Proces dosiahnutia osobnej slobody je v skutočnosti záležitosť naučiť myseľ fungovať po novom a vyčistiť náš filtračný systém, ktorý tvoria všetky naše presvedčenia, dohody a predpoklady. Na začiatku cesty je väčšina toho, čo tvoríme, nevedomá. Ako sa približujeme k osobnej slobode, začíname vidieť, že všetko v našom živote je tam preto, že sme to do svojho života pozvali, a to, čo v ňom nie je, tam nie je preto, lebo sme tomu nedovolili do nášho života vstúpiť. — Susan Gregg
Ja tento citát použijem na to, aby som sa mohla zavenovať téme, ktorá ma v ezoterickej obci dosť trápi. Je to to naše sústavné „bojovanie s egom“.
Sama som sa tejto činnosti venovala viac než dosť. Bola som prekvapená, že si Gabriel zo mňa uťahoval, keď som svojmu egu uštedrila nejakú tú „porážku“ a keď nakoniec vyhlásil, že tú fixáciu na ego už nedokáže počúvať… Tým dokonale schladil moje egopotláčateľské nadšenie a naštartoval môj mozog. 🙂
Ak sme dokonalé bytosti a nevychádzame z toho, že tento svet je „trestnica“, v ktorej je naším poslaním trpieť, tak potom všetko je tu preto, lebo plní nejaký účel. Aj slepé črevo má vraj nakoniec u ľudí nejaký účel, tvrdia najnovšie vedci. Tak potom zrejme aj to ego nemáme „za trest“, ale má svoju funkciu a tú napĺňa.
A tak, ako všetko, čo má svoju funkciu – ak sa to použije nesprávne, tak nepomáha, ale brzdí.
OK. Ešte som vás nestratila? Tak poďme ďalej: AK pripustíme, že ego má nejakú funkciu A SÚČASNE nás obmedzuje, TAK POTOM ho pravdepodobne nepoužívame tak, ako by bolo vhodné. Ale AK ego má funkciu A SÚČASNE sa dá použiť vhodným spôsobom, TAK POTOM je jasné, že je nezmysel ego potláčať a nulovať… ezoterika-neezoterika! 🙂
A tu sa zasa dostávame k tomu, že ego treba používať a nie byť jeho otrokom. Byť otrokom ega = nesprávne použitie ega. Ale ako vyzerá správne použitie ega? Teda: na čo nám to ego vlastne je?
Ego nám dáva pocit oddelenosti od zvyšku. Uvedomujeme si hranice nás a „zvyšok“ delíme na iné entity s ich hranicami. Keď svet vidíme nie ako prelievajúcu sa informačnú brečku, ale ako zostavu pekne navzájom oddeliteľných entít (z ktorých jednou sme aj my sami), vieme všeličo skúšať. Vieme pomenovávať, zatrieďovať, zisťovať spoločné a odlišné črty, zisťovať, ako jednotlivé entity na seba vzájomne reagujú, vieme ich kombinovať a rekombinovať do nových celkov. Slovom: vieme poznávať a tvoriť.
🙂
Ešte stále sa chcete toho ega zbaviť?
Tak ale prečo ezoterici tak zaryto bojujú proti egu? Odpovede sú dve a vzájomne kombinovateľné: 1. pretože žijú v dualite, kde existuje „priateľ“ a „nepriateľ“, proti „nepriateľovi“ sa bojuje a ego na základe niečoho zaradili do kategórie „nepriateľ“ alebo 2. existujú také prejavy ega, ktoré nám bránia poznávať a tvoriť.
Na ezoterikov žijúcich v dualite kašlem. Je voľbou každého jedného z nás, v akom svete sa rozhodne žiť. Poďme sa však pozrieť na tie obmedzujúce prejavy ega. Tu sa dostávam späť k svojej predstave „základného“ a „nadstavbového“ ega. Pod tým základným mám na mysli našu schopnosť dávať veciam hranice a skúmať ich v interakcii a vo vzťahu tvoriacom sa medzi jednotlivými hranicami.
