Jedinci, ktorí sa potrebujú trápiť

Ďalší článok z Poradne, tentokrát z 24.9.2008:

Zasa vyberám z diskusií na minigrimi, než ich celkom vymažem. Nazbieralo sa tam za tie roky hodne poznania a bola by škoda, keby sa stratili… 😛

Beáta: “Som asi typicky jedinec,ktory sa potrebuje trapit?!Dokazem si vsugerovat hocico,len skoda,ze viac je toho negativneho,nez pozitivneho.”

Trnka: “Beátka, mám tie isté pocity, ak ide o druhých ľudí viem pomôcť – ale sebe nie, tiež sa mi spĺňajú skôr tie negatívne myšlienky.”

Existuje viacero presvedčení, ktoré toto robia s naším vnútorným “programom”. Jedno z nich je pocit menejcennosti, nevyhovovania alebo menšej schopnosti. Môže byť zapríčinený celkom obyčajnými vecami – napríklad na nás zamala kládli rodičia príliš vysoké nároky alebo sme mali jednoducho smolu a párkrát po sebe sme sa dostali do situácií, ktoré sme nemali šancu ustáť. Potom sa takýchto vecí bojíme, robíme si starosti, aby nenastali… Hovorí vám to niečo?

Ďalšia príčina, značne rozšírená na Slovensku, je určovanie svojej vlastnej hodnoty podľa toho, ako na nás reagujú druhí. Snažíme sa im vychádzať v ústrety – a niekedy aj za cenu poškodenia našich vlastných záujmov. Vieme poradiť iným, ale nevieme poradiť sebe (teda, vedeli by sme, ale pretože by to znamenalo ísť proti želaniam druhých, ktorým vyhovuje, keď ich obskakujeme, nedokážeme to urobiť).

Len čo nastavíme naše vnútorné “filtre” na nevyhovovanie, prestávame mať oči pre prípady, keď sme vyhoveli, a registrujeme už len tie, kde sme nevyhoveli. Očakávame zlé. Zo všetkých udalostí dňa registrujeme tie zlé. To posilňuje naše presvedčenie, že chodia len zlé veci. Očakávame ich teda o to silnejšie – a ony sa o to silnejšie dostavia…

Hovorí sa tomu samonapĺňajúce sa proroctvo. Dobrá správa – funguje i naopak! Len nie s našimi dnešnými presvedčeniami. Skúste orezať svoj život na fakty, zahoďte všetky presvedčenia a potom ich nahraďte takými, ktoré z vás urobia radostných ľudí. Dá sa to – mám to za sebou a zvládla som to celkom intuitívne, bez psychológie a múdrych rečí. Jednoducho si povedzte, ako chcete pôsobiť, a potom v sebe budujte tie postoje, ktoré sa navonok premietnu do želaného správania. Ak sa dostavia negatívne myšlienky, nerobte z toho drámu – jednoducho ich vezmite na vedomie, ale nesprávajte sa podľa nich! Správajte sa, akoby ste už boli to, čo chcete byť. Angličania tomu hovoria “fake it till you make it” – hraj to, až kým sa tým nestaneš! Funguje to.

P*veras: “Ako odblokovat v sebe stare bloky?? jedna sa hlavne o strach,strach zo vsetkeho a vsetkych..ked postupne sa uzatvarate do seba,svojho sveta v domneni,ze tam budete v bezpeci,ze tam sa vam nic nemoze stat a nemoze vam nik ublizit,bohuzial tento fakt je velmi mylny,pretoze prave tymto si ublizite najviac a sam sebe! z toho strachu som si vybudovala akesi dvere,dvere,za ktorymi je zivot,sance,laska,no tie dvere uz dnes bohuzial nejde otvorit..a aj keby som ich otvorila tak viem,ze by mi zas moj strach nedovolil prekrocit ich prah…”

Trnka: “Moja diagnóza ” trápiť sa” je spôsobená nie mojími pocitmi /sebavedomie mi nerobí problém/ ale súvisí s mojou prácou, už niekoľko rokov spolupracujem s útulkom pre opustené zvieratká, to čo ma trápi a kvôli čomu ja trpím je utrpenie týraných zvierat, možno beatka bude vedieť o čom hovorím, hoci som skúšala dať si prestávku v tejto práci, trápenie nepominulo, naopak cítila som sa ako zbabelec, čo ešte prehĺbilo traumu, takže znovu pomáham a súcitím s týranými zvieratkami.”

Trnke: Ja už som taká, rada protirečím…  Rozhodne to “trápiť sa”, ktoré popisujete, sú vaše pocity – je to vaša emocionálna reakcia na situáciu, ktorej čelíte! Iste, týrané zvieratká najmä v citlivejších dušiach vybudia ľútosť. Ale tá ľútosť sa nesmie osamostatniť od situácie, v ktorej je namieste (od styku s týranými zvieratkami) a preniesť do situácií, kde na mieste nie je – do našich životných postojov (napríklad sa premietne do presvedčenia “všetci ľudia sú hnusáci, ktorí týrajú zvieratká”). Keď nastane toto prenesenie, práve sme zapojili autopilota, ktorý nám už nedovoľuje v rôznych situáciách reagovať rôzne, ale v každej z nich reagujeme z pozície “všetci ľudia sú hnusáci, ktorí týrajú zvieratká”. A pretože nie všetky životné situácie majú do činenia so zvieratkami, naše presvedčenie sa postupom času okreše na “všetci ľudia sú hnusáci”… Je to filter, cez ktorý sa začneme pozerať na realitu okolo seba. A ako každý filter aj tento prepúšťa len tie informácie, ktoré sú v ňom obsiahnuté – vyhľadáva situácie, kde “všetci ľudia sú hnusáci”. Ak náhodou postretneme inú situáciu, náš filter si ju 1. buď nevšimne, alebo 2. ju označí za “výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo”.

Teraz k vete “cítila som sa ako zbabelec”. Podľa čoho viete, že je niekto zbabelec? Len tak, že ho porovnávate s nejakou zaužívanou predstavou “nezbabelca”. To je programovanie, ktoré nám vtíska spoločnosť. Porovnávame – a nemali by sme! Každý z nás je unikát a neexistuje iný človek, s ktorým nás možno porovnávať – leda ak so sebou samými! Prečo sa cítite ako zbabelec, že robíte len tie veci, ktoré sú vo vašich silách? Keby ste boli niekto iný, robili by ste iné veci. Jediným meradlom je len naše svedomie. Ak sa správame v súlade s ním, správame sa rozumne (náročky som nepoužila “správne”, “vhodne” alebo “patrične”, pretože všetko sú to hodnotiace slová). Ak sa správame rozumne, správame sa v súlade s Univerzálnou Energiou. Možno nevyliečime všetky bolesti sveta – ale aspoň sa staráme, aby nevznikali nové.

No a teraz k súcitu. Hlboká emocionálna zaangažovanosť za jednu vec nesie v sebe nebezpečenstvo hlbokého emocionálneho odporu voči inej veci. Zasa sa stávame otrokmi porovnávania. Nie vždy však vidíme dobre do situácií, v ktorých zlo vzniká. Často zlo nevznikne úmyselne, ale len ako vedľajší produkt nejakých menej rozumných rozhodnutí. Napríklad rozhodnutia svoje ego si vylepšovať tým, že kopnem do psa. Ten človek, ktorý si svoje ego takto vylepšuje, je možno poznačený tým, že kedysi si niekto “vylepšil” svoje ego na jeho úkor a trvalo ho tým poznačil. Nikdy nevieme, aká je príčina… ale ako bosoráci musíme sledovať, aké veci vedú k akým následkom. Toto pozorovanie potom môžeme použiť na cielené zásahy do plynutia energie – dajme tomu aj v prospech zvieratiek.

Problémy nemá zmysel ošetrovať na tej úrovni, na ktorej vznikajú, ale treba ísť o úroveň vyššie, bližšie ku koreňom. Pomáhaním ľuďom s pošramoteným sebavedomím možno dokážeme odstrániť príčiny niektorého týrania zvierat.

A teraz absolútny podraz z mojej strany, ale nie je mienený nepriateľsky: v mnohých prípadoch, keď sa náklonnosť ľudí tak silno upína na niekoho iného (človeka, zviera, rastlinu, vec), ide o výhybku, ktorá nám umožňuje nezaoberať sa niečím v našom živote, čo nás veľmi trápi. Jednoducho sa upneme na niečo iné, aby sme mali “oprávnený” dôvod si našu skutočnú bolesť nevšímať… Psychológovia tomu hovoria kodependencia alebo tak nejak – upíname sa na nejaký objekt s problémom, aby sme nemuseli riešiť svoj vlastný problém. Asi je jasné, nakoľko to funguje…

Vo vašej práci v útulku pre zvieratá vám možno pomôže sústrediť sa na to dobré, čo ste dosiahli, nie na to zlé, čo sa nepodarilo. Je to ďalšia psychologická hra – je pohár dopoly plný alebo napoly prázdny? Urobte zo svojho pohára “aspoň dopoly plný”. Mňa tento prístup naučila rakovina. Nerozmýšľam o budúcnosti, lebo tá bude bohvieaká a rozhodne nie závideniahodná, ale dnes je dnes a každý deň sa teším, že sa mi podarilo “uchmatnúť” si ešte jeden deň… Aj vy to urobte podobne – možno sa vám desať zvieratiek nepodarí zachrániť, ale aspoň to jedno sa podarilo… Bez vás by to bolo jedenásť premárnených životov, ale vďaka vám je aspoň jeden život zachránený!

A pre P*veras: Strach má rôzne príčiny. Jeden pôvodí v pocite, že by sme nejakú situáciu mohli nezvládnuť a ohrozili by sme svoj život. Je to strach z neznámych (alebo známych a doteraz nezvládnutých) situácií. Najlepší boj proti tomuto strachu je tréning – cielené vyhľadávanie situácií, z ktorých máme strach. Nie preto, aby sme ich ukontrolovali, ale preto, aby sme vyskúšali, či náš dnešný nápad v nich zaberie. Vidíte ten rozdiel? Už nejde o vyhranie a výborný výsledok, ale o overenie toho, či sme urobili dobrý predpoklad. Prirodzene, neodporúčam vliezť do klietky k levovi a skúšať, či ho ukľudní naše “micmicmic!” To sú situácie, ktorým je rozumné sa vyhýbať. A ak sa im vyhnúť nedá, treba do takejto situácie ísť s plánom A i plánom B, ak by plán A náhodou nevyšiel.

Ďalší strach pramení v tom, čo o nás povedia iní, či nás budú mať radi, či sa od nás neodvrátia. Je to strach z osamenia, z “vytŕčania z radu”. Vzniká preto, že sami seba berieme príliš vážne, akoby sa celý svet točil okolo nás, akoby všetci prísne sledovali a hodnotili náš každý krok. Keď sa nám podarí presunúť našu pozornosť zo seba a z reakcie okolia na nás na to, čo si ceníme a čo robíme, začína byť pre nás dôležitejšia vec sama ako to, nakoľko sme v nej “zahviezdili”.

Za oboma strachmi sa skrývajú mylné sebapresvedčenia. Tu je aspoň náznak začiatku, ako sa s nimi vysporiadať… zvyšok ešte pripravujem, ale pracuje sa na tom.

5 thoughts on “Jedinci, ktorí sa potrebujú trápiť

  1. “… že sami seba berieme príliš vážne, akoby sa celý svet točil okolo nás, akoby všetci prísne sledovali a hodnotili náš každý krok” ……Dakujem za tieto slova a cely clanok, len niekedy je tazko nepocut slova rodcov, ze odo mna cakali nieco ine : inu pracu, ineho manzela, iny zivot …..

    Páči sa mi

    • 🙂 Skús sa ich spýtať, že keby si mala prácu presne podľa ich predstáv, manžela presne podľa ich predstáv a život presne podľa ich predstáv, ale bola v ňom absolútne nešťastná, či by potom boli spokojní… Či je pre nich prednostné, aby si žila podľa ich predstavy nešťastná, alebo aby si bola šťastná nezávisle od toho, akú predstavu majú oni. Proste nech si vyberú, či je pre nich prednostnejšia ich predstava alebo šťastie dcéry. Málo rodičov si tento uhol pohľadu uvedomuje. Aspoň u mňa to zabralo a uvedomili si, že ma majú radšej ako svoje predstavy o dokonalej dcére. 🙂

      Páči sa mi

      • Dakujem za odpoved
        Skusila som to, ale nebol to rozhovor, lebo som to na nich vykricala …. doslova zo mna vyletelo vsetko, co vo mne bolo / myslim, ze ten krik poculi aj v inom state 🙂 / ….. ich reakcia bola … trepes ako vzdy ….. ono je to tazke, lebo tazko sa bojuje proti reciam: nie si taka pekna ako kamaratky, si mensia ako kamaratky !, dcera mojej znamej spravila uzasnu vec a Ty nic … a tak radsej sa nebavime o tom, co by mohlo spustit lavinu obvineni …… oni sa sami totiz nebavia medzi sebou a zrejme tema ” aka by som mala byt, resp. ako som mohla dopadnut, keby som ich posluchla .. ” je tema, kde najdu spolocnu rec … no, co uz, aj tak si ich necham a som rada, ze ich este mam 🙂 🙂

        Páči sa mi

      • Vieš, žiaľ, pohybujú sa v svete, kde sa sústavne s niekým porovnávajú… a tým svoju osobnú silu odovzdávajú navonok, pretože pri takomto porovnávaní ľudia obvykle porovnávajú svoje nedostatky s talentmi tých druhých – a je jasné, ako to dopadne…

        Tak si ich ponechaj 😛 (ani nevieš, ako ťa za to vyjadrenie mám rada 🙂 ) a postaraj sa aspoň o to, aby si ty nežila v ustavičnom porovnávaní sa s niekým. Si unikát. A DOBRÝ. 🙂

        Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s