Zasa sa dostávam k úvahám, čo vlastne toltécke učenie je a ako je použiteľné pri sebarozvoji. Keď som sa oň potkla prvýkrát cez Esmeraldu Arana, veľmi silno so mnou zarezonovalo. Esmeralda Arana bola/je pragmatička a tak ho popisovala v jednej veľmi konkrétnej situácii, kedy pomohlo jej – pri vymanení sa spod alkoholu a kodependencie. Vďaka nej som sa okľukou dostala k dovtedy tvrdošijne vyše roka odmietanému Castanedovi (via Taisha Abelar 😉 ) a tam som zistila, že čítam múdre veci. 🙂 A odvtedy sa “toltékovalo”.
Najprv to bolo len čítanie o niečom, čo pre mňa ako taoistu vyzeralo celkom rozumne a pravdepodobne – asi ako keď si kresťan číta v Biblii. S mnohými vecami som sa vnútorne stotožnila, mnohé pre mňa boli neznáme a mohla som ich len brať alebo nechať tak – a presne tak som s nimi aj narábala: ako s neoverenými možnosťami. Proste to boli úvahy o tom, čo by bolo, keby… 🙂 Táto prvá, “špekulujúca” etapa tiež patrí k tomu. Aby sme sa mohli vydať do neznáma, potrebujeme mať aspoň akú-takú predstavu, v čom sa budeme pohybovať a čo by sme urobili, keby… Ale kým tým zadkom nepohneme a do toho neznáma sa nevydáme, nikdy sa nedozvieme, ako vlastne vyzerá. Nenadarmo sa jedna z Castanedových kníh nazýva Aktívna strana večnosti! Proste veci sa nedozvieme tým, že o nich budeme špekulovať (“pasivita”), ale tým, že ich začneme robiť (“aktivita”). Samotná toltécka večnosť (alebo po našom Všetko-čo-je) je svojou povahou pasívna – má isté princípy a je tu pre nás, ale pohybovať sa v nej musíme sami. Môžeme sa pohybovať v nikdy nekončiacich cykloch (“karma”), alebo môžeme cykly prelomiť tým, že prestaneme žiť z autopilota a začneme žiť (a zomierať) vedome. 🙂
A ako to ide, práve mám obdobie, kedy sa moje doterajšie zistenia začínajú skladať do nejakej rozumnejšej skladačky. Čokoľvek teraz vezmem do ruky, začína mi vytvárať rámec pre niektoré čriepky poznania. Dnes som vzala do ruky Tomasa, otvorila ho tam, kde som pred mesiacom prestala čítať, a hneď prvá veta na mňa vyskočila:
“Don Juan nám hovorí, že teoretický bojovník je vlastne nijaký bojovník. Na to, aby sme skutočne zmenili čokoľvek v našom svete, musíme ducha toltéckeho učenia preniesť za oblasť rozprávania a premýšľania do oblasti konania!”
Tomas poukazuje na to, že všetko začína tým, že prekročíme hranice obmedzenia slovami. Slová nie sú dokonalé a sú produktom slovníka, ktorý je dobre zariadený na popisovanie našej každodennej reality, ale nie tej magickej reality, ktorá sa skrýva o vrstvu hlbšie a ktorej toltékovia hovoria nagual (“na-ual”), mimofyzická realita. Oproti nagualu stojí tonal, naša každodenná, hmotná realita. V nej používame slová na to, aby sme dokázali mentálne pracovať s koncepciami. Každé slovo je vlastne dohoda o jeho význame – a ako také popisuje len isté aspekty danej veci, ktoré sú pre ľudí na základe vzájomnej dohody zaujímavé.
Ľudstvo používa slová na rozmýšľanie. A keď začneme hovoriť slovami o naguale, robíme to isté – začíname sa venovať intelektuálnemu cvičeniu, ktoré nám síce vytvorí falošný pocit jasnosti, ale pretože jasnosť je len na úrovni slov, ale nie na úrovni poznania nagualu, nie je spoľahlivá. Jediný spoľahlivý spôsob, ako spoznať nagual, je kontaktovať sa s ním priamo – teda to, čo hovoria slová, skúsiť zažiť na vlastnej koži. Prečo? Pretože intelektuálne pochopenie ešte nemá schopnosť čokoľvek na nás zmeniť. Koľkokrát sme už veci pochopili hlavou – a pri najbližšom kontakte s danou vecou sme zasa reagovali z autopilota, “po starom”! Jediné, čo dokáže zmeniť naše reakcie a konanie, je zmena našich reakcií a konania.
