Zistila som jednu zaujímavú vec – loginové heslo pre WordPress funguje ako afirmácia. 🙂 (Dá sa to použiť s každým údajom, ktorý opakovane niekde zadávame, takže si dávajme pozor, čo si volíme ako heslo. Keď som dostala rakovinu, tak som si na vtedajšom poštovom chlieviku okamžite zmenila heslo z gameover na vychodslnka práve preto, aby som sa nehypnotizovala do istého nastavenia mysle.) Vždy, keď si zmením heslo, začnú sa diať veci, ktoré zalomia moju trajektóriu želaným smerom. Odvtedy používam login ako výchovný nástroj: stanovím si cieľ a patrične zmením heslo. 🙂 A do pár dní sa frčí “po novom”. Energia nasleduje pozornosť.
Naposledy, keď som si takto zmenila heslo, neprešli ani tri dni a strhla sa tu vysoko emotívna diskusia s DreamingRaven a DreamingWolfom. Najprv som to brala len ako “***” (=nebolo ani okrajovo spisovné 😕 ), ale ako zaprisahané dieťa kauzality som to nedokázala len tak hodiť cez plece. A dva dni po štarte diskusie som si otvorila Lujana Matusa a čítala si odsek, ktorý som čítala deň predtým a nehovoril mi nič. (No dobre, nie som z najchápavejších. 😕 ) A včera zaklikol v plnej šírke.
Lujan Matus v knihe Awakening the Third Eye popisuje príhodu, kedy ako námesačné sedemročné dieťa chodil po dome, zatúlal sa k mame, pozoroval ju pri spaní, ona sa zobudila a zdrapila ho, asi chytila hysák či čo, triasla ním a totálne ho vydesila – a zobudila ho do tejto reality. Dovtedy bola jeho realita magická, potom bola “normálna”.
Matus popisuje, ako za správaním a tvárou svojej matky vtedy na okamih videl “niečo iné”, čo cez ňu pôsobilo na neho – a nazýva to “tieň”.
Už som párkrát spomínala, že s touto ľahkou paranoiou toltékov mám svoj problém – možno kvôli svojej dračej povahe: poznám dva stavy: “zožeriem” alebo “zožerú ma” a oba sú rovnako neosobné a rovnako platné a neemocionálne, pretože ich beriem len ako dôsledok kauzality. Hovorím tomu “nosím zuby v ksichte”, čo je požičané z Mackie Messera: “Und der Haifisch, der hat Zähne, und die trägt er im Gesicht” (žralok má zuby a nosí ich v ksichte). Preto nemám strach z nejakých “démonov”, “pekiel” a “predátorov/tieňov” a hovorím si: až príde, dám mu po papuli a zistím, čo to spraví. A podľa výsledku sa zachovám ďalej. 😳
A popierala som to napriek tomu, že sama mám pár podobných skúseností, kedy som cez tvár alebo text niektorých ľudí videla čosi ako odpornú, rozškľabenú ne-ľudskú tvár. Raz hnedastú, raz fialovú. Tá fialová bola Melike, tá hnedastá – to dodnes neviem, ale tiež v nej bolo trochu fialovej. Oba razy ma vydesili a vyvolali vo mne silný odpor (najmä keď po mne chniapali čeľusťami, ktoré neboli hmotné a tak nebolo komu dať “po papuli” 😕 ), ale ako majster potláčania nepríjemných vecí som si ešte stále myslela, že “tieň” neexistuje. Ono to v podstate zakliklo až pri písaní tohto článku.
Preto som až do toho dňa, keď to zakliklo, brala “tiene” vlažne. Teraz vypúšťam to “l” a začínam ich brať vážne. Naučila som sa to na tej diskusii, čo som spomínala.
Ak ako “tieň” označím každého, kto sa mi snaží podsúvať motívy alebo meniť moje videnie sveta bez môjho súhlasu (a napriek môjmu odporu), tak potom kdekto v našom živote je predĺženou rukou “tieňa”. Tak, ako anjeli pôsobia cez ľudí, aj “tieň” (nech už to je čokoľvek) pôsobí cez ľudí. A keď sa vo vašom živote vyskytne taký sústredený útok, aký som vnímala pri tej diskusii, nie je to potom tým, že tieň sa pokúsil do môjho života zasiahnuť? Ale prečo práve teraz? A práve cez týchto ľudí?
Začnem od toho druhého. Myslím, že “tieň” si nevyberá a ktokoľvek je nablízku a je schopný iracionálnej emocionálnej reakcie, môže poslúžiť ako jeho nástroj. Tak, ako oni boli v tom okamihu predĺženou rukou “tieňa” v mojom živote, tak sa hocikedy ja môžem stať predĺženou rukou “tieňa” v živote niekoho iného – ak sa zachovám iracionálne, teda svoje videnie sveta a svoju vôľu povýšim nad jeho videnie sveta a jeho vôľu napriek tomu, že vstupujem do jeho príbehu.
Ak som sa za tie mesiace ruizovania niečo naučila, tak to, že každý máme presne taký osobný príbeh, aký nám vyhovuje – aký je pre nás “ekologický”, pretože nám umožňuje udržiavať názory a postoje, ktoré sú z nejakého dôvodu pre nás “nedotknuteľné”. Ak by sa stali dotknuteľnými, tak ich postupne začneme meniť zvnútra. Nie zvonku. Zvonku začneme prijímať signály až vtedy, keď sa dostaneme do stavu vnútornej ochoty posúvať sa. A preto hocijaký “donucovací” tlak zvonka je vlastne snaha “tieňa” narušiť krehkú rovnováhu nášho príbehu. Prečo by to “tieň” robil? Pretože “tieň” žije z našich emócií a to si píšte, že keď nám niekto zatrasie naším svetom, tých emócií vznikne utešená kopa!
No a späť k otázkam: prečo práve teraz? A vtedy mi doklikla moja posledná zmena loginového hesla – zmenila som nasmerovanie, pustila som sa ďalej a okamžite prichádza “tieň” a snaží sa ma zahnať späť do košiara. Tým, že mi začne spochybňovať moje videnie sveta, moju schopnosť správnej voľby, moju etiku a integritu. On ma spochybní, ja sa roztrasiem a vrátim sa do starého, zabehaného – ale už nevyhovujúceho…
😛 Nie s helar. Nemci majú ešte jedno, čo ohromne rada používam: jetzt erst recht. Neviem to dať do slovenčiny, ale najskôr niečo ako “a teraz just ešte viac”. A ide sa dávať po papuli. 😛 Drak uvidí, či má aj na túto výzvu. Ak nemá… kismet. 🙂
A tak odo mňa schytal kdekto. 😛
Pozrime sa na to: Čo by asi bola urobila Matusova matka, keby sa bol syn zrazu pustil na ňu v šoku príšerne ziapať alebo sa uchýlil k autistickému prejavu? Asi by sa zľakla a prichodila by si ukrivdená a osočená (ak by jej pribehol vynadať otec, čo za rambajz to so synom stvára), pretože to on porušil jej zásadu a teraz ziape. A miesto jednej obete by mal “tieň” dve. 🙂 (Pekný článok o tom je tu.)
A tak je to asi aj v bežnom živote: agresor by sa nestal agresorom, keby aj toto správanie nemal v svojej povahe. Ale keďže ho bežne potláča, predpokladá, že už ho vymýtil. A potom príde nejaký “tieň” a použije presne túto potlačenú časť našej osobnosti na to, aby z neho urobil znova agresora – a to ešte takého, čo sa cíti v práve a keď narazí na odpor, tak sa cíti ukrivdený a obhajuje aj pozície, ktoré by v normálnom, neemocionálnom stave neobhajoval.
Predpokladám, že toto je výsledok väčšiny zásahov “tieňa”. 2 v 1.
Jeden zo žiakov Lujana Matusa sa ho pýta (a vlastne pri otázke to u mňa zakliklo): Čo robí Matus dnes, keď sa mu tieň predvedie cez milované osoby, ako vtedy cez jeho matku? Iste, reakcie sú individuálne pre každého z nás, ale je tam nejaký univerzálny postup, ktorý by sme mohli použiť, aby sme sa pre tieto situácie stali neprístupnými? Aby sme neboli k dispozícii?
Lujan Matus (krátené):
“Keď som spozoroval tú bytosť, ako húdla do mojej matky a usmerňovala jej pozornosť, nebola to len tá bytosť, čo dávala situácii silu – bola to aj moja matka. Ľudia žijú a z tento život má dopady. Nanešťastie, tie dopady, ktorým som bol svedkom, tu boli len pre moje oči.
Keď som ležal v náručí matky a moje zuby cvakali zo šoku, že ma prebudila z námesačníctva, držala ma a ľutovala, čo urobila. Hovorili jej, že ma nemá budiť, kým som v námesačnom stave. V tých časoch vedeli o námesačníctve veľmi málo. Len domorodé komunity ešte poznajú svet mimo realít, ktoré bežne vídame.
Keď sa na to pozerám spätne, nie je to osobné. Vidím moju rodinu takú, aká je, bez pocitov, bez roztrpčenia a bez spojenectva. Poznám obmedzenia, ktorými sa ich život riadil a ktoré obmedzovali ich schopnosť vystúpiť zo sociálnych zväzkov, poznám ich sieť presvedčení, od ktorých si netrúfli odkloniť sa, len aby vyzerali ako ostatní, nepôsobili konflikty a mali pohodu. Ale sú tu aj ľudia, ktorí majú v očiach slzy radosti, keď sa stretneme, ktorí so mnou hovoria o svojich najhlbších pravdách a ktorých nazývam svojou rodinou. Sem patria i moje deti. U týchto ľudí nemá moje srdce nikdy problém. Bojujú presne s tou istou vecou, čo moja matka, ale na rozdiel od nej oni vedia, s čím bojujú. Pre niekoho je to vyrývanie mysle. Pre iného sú to neodbytné emócie. Bojujú, aby sa od toho oslobodili, až kým nenastane okamih sladkej odmeny.
A teraz späť k otázke: ako sa zachovať k rodine a priateľom? Keď príde okamih, kedy za ich očami vidíte niečo iné, útočné a zákerné, čo chce ubližovať a robiť zle, odpoveď je: nenabehnite na to. Dovoľte si vidieť a uvedomovať, čo práve prebieha. Pokojne pozorujte až do okamihu, kedy si tá druhá osoba uvedomí, že možno jej vstupy sú negatívne.
Ani potom nedávajte svoje osobné hodnotenia. Stojte pokojne a pozorujte, čo sa odvíja v okamihu, ktorý pozorujete. Ak útočiacu osobu objímete celým svojím srdcom, bez jediného náznaku toho, čo viete, touto tichou akceptáciou zasadzujete ničivú ranu útočníkovi za osobou. Osoba, ktorú prijmete srdcom, takto dostáva bez jediného slova príležitosť pochopiť, že vidíte, a má možnosť uvedomiť si, čo robí a kto je vďaka tvojej láske.”
Tak toto nebude celkom jednoduché – ale ide sa trénovať… 😀
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor