Lujan Matus v svojej knihe hovorí o tieni. Tieňom nazýva to, čo od ruizovcov poznáme ako Parazita. Jedna z jeho spirituálnych učiteliek mu o tieni hovorí:
“Bytosť, ktorú ti San Pedro (=peyote) umožní vidieť, nepôsobí z úrovne rozumu, ale skryto rozohráva práve túto rovinu.”
To značí, že tieň do nášho života zasahuje nie cez našu čistú racionalitu, ale cez naše emócie. Tieto emócie sa viažu na zdanlivo “racionálne” vysvetlenia vecí okolo nás, pričom však hľadajú nie skutočné vysvetlenie, ale len prípustné vysvetlenie, teda zdôvodnenie. V psychológii sa tomu hovorí racionalizácia. Niečo chcem a tak si nájdem dôvod, prečo je to jediné rozumné a možné…
Takto emócia (najčastejšie hľadanie lásky a pochopenia u tých druhých a potreba patriť k nim) nás postupne manévruje do toho, že začneme za racionálne správanie vyhlasovať niečo, čo je pre nás možno neracionálne, ale ak by sme si robili podľa svojho, prišli by sme o náklonnosť, uznanie a pocit spolupatričnosti, teda v tom aj bezpečia. Emocionálna rovina vnímania začína skresľovať racionálnu rovinu vnímania.
To tieň dosahuje tak, že svojím “snom” (t.j. vopred stanovenými predstavami a pravidlami hry, ktoré už pre nás nie sú negociovateľné) nahradí našu jasnosť a nekompromisnosť vnímania a v našom vnútornom dieťati, čo je vlastne naša čistá duša, vyvolá zmätok a dezorientáciu: to, čo sa cíti správne, je odrazu zakázané, vyhlasované za nemožné a nežiadúce. Pretože to naša duša cíti, ako to cíti, urobí si rovnicu: cítim niečo, čo je nežiadúce = som nežiadúci. Tu začína naše skutočné vyhnanie z Raja – miesto dokonalého stvorenia sme sa odrazu stali nežiadúcim (menejcenným) stvorením a ak to pred druhými nebudeme skrývať a niečo so sebou neurobíme, tak nás odvrhnú…
Len čo toto nastane, z priehľadnosti vecí okolo nás sa stane predpojatosť a tendenčné videnie a z intenzity vnímania sa stane požadovačnosť, chamtivosť a nevraživosť. Začíname cítiť obmedzené zdroje, o ktoré konkurujeme s inými. Svet dostatku sa mení na svet nedostatku. Chceme to, čo majú iní, hoci práve my to nepotrebujeme – ale to “sa má” chcieť a tak to tak chceme.
Keďže sme si okolo seba už vytvorili zrkadliacu bublinu presvedčení a samonastolených obmedzení (“dohôd”), naša čistá a nehatená schopnosť pozorovania sa presunie z nášho vedomia do podvedomia. V prvom okamihu sa nám náramne uľaví – prestaneme cítiť pnutie medzi naším pocitom a naším životom. V druhom okamihu sa dostaví nevysvetliteľný smútok. Smútok, ktorému nerozumieme a zdanlivo nemá nijaký dôvod. Ale ten dôvod tu je: kým je niečo v sfére hmoty, vecí a slov, vieme to podchytiť a meniť. Len čo sa to však dostane do sféry neuchopiteľného pocitu, zostávame tomu vystavení napospas. A ten smútok je prakticky plač našej duše, že sa narodila do sveta, v ktorom je “nežiadúca”.
Zo skladiska na smetisko
Je jediná cesta, ako sa z tohto začarovaného cyklu sebatýrania môžeme vymaniť. Jednoducho musíme svoj život očistiť od všetkého balastu, ktorý so sebou vlečieme. V ktorejsi ezoterickej knižke som raz čítala krásny príklad so skladiskom. Náš život je také skladisko. Pekne na policiach sa v ňom tiesnia zážitky, spomienky, presvedčenia, sklamania a nádeje, ktoré sme kedy zažívali. Všetko je to tam pekne poukladané a keďže žijeme bohatý život, skladisko puká v švíkoch.
Ak chceme v živote urobiť čokoľvek “iné”, nebudeme to mať kam dať, pokiaľ časť skladiska nevyprázdnime. Každá nová vec, zážitok, emócia, poznanie si vyžadujú svoje miesto na polici. A keď na tej polici miesto nie je, musíme vziať niečo, čo už nepotrebujeme – a vyhodiť to.
A ako zistíme, či niečo potrebujeme alebo nie? Cez rekapituláciu.
Takže fajn; cez rekapituláciu sa nám podarí presťahovať väčšinu vecí zo skladiska na smetisko. Odrazu máme priestor a mohli by sme si ho začať zapĺňať – a tu narazíme na iný problém: ako nájdeme, na ktorú policu sme čo poukladali? Stará katalogizácia “šťastné spomienky”, “milovaní ľudia”, “absolútne trapasy” a podobne už nesedí. Bola vytvorená na iný typ vecí, než ktoré teraz ideme klásť na police… Čo s tým?
Zahodiť mapu a kráčať
A tu nastupuje toltécka cesta bojovníka alebo hocijaká iná spirituálna cesta. Zahodíme mapy sveta, ako sme ho poznali, poriadne otvoríme oči a opatrne, krok za krokom, sa sunieme neznámym územím. A kedykoľvek sa potkneme o poznanie typu “kategória”, v našom skladisku pribudne na novej polici nový štítok.
Naša plačúca duša už v tejto etape vôbec neplače, ale sa teší… Duše sú totiž od prírody zvedavé, podnikavé a odvážne. Dušička dostáva nové podnety a niekto z nej ubral označenie “nepatričná”. Dušička sa sústreďuje, vedená svojou vlastnou vnútornou integritou, a začína nám ukazovať celkom odlišný svet…
Takže len čo začneme miesto toho bežného sveta nevraživosti a nedostatku vnímať svet magický a zázračný, vieme, že už nás vedie to najlepšie v nás – naša duša. 🙂
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Povedz svoj názor