Lujan Matus v svojej knihe rozpráva o symboloch, ktoré boli ľudstvu dané, a o tom, ako sa o nich dozvedel on. K tým sumbolom ho naviedli jeho spirituálni učitelia Zakai (=don Juan) a Dyani. Ukázali mu ich a vysvetlili ich a potom ho viedli k tomu, aby sa rozpamätal na to, ako k nim prišiel.

No a on sa nakoniec rozpamätal. Spomenul si, že ich dostal od mimozemšťanov (on ich nazýva “aliens”) a že to boli drobní ľudkovia (pravdepodobne siví, to si už nepamätám 🙂 ), ktorí ho navštívili viackrát – raz ako šesťročného, potom niečo po tridsiatke a potom ešte raz, o pár rokov neskôr. Pri týchto návštevách ho vždy prekvapili jeho vlastné výroky – hovoril, akoby ich poznal už dávno. Videl ich kozmickú loď, dostal sa dokonca do nej a videl, ako je riadená.

Nuž, pri tejto kapitole som mala zasa svoje problémy “kognitívneho” charakteru 😛 , pretože ja na UFO a kruhy v obilí neverím. 🙂 Ale ako som čítala, môj názor na niektoré veci sa začal posúvať. Bolo to, akoby u mňa zaklikávali do seba tie časti skladačky, ktoré zatiaľ nemali nejaké presné napojenie… Ale varujem vás: toto poznanie je zatiaľ len vo fáze pocitu, takže o ňom síce idem hovoriť, ale formuláciami si nie som až taká istá… 😕

Tak fajn, už som vás patrične postrašila 😛 , takže na vec: Po tom, ako sa Matus rozpamätal na to, ako dostal mimozemské symboly (on im hovorí “hieroglyfy” a ja sa toho budem držať), uvedomil si, že tieto hieroglyfy zodpovedajú stavom vedomia (states of awareness), ktoré dokážeme v svojom bežnom živote (“živom konštrukte”, living construct) dosiahnuť. Pri návšteve kozmickej lode sa dozvedel, že to sú symboly, na ktoré sa tieto bytosti sústredia a ktoré navigujú loď na patričné miesto vo vesmíre.

Samotná kozmická loď bola vedomý organizmus: “vedomá si seba a vedomá si úmyslov iných, v symbióze s jej obyvateľmi”. Na to, aby ju mohli riadiť, museli byť schopní zabudnúť na seba a vedieť len to, kam chcú ísť. Pri tomto vedomí, keď všetky vlastné záujmy sú vypnuté, loď v pilotovi vytvorí patričný hieroglyf, ktorý ho do tej oblasti vezme. Loď sleduje voľne sa vesmírom pohybujúce červiačie diery (preto sa pohybujú UFO tak cikcakovito) a keď nájde vstup do patričnej červiačej diery, jednoducho zmizne zo sveta pozorovateľa.

Ako som už povedala, mám svoje problémy s UFO a “malými zelenými mužíkmi” sivej farby. Ale pri tomto odseku sa u mňa začalo asi po dvoch mesiacoch nehybnosti v hlave zas kdečo hýbať. Ak si vezmeme, že každý tomu mimohmotnému prisúdi svoj vlastný tvar na základe svojich vlastných skúseností, poznatkov a emocionálnych asociácií, čo je také schopné nemať “vlastnú agendu” a robiť len so svojou mentálno-vôľovou silou? Napadlo ma, že by som to nazvala “anjel”. Rozdiel je v tom, že anjel nepotrebuje mať kozmickú loď, aby sa niekam hýbal – pretože je amorfná energia, ktorá je vždy a všade. Na druhej strane, loď je mentálne prepojená s jej obyvateľmi… Nedávno som experimentovala s myšlienkou silnej merkaby tvorenej viacerými jedincami – menovite družinou naguala. Táto merkaba je mentálno-vôľové splynutie jednotlivých členov družiny do jedného živého organizmu a umožňuje organizmu ako takému premiestňovať sa medzi realitami (alebo “svetmi” či “dimenziami”, nehodiace sa škrtnúť). Čiže ak by bola kozmická loď spoločná merkaba takéhoto viacčlenného organizmu, nemohlo by ísť vlastne o nejakú nagualovu družinu? (Varovala som vás; pocity sa len ťažko prenášajú slovne!)

A prečo ma vôbec napadlo spájať to s anjelmi a nagualmi? S anjelmi preto, lebo keď Matus opisuje svoj kontakt s malými sivými mužíkmi, hovorí o tom, že mal výpadky pamäti: dostal sa z jedného miesta na druhé bez toho, aby si pamätal, ako sa tam dostal (mohlo by ísť o teleportáciu) a keď sa snažil rozpamätať na malých sivých mužíkov, uvedomil si, že si nedokáže vyvolať ich tváre – pamätal si všeličo, ale tie tváre boli stále rozmazané. Zakai mu to vysvetlil:

“Je pádny dôvod na to, že si si nevedel vyvolať ich tváre. Tvoj kognitívny systém to nezvládal a nebol si pripravený na to, čo by si bol videl. Ich črty nie sú podobné ľudským a tento pohľad by ťa bol vydesil a destabilizoval by všetky tie nádherné pocity, ktoré do teba vložili.”

Len čo som toto prečítala, rozdrnčali sa u mňa všetky možné signalizačné sústavy… Spomenula som si na vlastné zážitky s anjelmi. Keď ste v blízkosti anjela, máte z toho úžasný pocit. Cítite sa nadšení a celkom drobní pred tou dokonalosťou, vyváženosťou a porozumením… Pre mňa najúžasnejší moment je, keď smiem jednoducho zaliezť do energie Gabriela či Gaie a cítiť sa tam dobre… ako vo vatičke… uprostred nekonečnej lásky… 🙂

Keď Zakai povedal toto, spomenul som si na absolútnu nádheru ich prítomnosti. Bolo to ako byť v stave extázy. Každý pohyb, každé gesto, čo urobili, bolo plné nevídanej krásy. Ich úmysly boli také jemé, také nevnucujúce. Poznali hĺbku problémov, v ktorých sa ľudstvo nachádza, ale z nejakého dôvodu mohli postupovať len tak, ako postupovali pri mne, jeden človek v čase, dotýkajúc sa osve srdca každého jedinca a prebúdzajúc nás späť do extázy, ktorá sa z nášho života vytratila.

(A tu som si spomenula, keď mi raz Gabriel vysvetľoval, aké je “byť anjelom” – 🙂 vtedy použil hodne neanjelské prirovnanie “večný orgazmus”. 😳 )

Ale anjeli nevyzerajú tak, ako ich zobrazuje cirkev, ani tak, ako si ich zobrazujeme my. Ja som kedysi Gabrielovi prisúdila ľudskú podobu s krídlami. Tak som s pojmom “Gabriel” dokázala narábať. Prvá padla predstava o krídlach. To ešte bolo jednoduché. Proste som videla, že to, čo sa interpretuje ako “krídla”, je len energetické “navesenie” na zvyšok energetického “baldachýnu”, ktoré na šamanských cestách a v ľahkom tranze dokážeme vnímať.

Potom sa začali rozpúšťať obrysy jeho tela a zostala len tvár a ruky. Neskôr sa rozpustili aj črty tváre a zostali len oči. Všetko ostatné sa nahrádzalo pocitom z Gabriela. Nakoniec sa rozpustili aj oči a zostal už len pocit. Keď potrebujem, ešte mi aj dnes vyrobí náznak tela a tváre a oči, aby som si k nemu mohla vytvoriť vzťah, ale v podstate môj vzťah je už dnes naviazaný na ten pocit, nie na jeho vizuaálnu reprezentáciu. A pri ktorejsi pochôdzke s ním som mala záblesk čohosi, čo vyzeralo ako chápadlo chobotnice a veľké belasé chobotničie oko (aspoň tak veľké ako moje snové telo). Pýtala som sa ho. Bol trochu šokovaný, že som to videla, ale potvrdil mi, že to je realite najbližšia reprezentácia jeho energie a všetko ostatné bolo vytvorené len pre moje oči, aby som si dokázala k tej energii urobiť nejaký konex, vzťah.

S citátom Zakaia som odrazu hodne pochopila… Veľa vecí dokliklo. (Ale ak ste z toho dopletení, nezabudnite – varovala som vás! 😛 )

Keď Matus rozprával všetko toto Zakaiovi, privolal mu Zakai Jagür, ktorá dovtedy bola jeho protivník, hrozba, ale odteraz mala zostať ako silové zviera s ním:

“Zostane ti po boku a podrží tvoju bytosť  v šamanskom sne, ktorý sa musí prebudiť – v tebe a vo všetkých starých dušich, ktoré stretneš. Keď sa tieto staré duše prebudia do toho, kto skutočne sú, spojíte sa dohromady ako jeden celok, ako my sme sa spojili s Pánom Sna, a pre teba a tých okolo teba začne nový cyklus. Títo ľudia budú ako my – talentovaní v rámci svojich vlastných intencií a mocní v rámci svojich vlastných postojov. Budú stáť pri tebe a ty budeš stáť pri nich ako seberovní partneri a naša správa sa dostane k tým, čo sú teraz uväznení, pretože ty budeš prebudený a oni tiež.”

Takže už je jasná aj druhá časť môjho myšlienkového pochodu – alebo si niekto myslí, že Zakai to nehovorí o nagualovej družine? 🙂 Ono ma to vlastne zaskočilo, pretože kedysi som sa pýtala na to, či je Matus energeticky dvojitá bytosť, a dostala som odpoveď, že nie, že je “nagual” vo funkcii “učiteľ, vodca”. Ako taký by nepotreboval družinu, pretože nikam nejde, ale možno pôjde a možno som mala nesprávnu informáciu alebo to všetko funguje celkom inak, než si to helar a malý Móricko predstavujú… 😆

No a na záver tejto kapitoly som sa dohrabala ešte k jednému vysvetleniu pre potrebu rekapitulácie. Bolo to v okamihu, keď Zakai Matusovi ukázal odtlačok vo vlastnom energetickom tele, ktorý sa podobal na dieťa s rozpriahnutými rukami, pripravené objímať:

“Nemáš ešte schopnosť porozumieť, čo sa stalo. To, ako sú tieto odtlačky vkladané do našej žiarivosti, vzdoruje všetkým snahám o popísanie. Človek potrebuje pochopiť koncepciu temporálnej transmutácie (predpokladám, že ide o premenu času na niečo iné) a dopady, ktoré sprevádzajú ten odtlačok, čo si videl v mojej žiarivosti. Sme úzko spojení s budúcnosťou a skúmanie minulosti má dopady na túto budúcnosť. Než si človek dokáže predstaviť budúcnosť, musí najprv preskúmať minulosť. Je to jediná schodná cesta, ktorú ako živočíšny druh máme – jediná cesta.“