Eprakone – ezoterika a spiritualita

Nedávno som našla na webe článoček od Marka Ivara Myhrea, ktorý sa dobre hodí do spektra tém na tejto stránke.

Čím vyššie je naše vedomie, tým väčšiu šancu máme oslobodiť sa od pascí nášho ega, ktoré by nás inak vábili, vťahovali do svojich drám a príbehov, vytvárali by v nás stavy nepohody a utrpenia a snažili sa nás vychýliť z nášho stredu či zviesť z cesty našej duše.

Ak máme pocity previnenia, nutkanie kontrolovať, sme žiarliví, súperíme s inými, ľutujeme sami seba, cítime sa nie dosť dobrí, príliš dobrí, menej než, nevyhovujúci, unesení sebou samými alebo dokonalosť v osobe, hádajte, kto nás vedie za ručičku? Egúšik-maznúšik!

Ale aj vtedy, keď sme absolútne odtrhnutí od svojich pocitov a žijeme prevažne v svojej hlave alebo na autopilotovi, mali by sme skontrolovať, či sa riadime vnútornou múdrosťou, alebo len nápovedami nášho ega.

Niekedy sú naše myšlienky totiž produktom našich presvedčení, hlboko zakorenených predpokladov o ľuďoch, sebe a svete naokolo, ktoré sa menia na naše predstavy a tie sa zhmotňujú do našej reality voľne podľa “kto hľadá, nájde”. Čo v svete naokolo chceme vidieť, to v ňom zaregistrujeme.

Sú medzi týmito myšlienkami aj také, ktoré by svedčili o neopodstatnených alebo nesprávnych predstavách?

Človek totiž dokáže zmeniť svoje predstavy. Dodáva nám naše myslenie silu, pozdvihuje nás? Slúži nám a iným? Ak nie, zatrhnime to v zárodku!

Keď začíname skúmať, nakoľko nám naše ego kafre do života, potrebujeme predovšetkým jedno – ochotu skúmať svoj život. A spochybniť naše predpoklady/presvedčenia.

Mark Myhre má na to svoj vlastný postup: Sleduje svoje myšlienky, svoj vnútorný monológ. A ak sa prichytí pri niečom, čo neznie celkom “k veci”, zastaví sa a spýta sa “Je to skutočne tak?” Alebo: “Odkiaľ prišla táto myšlienka? Pretože znie ako somarina…”

Tým to vlastne začína – začať si uvedomovať myšlienky, ktoré sa nám preháňajú hlavou. Veľa ľudí žije “v svojej hlave”, ale väčšinu času vôbec nevyhodnocujú to, čo si myslia. Nespochybňujú vlastné predpoklady, hoci veselo spochybňujú predpoklady hocikoho iného, a to najmä vtedy, ak sa nezhodujú s tým, čo si myslia oni sami. Keď si oni niečo myslia, automaticky to musí byť pravda.

Lenže to je plán pre život riadený egom.

Keď si uvedomíme, koľko ľudí nikdy nespochybní svoje vlastné myšleinky a predstavy, potom pochopíme, ako žijeme v svete kontrolovanom egom.

Človek, ktorý nikdy nežije s neistotou či nejasnosťou či zmätkom, je nebezpečný človek. Ľudia, ktorí “to už dávno vedia”, sú hrozbou pre seba, ale aj pre ľudí v svojom okolí. (Všetky tie náboženské nezhody, politické zákernosti alebo len zdanlivo nevinné poučovanie zo strany rodičov či učiteľov spadajú do kategórie “všemúdrych” – a do kategórie, kedy ego vnucuje svoju predstavu niekomu inému.)

Na druhej strane, to, že to existuje, súčasne ukazuje aj cestu von zo života riadeného naším egom – stačí jednoducho začať spochybňovať naše vlastné predstavy, predpoklady a myšlienky.

Začali sme sa tomu venovať už dávnejšie. Tému vtedy nahodil Samuel, ktorý práve čítal Ruizovu Piatu dohodu a mal problém s princípom spochybňovania všetkého. Vďaka nemu sme tu už mali články ako Predpoklady sú len verzia domýšľania si, Sila pochybnosti: kedy je dobré byť skeptickým? či Štyri dohody a tá piata.

Iný spôsob, ako preskúmať svoje ego, je začať si všímať príbehy, ktoré si rozprávame. Každý náš príbeh je tu na to, aby dodal nejaký zmysel nášmu utrpeniu, hanbe a našim vlastným obmedzeniam. Cez príbehy si vysvetľujeme, prečo sú veci tak, ako sú. A tak, ako si vytvárame “náš príbeh”, tak si vytvárame aj príbehy okolo iných situácií, napr. okolo hnevu a strachu. Obom typom príbehov hovorím “drámy”.

Vezmime si také príbehy, ktoré v nás zakoreňujú strach. Keby sme nemali zbierku desivých príbehov, nikomu by sa nepodarilo vydesiť nás. Na to, aby sme sa začali báť, potrebujeme mať príbehy plné strachu! Množstvo ľudí sa takto vháňa do šialenstva špekuláciami o tom, čo by sa mohlo stať a “čo ak…” A je vysoká pravdepodobnosť, že väčšina týchto príbehov je produktom nášho ega.

Podobne je to s naším hnevom. “Mám právo cítiť sa nahnevaný! Pozri, čo mi urobili!” A potom príde nejaký don Juan a povie: “Nikto nikomu nič nerobí.” 🙂

Aj naše historky o hneve zväčša bývajú produktom ega. To, čo je na nich smutné, je skutočnosť, že naozaj máme právo cítiť sa nahnevaní. Rovnako ako máme právo cítiť sa mizerne alebo hocijako, ako sa chceme cítiť. Lenže… rovnako tak máme právo napríklad odpúšťať – a túto časť často prehliadame! A to si ešte hovoríme, že sme v podstate dobrí a láskaví ľudia…

Je teda viac spôsobov, ako odhaliť svoje ego:

• Venujme čas tomu, aby sme vyhodnocovali naše myšlienky a predpoklady.
• Počúvajme historky, ktoré sami sebe rozprávame, a to hlavne tie, ktoré v nás vyvolávajú hnev alebo strach. Alebo tie, kde sami seba ľutujeme.
• Pripomínajme si, že naše ego nám stojí bližšie ako hociktorá iná časť nášho vedomia. (Koniec-koncov, “ego” znamená predsa “ja”, nie? 🙂 ) S troškou praxe môžeme jeho hlas dosť dobre rozpoznať.

Keď sa nám podarí rozpoznať hlas nášho ega a brať ho ako to, čo je – ako hlas nášho ega a nič viac – začnú sa diať divy.

Začíname jasnejšie vnímať. Lepšie rozumieme. Múdrejšie reagujeme. Oveľa lepšie vieme rozpoznať, čo sa deje v iných ľuďoch. Lepšie vidíme ich ego-hry, ktoré hrajú s nami a inými. Tým pádom sa už nestávame tak ľahko obeťou, nie sme tak ľahko manipulovateľní. Rozpoznávame ich zákulisné ťahy. Je to, akoby sme sa na život pozerali zhora, z nadhľadu. Dostali sme sedadlo na balkóne v kine, kde práve premietajú “život”.