príliš zadebnení a nezvládneme nič z tohto vlastnými silami, stačí dostať sa do rúk anjelom a tí to do nás vtlčú – aj keby na to museli vziať baseballovú pálku! 😆

Takže vlka lásky kŕmime srdcom a nádejou, tým, že si udržiavame dôveru v to dobré v ľuďoch, v nás, v dnešnom svete a v tom budúcom, kde to môže byť ešte lepšie, ak spojíme svoje sily.

Aby sme to dokázali, potrebujeme byť silní a držať sa toho, čo cítime ako pravdu nezávisle od tendencie nášho mozgu sústreďovať sa na ohrozenia a straty a napriek odvekým manipuláciám rôznych skupín, ktoré rozohrávajú náš strach a hnev – a tým kŕmia vlka nenávisti – len aby sa dostali k moci a bohatstvu a udržali sa tam.

Takže zostaňme silní a držme sa toho dobrého, čo je v nás a okolo nás.

Zostaňme silní a držme sa toho dobrého, čo by mohlo prísť, čo dokážeme posilniť a zhmotniť do tohto sveta.

Zostaňme silní a držme sa jeden druhého.

Zostaňme dostatočne silní, aby sme každý deň nasávali do seba to dobré, čo prikrmuje vlka lásky.