Minule som sa prepracovala k jednej otázke žiaka Lujana Matusa, ktorá mi dala nové porozumenie pre diskusiu, ktorá tu nedávno prebiehala. Pre mňa je to včera, ale neviem, v akom odstupe sa objaví tento článok; dnes som si prečítala odpoveď Lujana Matusa 🙂 . Asi som nemala “matusovský” deň alebo proste ešte tento kanál pre prijímanie mám uzavretý, ale dala mi niečo celkom iné ako odpoveď na vtedajšie skúmanie.

Aby som to zhrnula: išlo o to, že niekedy jednoducho “vieme”- a žiak mal podozrenie, že naše poznávacie oddiely si vymieňajú sústavne informácie navzájom aj vtedy, keď o tom vôbec netušíme.

Matusov obraz bol na mňa príliš zložitý, hoci v základe sa zhoduje s obrazom, ktorý máme z Večnosti ja i Mária z eldhwen blogu (aspoň v tom čase pred asi 2 rokmi, kedy mi ho hovorila). Matus hovorí o vláknach, ktoré nám vychádzajú z korunnej čakry a vrhajú do Večnosti “sieť” a tá sa prekrýva s inými sieťami a vytvára sieť Večnosti. V prekrytiach dochádza k toku informácií. (Teraz si spomínam na Messiela alebo Yovmiela, ktorí mi hovorili, že existujú medzi nimi akési “nodes of knowingness”, čosi ako “uzly, v ktorých sa vie”. Aspoň tak som si to preložila ja. Nikdy sme na to nepoužili slovenský výraz, ako keby nevystihovali slovenské slová to, čo treba. 😕 )

Mária mi kedysi rozprávala o “dúhovom klbku” a aspoň myslím, že tým vtedy myslela energetický svet, lebo sme sa v našom videní zhodli, hoci ja to nevnímam ako “dúhové”, ale o to viac “klbko”. Ja vnímam klbkovitý prepletenec vlákien a nejakým spôsobom viem, že je guľa, hoci nevidím jeho okraje, lebo som v jeho vnútri, a takisto neviem, v čom sa nachádza, ak je ohraničený. Život/poznanie pulzuje po tých vláknach (ja ich vnímam ako “žeravé”, oranžovo-zlaté) všetkými smermi. Keď špeciálnym spôsobom zaostrím oči, vidím tie vlákna väčšinou aj v priestore okolo seba. Takže s tou Matusovou “sieťou” by sme sa aspoň čiastočne kryli.

Potom tam Matus dosť hovoril o poznaní. Náhle vízie a vhľady prirovnal k jednému lístku “tisíclístkového lotosu” a povedal, že o tom nemáme hovoriť, ale sledovať, ako sa veci odvíjajú, pretože aj keď svoj život vnímame ako relatívnu dávku slobodnej vôle, v podstate je tam všetko predprogramované (kauzalita) a keď začneme babrať jednotlivé súčasti, nemáme predstavu, ako dobabreme predprogramovaný beh. Toto je pre moju logiku dosť rana pod pás, pretože ak je všetko predprogramované, tak potom je predprogramované aj to, že začneme babrať, nie? A potom “nebabrať” znamená vlastne “meniť beh”, nie? 😯

Ja to vnímam s tou predprogramovanosťou trochu inak, “kvantovito” – existuje “polievka možností” a v nej sú všetky veci, ktoré sú možné. Existujú “kauzality”, ktoré rôznym spôsobom spájajú jednotlivé možnosti a tak jedna možnosť vedie k iným – záleží od “kauzality”, k akým. Tiež “vopred predprogramované”. Ale tie možnosti majú dva stavy: “vypnuté” alebo “zapnuté”. A tu prichádza do hry naša “slobodná vôľa” – rozhodovaním “zapíname” alebo “vypíname” rôzne možnosti a spúšťame reťaz rôznych kauzalít. Zatiaľ som sa v chápaní ďalej nedostala. Berte alebo nechajte tak.

Zaujímavé je, že včera (pre mňa; pre vás “kedysi v miulosti”) vznikla zasa debata o pomáhaní iným. Vždy, keď túto tému nejaký článok otvorí, rozpúta diskusiu. A presne tak i teraz – diskusiu o tom, či môžem svoju vôľu nadradiť nad vôľu iného človeka a “radiť” a “pomáhať” mu aj vtedy, keď tú potrebu on necítil a nevyžiadal si ju. Môj momentálny názor je, že môžem vec pomenovať, ale kým ma nepožiada, nebabrať; v tomto bode sa väčšinu času nezhodujem so zvyškom kresťansky vychovávaného sveta.

Ale v Matusovej odpovedi som našla inú časť, ktorá mi sadla. Hovorí o tom, že ako sa v tej sieti nachádzame, našou povinnosťou je pri zhliadnutí prvého lupienka lotosu nezačať komentovať alebo babrať, len sledovať, ako sa dianie odvíja, až kým nevidíme stred lotosu – zmysel udalosti. A že si musíme uvedomiť, že sme v našej pozícii blízko iných ľudí (dajme tomu našich blízkych) a tento “vysielací tieň” môže skresliť naše vnímanie.

“Ak stojíš príliš blízko pri druhom, ten tieň tlačí na tvoju bytosť. Vedz, že sa mu musíš vystúpiť, aby si neabsorboval toto skreslenie a neurobil z neho svoje vlastné akceptovaním neakceptovateľného. A vedz, že neakceptovateľné sa stáva tvojím len preto, že si niekomu dovolil nasilu ťa vtiahnuť do tejto pozície.  Ale ak si to umožnil, zotrváš v tej pozícii, až kým neprehliadneš. Dávaj si pozor na to, aby si nespozoroval to, čo na ťa ovplyvňuje, príliš neskoro.”

Dopady skreslenia na cestu každého jedného z nás sú veľké. Strácame okamihy a stratené okamihy sa spájajú do premárneného života. Niekedy skresleným okamihom strácame život samotný. Musíme si uvedomiť, že tieto okamihy, ktoré my premárnime skresleniami, využije predátor, ktorý je prelezený v celom našom životnom konštrukte na to, aby nás programoval spôsobmi, ktoré sa nám vôbec nemusia hodiť. Je to tým, že predátor stojí mimo našej “kaše” a pozoruje ju zvonka a lepšie vidí všetky tie okamihy, ktoré my, ponorení až po uši do tej kaše, jednoducho prehliadame alebo vôbec nemáme šancu zahliadnuť.

Lujan Matus rozoznáva rôzne druhy inorganických bytostí, ktoré sa montujú do nášho života. Jeden druh sa nám do života montuje cez sny. Druhý sa nám montuje cez denné vnímanie.

“Aj keď to znie negatívne, snaž sa byť tým, kým si, a vedz, že môžeš naštrbiť bublinu, ktorou ťa obklopujú. Bezchybným životom dokážeš hermeticky stiahnuť svoju integritu, takže tento typ montovania už nebude vznikať.”

To mi pripomína ktorýsi channeling s Gabrielom, kedy mi rozprával, že robím chybu, keď sa snažím rozpínať svoju obálku a “byť všetkým”. Naučil ma sťahovať ju, aj keď to vyzerá kontraproduktívne. Výsledok bol, že to zabralo. Proste v situáciách, kedy som mala čeliť zlobe či útoku, som povedala telu, aby totálne stiahlo moju emocionálnu vrstvu – a moje emócie sa vypli. 🙂 Ešte sa môže stať, že ma niekto chytí nepripravenú, ale len čo si to uvedomím, stiahnem znova emocionálne telo na úroveň fyzického a je po Káčinej svadbe.