Každým naším predstavovaním si mimofyzickej reality len rastie naša frustrácia. Chápeme koncepciu, ale veci akoby sa diali iným ľuďom… Vieme, že sa dá hovoriť s anjelmi – ale hovoria s nimi iní. Vieme, že sa dajú kontrolovať vlastné sny – ale kontrolujú ich iní. Je rozdiel medzi predstavou, ktorá sa nám otvorila, a našou schopnosťou dosiahnuť ju. Pretože dosahovanie cieľa je vždy séria krokov typu “pokus-omyl”, potrebujeme začať konať, skúmať dopady konania a upravovať naše konanie do budúcnosti, ak výsledok nenaplnil naše očakávania. Tomas:
“Bojovníci žijú v prítomnom okamihu a prítomný okamih je jediný čas, kedy možno konať!”
Problém pri konaní máme obvykle s tým, že nepoznáme dobre zákonitosti terénu, v ktorom sa pohybujeme. Vezmime si napríklad snívanie. Vytvoríte si štartovací bod – scénu, od ktorej začnete sen odvíjať. Sen obsadíte osobami, alebo ak máte šťastie, tak sa vám do sna nakýblia nejaké energetické bytosti alebo dokonca samotné energie cez svojich avatarov. A tu začína problém. Čo my vieme o hocikom inom okrem ľudí? Nič… Nedokážeme predpokladať ich ťahy. Sen sa nám vymyká spod kontroly, pretože ich aktívna účasť mení nami predpokladaný priebeh. Jediné, čo od tohto okamihu máme pod kontrolou, je naša vlastná reakcia na ich reakcie… 🙂
Mne sa takto kedysi podarilo vyštartovať snívanie, ktorému dnes hovorím “astrálna simulácia” a boli časy, kedy som to nazývala “minulý/paralelný život”, také reálne mi prichodilo… Mala som to šťastie, že sa mi doňho zamontovali anjeli. Vzájomným “tieňovým tancom” sa dej vyvíjal spôsobom, nad ktorým som mala len mizivú kontrolu – a vrcholil okamihom, o ktorý nikto zo zúčastnených nestál – mojou smrťou. Bola to nešťastná náhoda, ktorá vyplynula z istého sledu okolností. Každý sa správal zákonito a celá záležitosť vždy skončila rovnako – Otec šľahol bleskom po Gabrielovi, ja som sa postavila do cesty, aby som ho “ochránila” a blesk, ktorý by ním bol len trochu potriasol, zo mňa urobil uškvarenú čiernu múmiu. Prehrávali sme to tak pol roka znova a znova – a nebolo východisko. Vždy to skončilo rovnako. Nakoniec som to vzdala, vykráčala som zo svojho vlastného sna a zabudla som naň. Anjeli čakali. Ja som sa nevracala. Tak sa rozhodli konať a po nejakých pár rokoch sa ozvali sami – vstúpili do mojej reality ako vízia v bdelom stave a s podobou z môjho sna, aby som vedela, kto sú a čo sa deje… Dnes už viem, že to bola pozvánka na nový “tieňový tanec”, ale tentokrát na jeho “ostrú” verziu. 🙂
“V svete prvej pozornosti sa potenciálny [kontakt s mimofyzickou realitou a naším vedomým prechodom smrťou] prejavuje ako magický portál sily, inak známy aj ako toltécka cesta poznania. Toltécka cesta poznania začína prejavom spiritu, ktorý otvorí srdcu daného jedinca prísľub [večnosti].”
Takže v tom okamihu, kedy som videla Otca a Gabriela stáť v priestore v miestach, kde sa stena spájala so stropom, som vlastne videla magický portál sily, ktorý mi prišiel pripomenúť, že ak sa pozbieram a trúfnem si skočiť, mám šancu prejsť do inej reality.
Zabudli mi povedať, že si pri tom skákaní dolámem nohy. 😕 Ale spätne: keby som to vedela, aj tak by som skočila hocikedy znova. Bolesť prejde; večnosť nie. 🙂
Príchod anjelov do môjho života bol vlastne výzva “pasívnej” večnosti, aby som začala využívať jej možnosti a začala konať.
To, čo nastalo potom, bola séria ťahov typu “pokus-omyl” – vysoko emotívnych a preto vysoko bolestivých. Problém je v tom, že pri takomto skoku do neznáma sa postupne musíme vzdať všetkých svojich predstáv a presvedčení, ktoré v každodennej realite (=tonali 🙂 ) vďaka svojej predvídateľnosti v nás vytvárajú pocit relatívneho bezpečia. A tak som si časom pripadala, akoby som po fyzickom i mimofyzickom svete behala s tým mäkkým vnútrom vyvráteným navonok a svet sa pretekal v tom, kto do mňa viac štuchne… Lenže to obdobie bolo mimoriadne dôležité, pretože ma zbavovalo hraníc môjho “ja”. Všetky tie falošné nánosy identity a s ňou spojené predstavy, presvedčenia a zásady 😕 musia ísť preč, aby sme si uvedomili, čo je naša podstata, čo je naše poslanie, a aby sme podľa toho mohli začať žiť svoj život – to, čomu sa hovorí “žiť v svojom strede”. Z tohto stredu totiž dokážeme celkom autenticky a preto rozumne čeliť akejkoľvek situácii; nepotrebujeme, aby situácie boli istého typu, ktorý “zvládame”:
“Ako bojovníci čelíme protikladom poznania tým, že konáme! Preberáme zodpovednosť za naše vlastné energetické zdroje a pritom sa odovzdávame do rúk sily. Cez naše konanie sa učíme vyvažovať sily [sebaovládania a mágie] a pritom si začíname uvedomovať, že naša [schopnosť zhmotňovania] prýšti vlastne z centra tohto rozštiepenia.
Cesta bojovníka-bosoráka si vyžaduje, aby sme nekonali, až kým nedokážeme postaviť protiklady poznania jeden proti druhému v bezchybnom hľadaní pravdy.”
Konanie je dôležité ešte z jedného pohľadu: toltécke poznanie je vysoko individuálna záležitosť, ktorá sa zakladá na osobnom kontakte s nagualom a osobnom premietnutí (“interpretovaní”) významu tohto kontaktu do “nášho príbehu”. No a naše skúsenosti môžeme urobiť len my sami. Preto nás nikto nemôže vziať za ručičku a povedať nám, čo máme robiť, aby sme dosiahli svoj cieľ – dokonca ani to, ako ten náš cieľ vyzerá. Keďže každý z nás má inú podstatu, iné poslanie, musí si svoju cestu odkráčať sám.
“Sila je a sila hýbe. To sú jediné dve veci, ktoré môžeme s istotou povedať.”
V takomto kontexte môžeme teda urobiť jediné: prestať premýšľať a rozprávať o nepochopiteľnej podstate Univerza a vstúpiť s ním do priamej výmeny energie tak, aby sme zažívali silu a jej pohyb a aby sa stali priamou a neoddeliteľnou súčasťou “nášho príbehu” a nášho každodenného konania. Celému tomuto procesu toltékovia hovoria “posunúť kotviaci bod z pozície normálneho vnímania do pozície absolútneho vnímania” – inými slovami miesto “vnímam selektívne to, čo ma práve teraz zaujíma” sa posunúť do pozície “zaujíma ma čokoľvek, čo práve teraz vnímam, ako aj všetko to, čo sa za tým skrýva”. 🙂 Postupne sa z povrchu vecí dostávame do hĺbky, na úrovne ležiace pod zdanlivou jasnosťou prvého pohľadu, a naše konanie začína byť podmienené týmito “neviditeľnými” úrovňami, nie tou povrchovou.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor