Posudzovanie iných je jeden zo spôsobov, akým naše podvedomie v svojom stave permanentnej neistoty udržiava ilúziu, že je nadradené všetkému a všetkým, ktorých postretne. — Guy Finley
(Judging others is one of the ways in which the unconscious self, asleep to its unflagging sense of uncertainty, maintains the illusion of being superior to all that it meets.)
Medziľudské vzťahy sú častý zdroj stresu. A priznajme to, väčšina našich konfliktov s inými ľuďmi je výsledkom toho, že máme pocit, že od nich nedostávame dostatok pozornosti. Často nás trápia myšlienky ako: “Neprejavuje mi dostatok rešpektu.” “Nie je taký láskavý, ako by som chcel.” “Nezáleží mu na mne tak, ako mne záleží na ňom.” Sme nespokojní a nevieme sa toho zbaviť, pretože si nepripúšťame jednu vec:
Často práve to, čo chceme a nedostávame od ostatných (rešpekt, trpezlivosť, trochu nehy), je to, čo my sami práve nemáme alebo čo im z nejakého dôvodu nedávame.
Problematické je to, že si to vo väčšine prípadov neuvedomujeme, pretože v sebe nosíme prešpekulované mechanizmy, ktoré nám práve túto vec skrývajú. Starajú sa o to, aby sme nikdy nezistili, že ten nedostatok je v nás – a robia to tak, že okamžite presmerujú vinu alebo neprávosť na niekoho iného a toho potom kvalitne posúdia.
Zakaždým, keď je naša pozornosť úspešne presmerovaná týmto spôsobom, deje sa nasledovné: nielenže sa nám bráni spoznať svoje vlastné ja, ale v tomto predprogramovanom spirituálnom spánku sa stávame neschopnými uvedomiť si, že presne tú vec, ktorá nám chýba na tom druhom, nemáme my sami!
Takmer sústavne máme na iných ľudí nejaké charakterové požiadavky, ale len zriedka vidíme, že tá časť v nás, ktorá tieto požiadavky kladie na iných, im nevyhovuje sama. To vedie k disharmónii a konfliktom – tento spirituálny spánok nie je len dobrou živnou pôdou pre pohŕdanie, ktoré cítime pri necitlivosti iných… je to jeho zdroj.
Čo s tým možno urobiť? Ako môžeme zmeniť seba a súčasne pomáhať ostatným, aby aj ich životy boli lepšie?
Stačí poznať zákon recipročnej božskej lásky: čomukoľvek dáme našu lásku, to nám tú lásku vráti, a to v miere, v akej sme ju my poskytli.
Poďme túto predstavu využiť na otvorenie nášho srdca a na to, aby sme prestali odsudzovať iných za niečo, čo nám u nich chýba: ak chceme od nich niečo dostať, potrebujeme im to najprv dať – a v miere, v ktorej to od nich potrebujeme. To potom vyzerá nasledovne:
- Než sa začneme dožadovať pozornosti niekoho, potrebujeme mu najprv plne venovať tú našu.
- Než od niekoho žiadame ohľady, zachovajme sa najprv ohľaduplne k nemu.
- Ak túžime po láskavosti, začnime byť láskaví.
Ak toto neurobíme, tak vlastne len vyhlasujeme svetu svoje egoistické požiadavky a hneď na to prichádzame s našimi egocentrickými úsudkami o (ne)kvalitách tých druhých ľudí. Potrebujeme si uvedomiť, že aj tu pôsobí zákon rezonancie – to, čo vysielaš do prostredia, je to, čo sa ti z prostredia vráti. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
takze ked nemam voci nejakemu cloveku prave kladny vztah, je to preto, ze ma nejaku vlastnost, ktoru mam aj ja a vadi mi, ale u seba ju na vedomej urovni nevnimam, na rozdiel od napr. “tej protivnej kolegyne, spoluziacky, susedky”? a moze to byt aj cista aktivna nenavist na zaklade podvedomej zavisti voci cloveku, ktory ma to, co si sama prajem a nemam to?
Páči sa miPáči sa mi
Keď nemáš voči danému človeku najkladnejší vzťah, tak to ukazuje na tvoju nejakú rozvojovú potrebu. Jedna z nich môže byť, že si nechceš niečo pripustiť o tebe a to ťa rozčuľuje na iných. Iná môže byť, že z nejakého dôvodu potrebuješ mať veci po svojom a daný ksicht ti to ochotne prekazuje. Tretia môže byť, že jeho hodnoty priamo popierajú tvoje hodnoty a ty sa so svojimi hodnotami príliš identifikuješ (teda nežiješ podľa ruizovského “môj príbeh” – “tvoj príbeh”). Štvrtá môže byť kodependencia, teda znížený pocit sebahodnoty a odvodzovanie svojej hodnoty od hodnotenia iných – a u tohto týpka proste “neboduješ”.
Tých možností je nesmierne veľa, hoci časť ezoterického ľudstva s obľubou začína okamžite vykríkať, že keď na niekom vidíš “chybu”, tak len preto, že tú chybu máš ty. (Nádherný príklad externalizácie viny. Nie “že by som bol nahý?”, ale “tvoje oči nie sú v poriadku, ak sa ti vidí, že som nahý!” 😛 ) Ja tvrdím – nie “vidieť”, ale cítiť nutkanie zareagovať. Vtedy to je rozvojová potreba. Inak je to len dobrý pozorovací talent. 🙂
V každom prípade, keď ťa niečo emocionálne myká, je to hláška o tom, že by stálo za to preskúmať príčinu a odstrániť ju. Cieľom sebarozvoja je nedovoliť, aby tebou vonkajšie podnety “mykali”. Keď sa začneš “mykať”, tak preto, že ty chceš, nie preto, že niekto iný rýpe do tvojich citlivých miest. 🙂 Opraty vo vlastných rukách. Po anglicky: respond, don´t react. 🙂 (Ovšem bolo by dobre, keby si na sebe aj pracoval a nie len zakonzervoval svoje sebou užasnuté ego za hrošou kožou. 🙂 ) Respond; don´t react. Raz k tomu spravím článok. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
jezkove oci, nemohlo by to byt menej komplikovane?! obavam sa, ze sa na mna hodi z kazdeho rozku trosku …
a s tou hrosou kozou si ma teda dostala… tu si “budujem” uz roky ako obranu pred zranenim mojho krehuckeho egicka 😦
Páči sa miPáči sa mi
Pozri, ono je to v podstate dosť jednoduché… Ako štartovací bod postačí úplne Ruiz. Nie “čítať Ruiza”, ale “žiť Ruiza”. Je to o niečo ťažšie ako ho len čítať – v stalkovacej skupinke s tým máme naše skúsenosti… 😉 Ak sa ti podarí do vlastného vnímania vštepiť jeho päť dohôd, si na dobrej ceste – a najmenej v jednej tretine z nej!
Alebo už konečne vezmi kyvadlo a nechaj anjelov, aby ťa viedli. A potom nastane anjelsko-toltécke týranie zvierat. 😆 Nepríjemné, ale vysoko účinné. Ak ho prežiješ, rátam, že nejakých 65-70% cesty je za tebou. (Mne Gabriel vravel, že 83, ale to asi len preto, aby ma udržal v dobrej nálade a v košiari. Z 83% cesty sa už nikto len tak nevráti, no nie? 😛 )
Páči sa miPáči sa mi
V tom článku je veľmi, ale veľmi veľa idealizmu. Ale ako štartovací bod pre zmenu správania voči iným s ohľadom na realizáciu vlastného zámeru sa tie tri posledné odporúčania hádam aj dajú použiť. Ale je to ako za toho socíku, keď nás učili, aby sme boli dobrí a pomáhali ostatným a život nás potom doučoval, že za dobrotu na žobrotu (Finley pochádza zjavne z iného kultúrneho kontextu) … Možno ešte ako základy slušného správania v električke a Tescu sa to dá použiť.
Páči sa miPáči sa mi