Začala som si čítať Felixa Wolfa, The Art of Navigation. Knižka ma dostala hneď v úvode 🙂 :

Wolf používa slovné spojenie “navigovať životom”. Vraví, že si vyžaduje iný vzťah k svetu, než aký obvykle mávame. Kým obvyklý ľudský život sa riadi otázkou “Čo chcem spraviť so svojím životom a ako z neho môžem vyťažiť maximum?“, Wolfovo navigovanie životom sa riadi dosť odlišnou otázkou: “Čo život odo mňa očakáva a ako to viem zistiť?”

🙂

Aby sme naplnili tú prvú otázku, potrebujeme zručnosti ako rozmýšľanie, analyzovanie, špekulovanie a strategický prístup.

Na to, aby sme naplnili druhú otázku, potrebujeme zručnosti ako byť na príjme, fluidita, ostražitá pozornosť a koncentrácia na daný okamih.

“Tieto dve otázky a z nich vyplývajúce prístupy k životu sú odlišné. Zistil som však, že keď si položíme tú druhú otázku a necháme sa ňou viesť, získavame zo života maximum; získavame tak veľa, že s ním dokážeme úplne splynúť.”

A tu sa rozbehli moje vlastné myšlienky a spomienky. Uvedomila som si, že v mojom živote platí presne to – kým som sa snažila život kontrolovať a usmerňovať a rozhodovať a predvídať a nastavovať mantinely, mala som síce viditeľný úspech, ale chýbala mi spokojnosť.

Našťastie som mala anjelov. Je to už nejaké tri roky, čo urobili so mnou maličký rituál, ktorý pre moje “hmotné” vnímanie mal byť symbolom toho, že ma vzali medzi seba – takú, aká som bola, bez výhrad a bez podmienok.

A čo som urobila ja? Urobila som si predstavu, ako by som mala vyzerať, aby som bola hodná kontaktu s anjelmi – a potom som sa snažila ju naplniť. Aj na ich úkor. 😕

Tak ma začali okresávať na správnu mieru. Nie preto, že by boli s niečím nespokojní, ale preto, že moje “dávať maximum” mi aktívne bránilo byť tým, čo zo mňa už spravili… Lámali moju vôľu a moje predstavy na pokračovanie – a lámali ich nejaké dva roky.

A potom, jedného dňa, ma dostali presne do toho stavu, kedy som bola schopná otvoriť sa pre tú druhú otázku. Už to nebolo o tom, akú predstavu mám a ako ju komu vnútiť 😳 , ale čo odo mňa skutočne očakávajú a ako im to môžem poskytnúť.

V ten deň začala nová etapa v mojom živote. Navonok som sa odvtedy nepohla ani o kúsok. Nič nepribúda (okrem článkov na blogu), nič sa nemení. Ale zato začala dlhá a výdatná cesta do môjho vnútra, na konci ktorej je pocit vyrovnanosti, milovanosti a spokojnosti, ktorý som si ani len nedokázala predstaviť!

Chcelo to len málo:

• vzdať sa predstavy o dokonalosti a nahradiť ju predstavou “budem, čo odo mňa potrebujete”
• vzdať sa potreby veci chápať a odhadovať a nahradiť ju potrebou dôverovať
• pochopiť, že mám hodnotu presne taká, ako som, nie ako čo niekedy možno budem.

Takže ja som sa v tom Wolfovom úvode naozaj našla. Áno, aj ja to vnímam tak – navigovanie životom prináša omnoho vyššiu spokojnosť ako riadenie života. 🙂