Nadstavbové ego vnímam ako „efekt zrkadlovej krabičky“ Lujana Matusa, keď svetielko uzatvoríte do zrkadlovej krabičky, kde na stenách krabičky už nevidí svet tam vonku, ale len svoje vlastné rôzne odrazy. Keď jeho svet začne pozostávať už len z neho samého a toho, čo si o niečom myslí, cíti a ako to vníma. Alebo čo si myslí, že si niekto iný myslí, cíti a hovorí o ňom.
Ego zapodievajúce sa svetom „tam vonku“ je užitočné; ego zapodievajúce sa samým sebou alebo svetom vo vzťahu k sebe je obmedzujúce – neumožňuje nám totiž spoznať ten zvyšok z nás, všetko to úžasné, pre čo dnes ešte nemáme oči. A aby sme to nespoznali a zapodievali sa len rôznymi zrkadlovými odrazmi (spomínate si na Castanedov „tanec pred zrkadlom“?) seba samých v rôznych pózach, tak nám bráni poznávať. A aby sme nenarušili stabilitu ním vytvoreného „zrkadlového pseudosveta“, tak nám bráni tvoriť a dovoľuje nám len reprodukovať. Teda vytvárať stále to isté znova a znova, bez zmeny a úprav.
Baka-baka. 😕
Pokiaľ sa teda zmierime s tým, že máme nejaké ego a to ego nám umožňuje poznávať a tvoriť, máme šancu ho presne na toto využívať. Nemusíme sa zapodievať tým, či je „základné“ alebo „nadstavbové“. Jednoducho začneme tvoriť. Ak sa nám výtvor nebude páčiť, poučíme sa poznaním výsledku a nebudeme reprodukovať, ale vytvoríme niečo celkom nové. A tak dookola.
Ktosi kedysi povedal, že sme tu na to, aby sme skúmali hmotu… 🙂 tvorením.
A tak nabudúce, keď sa do vás nejaký ezoterik obuje a začne vám vyhadzovať na oči vaše ego, kľudne sa ho spýtajte: „A kto to hovorí?“ Odpoveď bude pravdepodobne „ja“. Ale „ja“=“ego“… 😉 Takže hovorí s vami zo svojej pozície „ega“ a núti vás vzdať sa toho vášho?
Našťastie, existuje aj typ mysliaceho ezoterika. Mysliaci ezoterik vám vaše ego nikdy nevyhodí na oči, pretože seba nechápe ako ohraničenú entitu rozdielnu od vás, ale ako súčasť jedného celku – a teda ak sa naváža do vášho ega, tak sa tým naváža do svojho… 🙂 Mysliaci ezoterik vie poukázať na konkrétny prejav vo vašom správaní, ale nebude poukazovať na abstraktnú štruktúru ako ego. A ak bude, tak mu len odpovedzte, že teda je načase, aby s tým naším egom začal už konečne niečo robiť… 😆
A na záver: skutočný ezoterik nepotrebuje s ničím bojovať, pretože ak sme všetci súčasťou Jedného, tak potom bojujem sám so sebou. 🙂 Skutočný ezoterik nepotrebuje nič obhajovať, hlásať či presadzovať, pretože aj jeho pravda je súčasťou jednej veľkej pravdy a pretože je súčasťou, ničomu nekonkuruje, ale všetko ostatné dopĺňa. A do tretice skutočný ezoterik nepotrebuje nič potláčať, pretože v uzavretej nádobe zvanej Všetko-čo-je ak niekde potlačím, narúšam tým rovnováhu a niečo iné vybúši na povrch. Inými slovami: násilným potláčaním jedného posilňujem niečo iné – čo sa mi môže páčiť ešte menej než to, čo som práve potlačil… 😛
| Článok je súčasťou projektu toltéckeho sebarozvoja |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor